Brána budúcnosti. Spojí niekedy obyvateľov rozdelenej obce? Keď dedinu pred 60 rokmi rozdelili, na rampu privarili lišty z kombajna, lebo režimu prekážalo aj to, že sa tu stretávala mládež.

Prvého mája spievali milióny Európanov Ódu na radosť. Obyvateľom východoslovenskej obce Veľké Slemence do spevu nebolo. Dodnes znášajú dedičstvo stalinskej éry, ktorá hneď po vojne nakreslila krížom cez dedinu hrubú červenú hraničnú čiaru so Sovietskym zväzom.

"Donedávna sme boli smutnou raritou Slovenska. Teraz sme atrakciou celej Európskej únie. Niet týždňa, aby sa u nás nezastavil nejaký zahraničný novinár. Nie je to príjemné. Ale nech Európa vidí, akých hriechov sú politici schopní. S ľuďmi manipulujú, ako sa im zachce. A my sme bezmocní rukojemníci," hovorí 64-ročný Péter Lizák.

Múr jeho rodného domu, v ktorom dodnes žije, je súčasťou hraničného pásma. Osem metrov a dvadsať centimetrov od jeho plotu je hraničná čiara s Ukrajinou.

Autori demagogických hesiel vytvorili za socializmu mýtus o hranici, ktorá naše dva bratské štáty nerozdeľuje, ale spája. "Klamali celé národy. Nemohli sme sa s príbuznými na druhej strane ani len porozprávať! Keď nás prichytili, bolo zle. Za "rozhovor" sme museli zaplatiť aj pokutu sto korún," spomína Péter Lizák.

Cez ostnatý drôt

Uprostred dediny sa zrazu končí asfaltka. Pred oceľovou rampou vo farbách slovenskej trikolóry stojí stĺp elektrického vedenia s basketbalovým košom. Za ňou sa z hustej hmly vynára polovica mohutnej, bohato vyrezávanej dubovej brány. Druhá polovica je za oráčinou a plotom z ostnatého drôtu. Bizarný obraz ako zo surrealistického ateliéru.

"V novembri 1944 prišli ‚osloboditelia'. Mal som vtedy štyri roky, ale celý život som zbieral informácie, ako sa to všetko mohlo stať. Presviedčali ľudí, že v Sovietskom zväze sa im bude žiť lepšie, aby podpísali papier. Niektorí to urobili za fľašu pálenky, iní z presvedčenia. Hneď po vojne vyorali s párom volov dve brázdy. Rodičia mali zrazu pole v inom štáte. Keď po žatve viezli domov poslednú fúru jačmeňa, kázali im ho vysypať do jarku. Bolo to niekedy v auguste 1945. A to bol koniec," spomína Péter Lizák.

Pôvodná hranica viedla krížom cez cintorín. Potom ju posunuli o dvesto metrov ďalej. Z jednej dediny sa stali dve. Postupne na druhej strane vybudovali vysoký plot z dosák, aby sa ľudia nemohli ani vidieť. Ďalší plot, z ostnatého drôtu, bol napojený na elektrinu a signalizačné zariadenie. Pás zeme medzi hraničnými kameňmi pravidelne raz za týždeň preorávali. Hraničná čiara zo dňa na deň rozdelila rodiny, pretrhla príbuzenské a susedské vzťahy. Dom, ktorý sa ocitol v inom štáte, ale studňu mal na slovenskej strane, radšej zbúrali.

"Býval tam Miklós Kis. Hranica viedla cez jeho záhradu. Chodil som k nemu na hrušky a jablká. Slivka už rástla na Ukrajine. Chudák, ťažko to znášal. Ešte sa našťastie stihol presťahovať. Zomrel v Československu."

Péter Lizák mal pestrý život. Pritom svoj rodičovský dom nikdy neopustil: "Keď som sa narodil, patrili sme pod Maďarsko. Potom sme boli chvíľu súčasťou Československa, hneď na to nás pripojili k Sovietskemu zväzu. Keď posunuli hraničnú čiaru späť o dvesto metrov, boli sme opäť v Československu. A teraz žijem na Slovensku. Narodil som sa do fašizmu, prežil som ľudovú demokraciu, socializmus i kapitalizmus. A aj takmer šesťdesiat rokov po vojne komunikujem s príbuznými cez ostnatý drôt."

