V roku 1968 emigroval český režisér Miloš Forman do Ameriky, v Československu však zostala jeho manželka, herečka Věra Křesadlová a štvorročné dvojičky Péťa a Máťa. Aj preto, že vyrastali bez otca, boli na seba veľmi naviazané. Dá sa povedať, že ich umelecká spolupráca sa začala koncom šesťdesiatych rokov filmom Ecce Homo Homolka a trvá dodnes.

Petr je bábkar, Matěj výtvarník, spolu založili Divadlo bratov Formanovcov a pred štyrmi rokmi prišli s divadelnou loďou Tajemství.

Popritom ostávajú aj pri filme - najmä Petr. V našich kinách sa práve premieta nový film Jana Hřebejka Horem pádem, kde hrá po boku Milky Vášáryovej jednu z hlavných postáv.

S filmom ste začínali spolu s vaším dvojčaťom Matějom. Aj po rokoch ste stále spolu a vyzeráte ako veľmi pevná dvojica. Vždy ste mali k sebe tak blízko?

Boli časy, keď sme chodievali do školy 50 metrov za sebou, a úplným vrcholom bolo, že sme sa každý viezli v inom vagóne električky. Hádali sme sa, bili. Bývali sme v jednej izbe, rovnako sme sa obliekali, a tak sme si chceli nájsť vlastnú identitu. Zmenilo sa to až po mojej ťažkej havárii na motorke, mali sme vtedy asi sedemnásť. Matěj spomína, ako si vtedy uvedomil, že by ho strašne mrzelo, keby sa niečo stalo. Pomaly sa nám vrátil rozum, preskupili sa nám hodnoty a zase sme sa zomkli.

Ste spolu každý deň?

Máme veľmi silný vzťah, ale nemusíme sa každý deň vidieť. Aj keď robíme na rovnakej veci, nepotrebujeme sa kontrolovať. Neznamená to, že by sme sa slepo podporovali, nám sa len páči, čo robí ten druhý, lebo máme rovnaký vkus. Samozrejme, že sa vieme aj poriadne pohádať - ak spolu vymýšľame, čo budeme hrať, alebo sa dohadujeme, kto urobí poriadok v záhrade. Lebo daňou za takú blízkosť býva najtvrdšia kritika.

Ako deti ste spolu hrali v trilógii o rodine Homolkovcov. Keď si na ňu spomeniete, vybavia sa vám jednotlivé scény čierno-bielo alebo farebne?

Väčšina ľudí si vybaví čierno-biely film. Farebného Homolku a Tobolku, ktorý sa nakrúcal na horách, veľa ľudí nepozná. Mne samému sa tie filmy miešajú, dlho som ich nevidel v kuse. Popletené mám aj spomienky z nakrúcania. Boli pri ňom aj naši starí rodičia, aby sa o nás starali. Pre nich to bol obrovský zážitok, spoznali tam kopu známych hercov. Toľko nám o filmovačke rozprávali, že dnes už neviem, čo som naozaj zažil ja a čo som počul od nich.

Dnes máte za sebou viacero filmov. Už ste si na seba ako na herca zvykli?

Pozerať sa na seba, to je strašne zlá vec. Keď hrám, snažím sa veci nejako prospieť, nechcem len tak stáť, a často pritom musím prekračovať hranice svojej skúsenosti a prirodzenosti. Ak si to film vyžaduje, urobím aj to, za čo by som sa inak v živote hanbil.

Aj pri nakrúcaní Horem pádem ste boli nesvoj?

Mal som veľké šťastie, že som mal pri sebe Milku Vášáryovú. Hoci sa sústredí na text a má pod kontrolou celé nakrúcanie, necháva si priestor aj na vnímanie kolegov. A tak mi v mnohom pomohla. Aj prítomnosť Jana Třísku, výborného herca, pedanta a profíka, bola pre film prínosom. Ale on je hráčom predovšetkým sám za seba.

Čo prežívate, ak máte pred kamerou prejaviť viac emócií, ako je vám vlastné?

Herectvo je zvláštne zamestnanie. Stále mi pripadá čudné tváriť sa, že niečo je pravda, ak to tak nie je. Je pre mňa ťažké zahrať opakovane a na požiadanie emócie, ktoré vo mne vznikajú len výnimočne - v extrémnych situáciách.

V Horem pádem hráte muža, ktorý sa pred rokmi rozhodol úplne zmeniť svoj život a emigroval do Austrálie. Pomohlo vám, že ste nakrúcali priamo v Austrálii?

Keď sme videli výsledný film, nikto nepochyboval, že rozhodnutie nakrúcať austrálske scény v Austrálii bolo správne. Atmosféra miesta sa nedá vytvoriť a nakrútiť v iných podmienkach. Aj na pohľad jasné veci sú totiž tvorené drobnosťami, jemnôstkami, a tie sa nedajú vymyslieť. Režisér ich pri nakrúcaní ani nemusí považovať za dôležité a divák ich pri pozeraní ani nemusí vnímať, ale visia vo vzduchu. Janovi Hřebejkovi sa takto podarilo do postavy Martina zakódovať, že naozaj odišiel veľmi ďaleko. Preto je také zaujímavé sledovať, čo sa udeje, keď sa vráti.

