Kto by si nespomínal na svoje detstvo? Veď v ňom každý začal poznávať a pomenúvať skutočnosť okolo seba, všetko bolo prvé, nové, úchvatné. A tento proces poznávania pokračoval, až sa dostal do štádia, keď dieťaťu čítajú, keď už samo číta, keď sa hrá, keď pred ním a pre neho hrajú. Za týmto prahom je dieťa pripravené vnímať a chápať rozličné zákruty jazyka, sledovať udalosti, vmýšľať sa do príbehov a zároveň vymýšľať si ich.
Do toho bohatého zážitkového repertoára ponúka vstup kniha Zlatá brána, ktorá vychádza "ako pocta spisovateľke Márii Ďuríčkovej k jej nedožitým osemdesiatym piatym narodeninám" vo vydavateľstve Buvik (Bratislava 2004, ilustrácie Miroslav Cipár), a dodajme, že aj ako výnimočný vianočný darček.
Je to už od roku 1975 šieste vydanie antológie ľudových rozprávok, pesničiek, prísloví, hádaniek, povedačiek, ktoré zozbierala Ďuríčková nielen z písomných, ale aj ústnych prameňov, a vytvorila tak priam bibliu pre deti predškolského a školského veku. A keby iba pre ne. Dovolím si tvrdiť, že v Zlatej bráne nájdu príslušníci všetkých generácií to, čo sprevádzalo aj ich detstvo, či už na dedinských dvoroch, alebo v mestských škôlkach, na ihriskách i v zátiší domácností, ničím, ani najdômyselnejšou počítačovou technikou nenahraditeľné čaro riekaniek, prekáračiek, vyvolávačiek a ďalších slovných a pohybových hier, v ktorých je dieťa priamym aktérom, a nie pasívnym prizeračom.
Popri tom, že sa tu život odráža vo všetkých, už aj dávno zaniknutých podobách, predstavujú tieto texty mimoriadne cennú zásobáreň jazyka a ľudskej predstavivosti. Stojí za zmienku, s akou ťaživou ľahkosťou sa tu traktujú i sociálne otázky, napríklad v uspávanke: "Hajikaj, hajikaj/ku psote privykaj/ psota je veliká,/ nemám chlebíka", alebo akými jednoduchými prostriedkami dokáže zopár veršíkov vyjadriť smútok a starosti siroty: "Zomrela mi mamička,/ zomrela mi sestrička,/ kto ma bude kolísať,/ keď som taká maličká?// V šírom poli viem hrušku,/ priviažem zásterôčku,/ bude vietor zdola viať,/ ten ma bude kolísať." Nie všade vládne takýto smutný tón.
Najpríznačnejšou vlastnosťou tejto zmesi väčšinou veršovaných textov je humor, raz otvorený, inokedy skrytejší, veď nakoniec slúžili predovšetkým zábave detí a zrejme aj zo zábavy a pri zábave vznikali. Sú tu zároveň podnety na dotváranie významov, po čom detskí alebo azda aj dospelí používatelia zrejme neraz siahli - potvrdzujú to aj viaceré verzie textov a upozornila na to i samotná zostavovateľka, keď v dávnom interview s Jánom Poliakom uviedla niekoľko variantov veršíka o zlatej bráne.
Kniha zahŕňa okrem už spomenutých minižánrov, anonymných útvarov, aj texty autorské: rozprávky Márie Rázusovej-Martákovej, Márie Ďuríčkovej, Klimenta Ondrejku a Pavla Dobšinského, čím celý tento súbor získal na celistvosti obsahovej, tematickej a druhovej. Ak k tomu prirátame ilustrácie Miroslava Cipára, ktorý preniesol pestrosť verbálnych podkladov do nádherného výtvarného jazyka, nasýteného úchvatnou fantastikou tvarov a farieb, a skvelú typografickú úpravu Ľubomíra Krátkeho, musíme zberateľské dielo Márie Ďuríčkovej hodnotiť iba v superlatívoch a toto knižné vydanie pokladať za unikát.
Nie náhodou získala Zlatá brána hneď po prvom vydaní (1975) Európsku cenu za detskú literatúru Provincie di Trento.