Nemnóžko porabótať

Pri hraničnom kameni stojí starček ako z rozprávky. Za uchom stolárska ceruza, na hrubej veste kožená zástera. János Gilányi aj dnes nechápavo krúti hlavou.

"Na druhej strane žije asi dvadsať mojich príbuzných - bratranci, sesternice. S niektorými som sa od rozdelenia dediny ani nevidel," hovorí 81-ročný vyučený stolár. Práve dokončil úle pre svoje včelie rodiny. Vďaka stolárčine sa mu podarilo prežiť peklo. Pri spomienkach sa len trpko usmeje. "Pred Vianocami v roku 1944 prišli Rusi a povedali: Pôjdete s nami. Hovorili, že len na tri dni - "nemnóžko porabótať". Zajali nás tridsiatich šiestich. Vrátil som sa 20. decembra 1946. Odvliekli nás na Donbas. Tam som dva roky pracoval ako tesár. Prečo nás zajali? Lebo sme boli Maďari. A každý Maďar bol podľa nich kolaborant s fašistami."

Kačacia pošta

János a jeho rovesníci vymýšľali rozličné finty, ako sa spojiť s príbuznými za plotom. Keď chceli niekomu niečo oznámiť, zabalili zemiak do papiera so správou a prehodili ho na druhú stranu. Keďže sa nemohli nahlas rozprávať, spievali maďarské piesne so zašifrovaným textom. "Raz som si všimol, že kačky ráno plávajú v jarku na druhú stranu a večer sa vracajú domov. Jednej som pod krídlo priviazal odkaz. Tak začala fungovať kačacia pošta."

Keď zomrel niekto z rodiny, z druhej strany pustili príbuzných, len keď predložili úradmi potvrdený telegram. Aj to až po pohrebe.

"Ani teraz sa skoro nič nezmenilo. Keby si aj ľudia chceli vybaviť víza, nie každý na to má. Veď na Ukrajine musia zaplatiť tridsať dolárov, u nás tisíc korún. Žiadali sme, aby nám aspoň pri návšteve blízkych príbuzných dali víza zadarmo. Nikto nereagoval. Chceli sme, aby otvorili priechod pre peších a cyklistov. Máme síce prísľub, ale to je zatiaľ všetko."

Ako sa metre premieňajú na kilometre

Kovová závora vo farbách trikolóry sa opiera o plot Lizákovcov. V socializme privarili na rampu ostré žacie lišty z kombajnu. Vraj aby sa na nej deti nehompáľali a neničili majetok v socialistickom vlastníctve.

"Na tej rampe sedávala mládež. A z rozhovorov vznikali aj manželstvá. Najmä dievčatá z ukrajinskej strany si hľadali partnerov od nás. Aj sa k nám niektoré vydali. Len tak sa mohli oficiálne dostať domov," vysvetľuje Péter Lizák.

Priamo na ceste, ktorá nevedie nikam, tesne pred závorou, majú jeho vnúčatá basketbalové ihrisko. Kôš im pripevnili na stĺp elektrického vedenia. Auto sem zájde aj tak len raz za rok.

Sesternica Pétra Lizáka býva na tej istej ulici. Ich domy sú vzdialené len niekoľko desiatok metrov. Keď ju chcel navštíviť, musel absolvovať takmer 680 kilometrov.

"Najskôr treba vycestovať do Prešova a na Generálnom konzuláte Ukrajiny podať žiadosť o vízum. Potom tam musím ísť znovu, aby som si vízum prevzal. Jedna cesta do Prešova a späť je okolo 260 kilometrov. Do Malých Slemeniec na druhej strane hranice sa dá dostať len cez priechod vo Vyšnom Nemeckom. Tam a späť je to okolo 160 kilometrov. Spolu teda musím precestovať približne 680 kilometrov. Vízum stojí tisícku a cestovné zopár ďalších stoviek. Akoby ste sa vybrali na návštevu k susedke okolo sveta. Teraz síce vydávajú víza aj v Michalovciach, ale stále je to zbytočná cesta. A komu sa chce terigať cez Vyšné Nemecké do Malých Slemeniec a späť, keď moja príbuzná býva na tej istej ulici?"

V januári zomrel manžel jeho sesternice. Pohreb bol o dva dni. O vízum ani nežiadal. Vybavenie trvá minimálne týždeň.

