T. Borskému sa ako jedinému fotografovi podarilo spoločne nafotiť všetkých predstaviteľov novej českej filmovej vlny. Zľava - Jaromil Jireš, Ivan Passer, Hynek Bočan, Pavel Juráček, Věra Chytilová, Antonín Máša, Evald Schorm, Miloš Forman a Jiří Menzel, dole kľačí Jan Němec.
Tibor Borský je prvým Slovákom, ktorý na pražskej FAMU vyštudoval odbor fotografia. Venuje sa dokumentárnej fotografii a aj jeho spomienky by vydali na dokument. Na strednú školu chodil s mímom Milanom Sládkom či s budúcimi režisérmi Jurajom Jakubiskom a Elom Havettom. S nimi prežil aj vysokoškolské štúdiá v Prahe. Kamarátov fotil na študentských žúroch, ale aj pri práci na prvých filmoch. A nielen ich. Na fotkách zo šesťdesiatych rokov má Miloša Formana, Věru Chytilovú, Jiřího Menzla, Karla Sidona, z ktorého sa neskôr stal pražský rabín, či výtvarníka Milana Knížáka, ktorý už vtedy dráždil spoločnosť nekonformnými happeningami.
Okrem ľudí rád fotografoval Prahu a najmä, dnes už neexistujúcu starú Bratislavu. S Júliusom Satinským o nej chystali knižku, spoluprácu však prekazila choroba. Ochoreli takmer súčasne. Tibor Borský mal väčšie šťastie, zákernú chorobu zvládol.
Ste prvým slovenským absolventom katedry výtvarnej fotografie na FAMU, ale zďaleka nie prvým "šupkárom", ktorý sa dostal na prestížnu pražskú umeleckú školu. Z Bratislavy tam študovali napríklad filmári Juraj Jakubisko a Elo Havetta.
Áno. Vtedy sa to dokonca bralo ako samozrejmosť. Kto sa na filmovú akadémiu v Prahe hlási zo 'šupky', toho vezmú.
To tam boli všetko samé výrazné talenty?
V prvom rade, tá škola nebola ako dnes, keď ju opúšťajú davy. Nás bolo len zopár. No najmä, geniálne bolo, že nech ste študovali akýkoľvek odbor, prvoradé bolo kreslenie. Nad matematikou, slovenčinou sa privreli oči, ale len kto vedel kresliť, išiel ďalej. Bolo to dôležité pre ďalšie štúdium, my zo šupky sme všetko zvládali ľahšie, lebo výtvarné cítenie bolo v nás, predmety sme sa naučili vidieť cez kresbu. Keď som mal nafotiť tehlu, hneď som videl, aké má mať svetlo, kým moji spolužiaci to hľadali.
Akí boli Jakubisko s Havettom na strednej škole?
Robili neskutočnú šou. Spomínam si napríklad, ako vystrihli dieru do starého kufra a pretvorili ho na televízor. Cez vyučovanie zrazu len zaklopali na triedu, vošli, dali na katedru kufor, zahrali desaťminútovú scénku, poklonili sa a odišli. A profesori im to tolerovali.
Do Prahy ste prišli študovať v šesťdesiatych rokoch, na ktoré sa dodnes nostalgicky spomína. Bolo to obdobie kultúrneho boomu - divadelného, výtvarného, hudobného, filmového. Ako sa vtedy študovalo na umeleckej škole?
Veľmi dôležité bolo, že celá Akadémia múzických umení mala spoločný internát. Bývali sme v budove, kde bol predtým nevestinec. Medzi študentmi sa dokonca tradovalo, že naša riaditeľka bola poslednou 'madam'. Neviem, či je to pravda, ale trochu tak vyzerala. Nuž a v tomto zvláštnom prostredí žili dokopy herci, hudobníci, filmári a navzájom sa ovplyvňovali. Každý večer sme sa stretávali na niektorej z izieb a do rána sa debatovalo, riešili sa tvorivé a spoločenské problémy, konfrontovali názory. Boli to nezabudnuteľné chvíle.
A samotné štúdium?
Učili nás osobnosti ako režisér Jaromil Jireš, ktorý bol tesne po škole, alebo Milan Kundera, ktorý prednášal literatúru. Horšie to bolo s technickým vybavením. Filmári mali k dispozícii snáď jedinú kameru. Ale zase, keď niekto išiel nakrúcať, všetci ostatní mu pomáhali. Jakubisko, Dušan Hanák, Havetta, všetci pracovali spoločne. Vyvrcholilo to Jakubiskovým absolventským filmom Kristove roky. Takmer celý štáb sme boli famáci. Bratislavskí osvetľovači, ktorých mu pridelili, lebo film sa robil s Kolibou, povedali - je víkend, nepracujeme - a my sme vzali svetlá a robili ďalej.
Nemali ste v bohémskej atmosfére problémy s disciplínou? Aj ten film je jeden veľký žúr.
Nuž samozrejme, pilo sa dosť, niektorí kolegovia to občas nezvládli a aj tri dni neprišli. Nikto netušil, kde sú, ale vedeli sme, že sa po čase nájdu a bude sa pokračovať.
Bolo už vtedy cítiť, že na pľaci stojí výnimočný režisér?
Áno. Juraj má úžasný cit pre improvizáciu. Keď vznikla nejaká zaujímavá situácia, okamžite ju vedel vmontovať do filmu. Veď neskôr práve vďaka tejto vlastnosti dostal dištanc.