Čo považujete na Hřebejkovom filme za najvydarenejšie?

Vždy som radšej pozeral historické filmy, lebo dnešný svet mi nepripadá taký zaujímavý. Tento film sa nakrúcal na obyčajných miestach a uliciach, a stále pritom zostáva obrázkový. Človeka neprestáva baviť pozerať sa naň, a to si veľmi cením. Kameraman Jan Malíř výberom farieb skvelo podporil nálady, netlačil do toho nasilu umenie a s citom vytvoril atmosféru bežného života. Páčia sa mi aj herci. Rád sa pozerám na Jirku Macháčka, no a, samozrejme, na Milku.

Vo filme vyniká ľahkosťou, akou sa pohybuje v priestore.

Ale všimol som si, akú veľkú zodpovednosť pociťuje pri nakrúcaní. Väčšiu, ako by človek čakal a väčšiu, akú prežívajú iní ľudia. Zahrať dobre, na to nestačí len hlava, na to treba cit a vedieť vnímať priestor. Ona to má zrejme dané. Ako som ju však pozoroval, videl som, že ona sama vôbec nepovažuje za prirodzené, že sa jej to podarí zahrať dobre.

Horem pádem sa chce uchádzať o Oscara. Vy ste už na Oscaroch boli v roku 1976, keď triumfoval film Prelet nad kukučím hniezdom. Váš otec spomína, že ste toho dosť prespali.

Ale dedko nás budil. Šli sme s ním, lebo s mamou nás nechceli z Československa pustiť. Mali sme vtedy dvanásť, zaujímali nás len hotely, hry a bazény. Dedko sa zas stále pozeral po autách. Bol to taký poctivý človek, dovtedy bol len vo východnom Nemecku a veril, že svet je taký, aký má byť. V Amerike si uvedomil, že ho klamali a všetko sa v ňom vzbúrilo. Ale čo mal taký starší pán vtedy robiť? Prestal chodiť na voľby a počúval Hlas Ameriky. Do konca života potom rozprával len o zážitku z Los Angeles.

Ako ste sa vy s Matějom pozerali na otcov úspech?

Našťastie sme to vtedy nevnímali. S otcom sme sa nevideli osem rokov - takže sme stretli takého pána, ktorý sa k nám veľmi pekne správal, všetko nám dal a nechal nás bývať v krásnom hoteli. Pamätám si, ako sme si skúšali smoking, ale sláva nám veľa nehovorila. Po ceremoniáli nás otec všelikade vodil, fotili nás spolu, a my sme už mysleli na to, ako pôjdeme znovu k bazénu a kúpime si okuliare. Nebolo to z neúcty k otcovi, naopak, cez podobné zážitky sme si s otcom vytvorili veľmi pekný vzťah.

A keď ste sa vrátili?

V tej dobe sme už neboli úplne naivní, aby sme nevedeli, že o výlete s otcom v Los Angeles či Las Vegas nemáme veľmi rozprávať. Uvedomovali sme si, že je to skôr nevýhoda ako nejaké plus, a tak sme o tom kamarátom rozprávali len veľmi opatrne. Tú radosť s nami dokázali zdieľať len naši najbližší.

Neprekáža vám trochu, že sa vás ľudia ustavične vypytujú na otca?

Otec bol u nás dlho zakázaný, nikto ho neoslavoval. Bolo to pre nás jednoduchšie, nežili sme pod tlakom, že sme synmi slávneho otca. Dnes už zas máme svoj svet a vôbec nám nevadí, keď sa o ňom hovorí. Nás teší, že naňho ľudia spomínajú. V našom súbore je ešte jeden náš menovec, Milan Forman. Už sme si zvykli a berieme to s úsmevom, že ho ľudia považujú za nášho otca. A v novinách sa stáva, že k článku o našom divadle dajú otcovu fotku. Na tom sa smejeme, hneď otcovi píšeme a posielame mu výstrižok: Človeče, to si naozaj potrebuješ naháňať slávu na bábkovom divadle?

Petr Forman (1964) začínal so svojím bratom Matějom menšou úlohou v trilógii Jaroslava Papouška o rodine Homolkovcov (1969 - 1972). Neskôr hral vo filmoch Akumulátor 1, Zdivočelá země, Bez tváře, Mazaný Filip.

Vyštudoval bábkarstvo na DAMU. S bratom vedie Divadlo bratov Formanovcov, od roku 2000 prevádzkujú divadelnú loď Tajemství. S predstavením Nachové plachty - aj so "suchou verziou" - už prešli niekoľko krajín. Minulý rok priviezli do Národného divadla operu Philipa Glassa Kráska a zviera. Časté sú ich spolupráce s inými českými divadlami. Už dnes sa v jednom z nich chystá projekt, na ktorom budú spolupracovať so svojím otcom, režisérom Milošom Formanom. Hotový by mal byť o dva roky. Petr Forman sa českým divákom nedávno predstavil v horore Davida Jařaba Vaterland, my ho môžeme vidieť vo filme Jana Hřebejka Horem pádem. V polovici decembra bude v bratislavskom divadle L+S vystupovať s hrou Romeo a Julie. Je ženatý, má tri deti a v USA dvoch malých nevlastných bratov - dvojičky Jimmyho a Andyho.