osobnom živote preferujúci dlhotrvajúce vzťahy. Po skúsenostiach s nakrúcaním v zahraničí a vďaka možnostiam, ktoré otvorila nežná revolúcia, sa rozhodol pre zmenu. Dnes majiteľ reklamnej agentúry a dabingového štúdia si styčný bod s minulým hereckým životom kompenzuje párkrát do mesiaca v dabingu. Napriek tomu sa cíti vďaka reprízam v Slovenskej televízii niekedy populárnejší, ako bol v čase, keď bolo herectvo jeho jediným povolaním. Michal Gučík.

Vaši rodičia vraj neboli nadšení vaším rozhodnutím pre herectvo. Teraz, keď sa ním neživíte, sú už spokojní?
Herectvo naozaj nebolo ich predstavou o mojom živote.

Aká bola ich predstava?
Mama chcela mať zo mňa lekára. To mi nehrozilo, stačí, keď vidím krv a odpadávam. Otec bol inžinier a knihy mi vkladal už do kočíka.

Tak sú teraz spokojní, či nie?
Pravdaže, medzitým sa uspokojili so všetkým.

Od detstva Ludus, doba priala televízii aj filmu, už v mladosti ste boli známy, populárny,...
Vďaka reprízam v Slovenskej televízii mám niekedy pocit, že ako herec som teraz populárnejší, než som bol, keď som bol naozaj herec.

Keď ste sa rozhodli s herectvom skončiť, nezaváhali ste napríklad práve preto, že by ste o tú popularitu mohli prísť?
Nechcem nejako popularitu na Slovensku znevažovať, ale keď má človek možnosť porovnávať, dôjde mu, že to v skutočnosti nie je popularita. Nejde o to, či vás ľudia na ulici spoznávajú, ale je to skôr v prístupe a možnostiach práce. Mal som skúsenosť s nakrúcaním v Taliansku po boku hercov ako Giancarlo Giannini a Raul Bova a videl som, ako vyzerá popularita v zmysle iného štýlu práce, myslenia. A potom sa vrátite na Slovensko a pri skúškach riešite, či budú peniaze na scénu, na kostýmy, či vôbec bude premiéra. Nechcel som strácať čas čakaním.

To bol dôvod, prečo ste sa rozhodli prestať hrať?
Áno, bol úplne pragmatický.

V rokoch 1995-96 ste sa ešte objavovali na doskách aj v televízii. Tri sestry v réžii Sone Ferancovej, na Novej scéne Dürrenmattov Kráľ Ján, moderovali ste silvestrovský krst Divadla West. Odchod bol postupný? Pospomínajte...
Na Novej scéne som už Dürrenmatta nehral. Tri sestry boli predtým, ponúkla mi to kamarátka Soňa Ferancová a s radosťou som išiel hosťovať do divadla v Trnave. Dodnes je to pre mňa jedna z veľmi príjemných spomienok na herecký život.

Pamätám si, že ste moderovali Reklamné tamtamy na STV. To bolo včase, keď ste sa už blížili k reklame?
Na tej zmene sa podpísali oveľa skôr oveľa dôležitejšie podnety. Mojím šťastím bolo, že som sa veľmi dobre poznal s Milošom Pietorom. S ním sme raz, ešte za bývalého režimu, pred Vianocami kráčali po Nálepkovej ulici, dnes Panskej. Bola tam vianočná výzdoba, akurát, že svietila len každá štvrtá žiarovka. Tak sa na to zadíval a povedal : "Vidíš, Mišo, takto bude vyzerať Maria-hilfestrasse, keď v Rakúsku vyhrajú komunisti." A druhá jeho veta bola, že keby sa to náhodou u nás niekedy zmenilo, mám utekať od herectva. Vtedy som to bral ako strašný úder pod pás, lebo som od ôsmich rokov nechcel byť ničím iným len hercom a celkom som tú jeho vetu nepochopil. Pochopil som to až na tej skúške, keď som sa rozhodol skončiť s herectvom. Som mu za to veľmi vďačný.

Ako bolo toto rozhodnutie akceptované? Nedávali vám ponuky naďalej? Máte niekedy pred sebou opäť moment rozhodovania, či nejakú úlohu prijať? Spomenú si na vás?
Samozrejme, ono sa po toľkých rokoch nedá len tak zabudnúť na predchádzajúci život. Ja zvyknem hovoriť, že mám dva životy - v prvom som bol hercom, v tomto druhom síce nie som, ale časť sa reinkarnovala.

Kedy ste boli naposledy v divadle? Aké to boli pocity?
Musím sa priznať, že nemôžem chodiť do divadla, lebo to je ako chodiť na hrob niekomu, koho ste mali radi. Samozrejme, že uznávam sviatky Všetkých svätých, ale načo sa trápiť viac, ako si to vyžadujú dané okolnosti...

Ďaleko v zacielení na diváka nie ste ani teraz. Vaše verejnosti známe aktivity sú reklamná agentúra a dabingové štúdio. Zaujíma vás pri tom ešte divák, alebo je to len obchod?
Prístup je podstatne iný. Vzhľadom na moju činnosť ma skôr ako divák, zaujíma cieľová skupina.

Ani v zmysle, či sa snažíte o kreativitu alebo efektivitu? Čomu vy dávate prednosť?
Najpríjemnejšie je, keď sa efektivita snúbi s kreativitou. Najrozhodujúcejšia je spokojnosť klienta s úspechom.

Pomáha vám známa tvár v biznise?
Nie. Nie... Môže pomôcť na začiatku, po mesiaci stráca platnosť.

Viac vášho času a energie si vyžaduje dabingové štúdio alebo reklamka?
S dabingom nemám robotu, tam sú za to zodpovední ľudia, ktorí ho vedú.

