Tomáš Hučko: "Kedysi sa o spoločenské dokumenty pokúšal cyklus Subjektív. Sám som robil jednu z jeho prvých častí, bola o založení denníka SME. Nie je to výnimočný film, ani veľmi hlboký, ale má atmosféru. Duch doby sa na ňom odrazil a dnes sme radi, že niečo také máme. " FOTO - TOMÁŠ PAŠTEKA
"V deväťdesiatych rokoch sme prežili zaujímavú dobu, plnú turbulencií. V médiách sa veľa hovorilo o politike, ale tá je len vrcholom ľadovca. Pod ňou je nejaké podhubie, na ňom vidieť, ako sa spoločnosť mení, kam smeruje. A to sa nám, filmárom, nepodarilo zachytiť. Vzniklo veľmi málo sociálne orientovaných dokumentov," hovorí v rozhovore pre SME režisér a vysokoškolský pedagóg TOMÁŠ HUČKO (45). Dnes sa na prehliadke Slovenský film 2004 premieta jeho najnovší film Čo nám chýba ku šťastiu. Vznikol v čase, keď sa Slovensko v referende rozhodovalo, či chce vstúpiť do EÚ.
Dnes ste už s prácou filmárov spokojnejší?
"Reflexia mi stále chýba. Pravda, je už trochu iná doba, vášne opadli, zo zásadného zlomu sme sa vymotali. Lenže teraz musíme byť vnímavejší k detailom. Filmári by ich mali atraktívne spracovávať, aby si diváci na dokumenty zvykli a potom sa na druhý deň pýtali kolegov v práci: Videl si to? Tušil si, že niečo také existuje?"
Vstup do EÚ je široká téma. Aké otázky ste si kládli pri vašom filme Čo nám chýba ku šťastiu?
"Čo je za tými spravodajskými zábermi? Ako sa ľudia cítia, aké majú ilúzie, nádeje? Chcel som, aby zo svojho pohľadu bilancovali posledné roky."
Poznačil film výber miesta, kde sa nakrúcalo?
"Počul som názor, že keby som nakrúcal v dedinke na východe, film by bol rovnaký. Nebol. Problémy by tam vyzneli vypuklejšie. Ivanku pri Dunaji som zvolil z praktických dôvodov, je len 16 km od Bratislavy, teda - keďže som si film financoval sám - vyšlo ma to lacnejšie. Má to však aj dramaturgický zmysel, Ivankou sa končí bohatá Bratislava a začína zvyšok Slovenska."
Aký ste mali pocit z bilancovania Ivančanov?
"Referendum považovali za vybavenú vec. Do EÚ chceli, ale neprežívali to. Veľa nechýbalo, a film mohol mať zaujímavú pointu - pristihol som sa pri takom schizofrenickom stave. Záležalo mi na tom, aby referendum dopadlo dobre, ale neúspech by filmu dodal dramatický moment."
Zdalo sa vám, že ľudí trápia skôr súkromné veci?
"Možno sme preto takí ľahostajní, že nás nikdy nič veľmi nebolelo. Veci dostávame pomerne ľahko, všetko sa nám nejako prepečie, s ničím sa netúžime vyrovnať. V Čechách sa nakrútili až samozničujúce dokumenty. Nie z nejakého spoločenského masochizmu alebo túžby niekoho zničiť, ale preto, že pozrieť sa do zrkadla je pre národ katarziou. Je chybou, ak si svet zužujeme len na ten náš súkromný."
Už niekoľko rokov ste režisérom, kameramanom, strihačom i producentom vašich filmov. Ako sa vám robí samému so sebou?
"Určite to nie je ideálny spôsob, radšej však robím takto ako vôbec. Niektorí mladí dokumentaristi majú producentov, vedia zohnať granty. Majú aj inú mentálnu výbavu ako ja - zrejme som žil pridlho v starom režime, alebo je to tým, že som dlho robil v STV, ktorá sa starala o všetko, respektíve o nič. Som však rád, že STV film kúpila. Je to dôkaz, že aj takto sa to dá."