Péter Lizák je poslom správ. Dobrých aj zlých. Keď chce niekto z Malých Slemeniec čosi odkázať príbuzným, zakričí na Lizákovcov. Péter potom zájde za adresátom. "Zvykol som si na to. Skôr ma rozčuľuje neochota úradov konečne riešiť problém."

Americkí novinári neverili vlastným očiam

Veľké Slemence majú 600 obyvateľov. Trinásti sa hlásia k slovenskej, traja k českej a zvyšok k maďarskej národnosti. Petíciu za otvorenie priechodu pre malý turistický ruch podpísalo 88 percent ľudí.

"Zvyšok nemá záujem. Jedni tvrdia, že ľudia z Malých Slemeniec sa pred šesťdesiatimi rokmi sami rozhodli, že chcú žiť v Sovietskom zväze. Iní sa boja, že nás tu bude terorizovať ukrajinská mafia. Ja hovorím, že priechod bude slúžiť nám, občanom. A keď sa chce mafia sem dostať, aj tak jej v tom nezabránime," argumentuje Péter Lizák.

Medzi obyvateľmi sa hovorí kadečo. V Malých Slemenciach na druhej strane hranice bolo donedávna množstvo opustených domov. Platila tam stavebná uzávera. Mladí sa odsťahovali, starí vymierali. Veľké Slemence ako stredisková obec prekvitali.

"Teraz je to naopak. Na našej strane je zo dvadsať opustených domov, tam už voľný pomaly ani nenájdete. Rad radom ich skupujú a rekonštruujú. Medzi novými majiteľmi sú vraj aj boháči z Kyjeva. Ľudia sú podozrievaví, boja sa, že sú to mafiáni, ktorí len čakajú, aby sa u nás otvoril hraničný priechod," hovorí starosta Ľudovít Tóth.

Spolu so svojím kolegom z Malých Slemeniec bol v marci vo Washingtone. O živote v dodnes rozdelenej obci referovali členom amerického kongresu. Cestu im zaplatili Maďari žijúci v USA. "Mal som problém vysvetliť im, ako je to vôbec možné. A myslím si, že mnohí to dodnes ani nechápu. Boli tu už aj americkí novinári. Stáli na hranici a neverili vlastným očiam."

Brána budúcnosti

Svet sa o dedine rozdelenej železnou oponou dozvedel vďaka obrovskej publicite najmä v zahraničných médiách. "O našom kríži vedel len málokto. Dokonca ani ľudia z neďalekých obcí a miest Medzibodrožia. Ja som si povedal, že tú hanbu musí vidieť celý svet," hovorí István Gyilányi, riaditeľ Akadémie v Kráľovskom Chlmci, syn stolára Jánosa. V jeho hlave sa zrodil nápad postaviť na hranici Bránu budúcnosti.

Takmer šesť metrov vysoká brána symbolizuje násilné rozdelenie dediny. Polovica je na slovenskej, druhá na ukrajinskej strane. "Bol by som šťastný, keby som sa dočkal, že sa cez ňu budeme môcť navzájom navštevovať," hovorí Gilányi junior.

Žijú ako za Brežneva

Vedľa domu Lizákovcov odkúpil štát pozemok, na ktorom má vyrásť oddelenie hraničnej polície. Péter Lizák už nebude musieť robiť posla.

"Neviem, kedy to bude. Už včera bolo neskoro. Rád by som sa toho dožil. Myslím si, že to pomôže najmä našim ľuďom na druhej strane. Aspoň sa nadýchajú trochu čerstvého vzduchu. Dodnes tam žijú ako za Brežneva."

Prednedávnom bol so štábom nemeckej televízie v Malých Slemenciach. "Mali súhlas z Generálneho konzulátu Ukrajiny u nás i z Kyjeva. Nakrúcali aj u mojej sesternice. Potom som sa dozvedel, že prišli za ňou nejakí ľudia z Užhorodu a vypočúvali ju. Čo sa teda u nich zmenilo?"

Péter Lizák pozorne a s napätím sleduje prezidentské voľby u susedov. Je presvedčený, že ľudia na Ukrajine si konečne zaslúžia na čele štátu demokrata.

"Dôchodcom tesne pred voľbami zvýšili dôchodky z 1100 na 2 800 hrivien. Chodili po Malých Slemenciach s prenosnou urnou. Nepomohlo im to. Viem, že všetci volili Juščenka."

FOTO - RÓBERT SÁNDOR