V dabingu si niekedy doprajete lahôdku, napr. nadabovať Richarda Gereho. Majú vaši režiséri zoznam, ktorých hercov urobíte sám?
Nemajú zoznam. Dostanem ponuku, a buď mám čas a idem, alebo nie. Mohli by mi ponúkať desať filmov s Gerem, ak by som finišoval s kampaňou a nemal čas...

Ako často sa k dabingu dostanete?
Dva, trikrát mesačne.

Kauzy, pri ktorých prišlo vaše meno na pretras, boli spojené s HZDS. Čo kamaráti z umeleckej brandže, ktorí k tomuto hnutiu neinklinovali? Aké boli reakcie? Prišli ste o veľa priateľov?
O priateľov určite nie.

Aký máte ľudský kontakt s bývalými kolegami, keď si odmyslíte, že si prostredníctvom vás môžu zarobiť v dabingu?
Vďaka Milošovi Pietorovi som mal hneď po revolúcii niekoľko firiem. Začal som sa orientovať na biznis, učiť sa ekonomiku. Pravdaže, aj rozhodnutie odísť od herectva nebolo len tak. Bol by som naivný, keby som nebol mal alternatívu. Už vtedy som mal dabingové štúdio, potreboval som rozumieť financiám, nestačilo sa na to pozerať len z umeleckého pohľadu. Ak po nociach začne robiť človek niečo navyše, čo ten druhý nerobí, rozdelí vás to. Mal som výborného kamaráta, poľského režiséra, ktorého brat žil v New Yorku. A ten hovoril, že v New Yorku sa zle spí, lebo je strašné spať v momente, keď druhí zarábajú peniaze. Ako môžu mať ľudia radi niekoho, kto robí niečo navyše?

Logicky z vašich slov vyplýva, že máte pocit, že vás ľudia nemajú radi...
Nie, nie, ja si myslím, že ma majú radi. To som hovoril len o tých niektorých... Ja im to ale neberiem. Dnes je pre mňa oveľa dôležitejšie, že mám v okolí ľudí ako je môj kolega Peter Kuba. Asi najväčším šťastím je môcť pracovať s niekým, komu sa dá absolútne veriť. A medzi workaholikmi zvlášť.

Dnes by ste mohli mať herectvo ako fajn koníčka. Živiť vás nemusí...
No však áno, toho hrobu sa človek nevzdá.

Vo filmoch ste hrávali kladné postavy a sladké typy. Hrali ste niekedy vôbec zlého?
Ale určite. Pravdaže, hral.

A konkrétne?
No, neviem, ktorá to bola... (smiech.) Tak áno, väčšina ich bola, bohužiaľ, kladných.

Bohužiaľ?
Väčšina hercov, a ja to potvrdzujem, tvrdí, že zaujímavejšie sú záporné roly.

Možno sa časom dopracujete...
Bodaj by...

Podnecovali tie kladné postavy váš sladký imidž, alebo naopak, váš imidž podnecoval to, ako vás obsadzovali?
Ale no, imidž... Vyzerám ako vyzerám, tak to bolo jasné. Ja som bol už na VŠMU prijatý za pekného.

Čo vy a ženy v reáli? Tiež sladko?
Ženy? Je pravda, že som absolvoval konkurzy, keď ku mne vyberali dievčatá, ktoré sa ku mne budú najlepšie hodiť. Do východného Nemecka som musel letieť dvakrát, aby ku mne nastavali asi dvanásť adeptiek. Nemôžem sa tváriť, že to bolo nepríjemné...

Možno je to tým, ako si na seba potrpíte. Z troch hodín nakrúcania ste vraj boli schopný dve presedieť v maskérni... To fakt?
No, teda neviem... Ako každý herec, pardon, aby som sa niekoho nedotkol - ako herec som nemohol sklamať. Ešte k tomu, keď som bol prijatý za pekného. Ale dve hodiny? To dosť pochybujem. Že by mali so mnou až tak veľa roboty? (smiech.)

Dosť sa o vás popísalo nielen v bulvári. Pretriasalo sa nielen akej politickej strane pomáhate, ale aj údajne váš vzťah s mladým Rezešom. Ako beriete takúto pozornosť médií? Ste typ, ktorému je jedno, čo sa píše alebo to riešite?
Ľudia ešte asi stále majú pocit, že musia uveriť všetkému, čo je napísané v novinách. Hoci aj nezmyslu. Nemajú čas zamýšľať sa nad tým, či to vôbec môže byť pravda. Proste "skonzumujú  informáciu". Mne sa tým nechce zaoberať. Nie je mi to jedno jedine vtedy, keď to zasahuje moju rodinu. Rodičia ma mali vštyridsiatke, takže sa mi dosť ťažko vysvetľovalo 75-ročnej mame, že nie všetko, čo sa píše, je pravda. Pochopila a už vie, že aj predpoveď počasia musí brať s rezervou.

Aký je rozdiel medzi Gučíkom - hercom a Gučíkom - podnikateľom?
Veľký. Ako herec som chápal vzťahy, svet a okolnosti úplne inak - obmedzenejšie. Ak som mal robiť herca naplno, nemal som na to čas a nebolo by mi to osožné. Herec by si všeličo nemal pripúšťať, lebo musí byť inak vnímavý a citlivý, aby dokázal latentne veriť mnohým veciam, ktoré mu v práci pomáhajú. Poznanie je niekedy pre herca ubíjajúce.

V biznise jednostrannosť pragmatickosti taktiež ochudobňuje, obmedzuje.
Herec nesie na trh svoju kožu, neodosobňuje sa. V biznise to absolútne neplatí.

Autor: Kata Račková / Foto: Desana Dudášová