Tomu nerozumiem.
Práve keď nakrúcal film Vtáčkovia, siroty a blázni, prišli do Československa Rusi. On bol úplne apolitický, vôbec sa politikou nezaoberal, ale zrazu videl na uliciach Bratislavy tanky. Bolo to obrovsky vizuálne, hneď mi volal, ideme ich nakrúcať. Okamžite ich namontoval do deja a dostal za to dištanc. Keby Rusi chodili po Bratislave v civile, teda vizuálne nezaujímaví, bolo by to absolútne mimo neho.
Jakubisko bol váš starý kamarát, vy ste však fotografovali aj režisérov ako Forman, Jireš, Chytilová, Schorm, ktorí už boli po škole a začali prerážať do sveta. Ako ste sa dostali k nim?
Kamarát, ktorý o nich chystal knihu, ma poprosil o ich štylizované fotky. Porozumeli sme si najmä s Pavlom Juráčkom, vďaka nemu vznikla neskôr aj fotografia, kde je pokope celá nová vlna.
Je to zrejme vaša najslávnejšia fotografia. Nikdy predtým ani potom sa takto dohromady predstavitelia novej vlny nestretli. Snímku prevzalo vyše tridsať svetových agentúr, je v každej encyklopédii filmu, končí sa ňou aj Šulíkov dokumentárny film o Pavlovi Juráčkovi. Ako tá fotka vznikla?
Raz poobede mi na internáte zazvonil telefón. Volal Juráček, okamžite príď a vezmi aparát. Boli u neho všetci desiati. Zišli sa, lebo ústredný výbor strany chystal dištanc pre Chytilovú a Honzu Němca a oni prišli spísať petíciu. Mal som starú Leiku z roku 1932, dodnes ňou fotím, ale nie je na pološero, ktoré bolo v izbe. Urobil som teda zopár záberov a poprosil ich, aby na dve minúty vyšli von. Niektorí ani nechceli, strašne sa ponáhľali, ale nakoniec súhlasili. Na Juráčkovom dome práve opravovali omietku. Stálo tam lešenie, tak som ich k nemu postavil. Začali sa blázniť, robili rôzne grimasy a ja som len cvakal. Bohužiaľ, po šiestich záberoch mi došiel film, ale tých šesť obrázkov mám.
Máte na nich ešte ďalšie spomienky?
Pavlovi Juráčkovi sa veľmi páčil portrét, ktorý som mu urobil, a chcel sa mi odvďačiť. Práve som mal pred dôležitou postupovou skúškou. Nedala sa opakovať, kto ju nespravil, vyletel zo školy. Každý hľadal tému, minimálne takú dôležitú ako samotné nafotenie. Kamarát mi vtedy poradil - choď na východ, tam sú krásne veci, všetci v Prahe padnú na zadok. Z fotiek som mal urobiť maketu knihy a Juráčka som poprosil, aby mi napísal text. Bol to mestský intelektuál, nemal vzťah k dedinskej chudobe, neviem ani, či bol veriaci, tak najprv odmietol. Keď však videl, že som smutný, napísal mi dvojstranovú esej o zmysle života. S východným Slovenskom nemala vôbec nič spoločné. Napokon sa ukázalo, že je to dobre, lebo s fotografiami vznikli problémy.
Aké?
Východ ma očaril. Úžasná príroda, ľudia, dedinky, kde stálo desať domov, no mali svoj kostolík, veľký ako rodinný dom, a v ňom krásne oltáre. Bolo to aj dobrodružné. Túlal som sa po kopcoch, prespával v hore. Raz ma zobudil akýsi hluk. Vidím, v rojnici idú dedinčania s vidlami, pred nimi psy a blížia sa ku mne. Naľakal som sa, videli ma túlať sa po lese, teraz ma obvinia, že som niečo ukradol. Prišli až ku mne a vtedy sa ukázalo, že pátrajú po svorke vlkov, ktorá v noci roztrhala kozy. Mal som šťastie, že nenatrafili na mňa, spiaceho pod stromom. Aj po návrate sa mi o tom ešte snívalo. Nuž, plný takýchto zážitkov som sa šťastný vrátil do školy. Vedúcim katedry bol profesor Šmok, jeden z najgeniálnejších ľudí, akých som stretol. Z fotografií bol nadšený, ale povedal mi, že nemám šancu prejsť, kostoly musia preč.
Myslela som si, že na umeleckej škole bolo liberálnejšie prostredie.
Škola bola veľmi progresívna, ale na týchto skúškach sedeli robotnícke a stranícke kádre z fabrík. Bol som nešťastný, bez kostolíkov to bolo oklieštené. A zrazu ďalší profesor hovorí, veď z východu je Biľak, a ty ukazuješ chudobu! Naozaj tam boli jednoduchí ľudia, žili biedne, slamené strechy, žiadna elektrina. Takto sa však Biľakov kraj nemohol prezentovať. Čo teraz, do skúšok zostávali iba dva týždne. No a vtedy mi niekto v rámci večerných internátnych sedení poradil - máš krásne fotky z Oravy, tak to spoj a povedz, že všetko je Orava. Aj som to spravil a pridal Juráčkov text, kde nebolo nič o východe, Biľakovi ani kostoloch. Akurát ako dokumentarista som veľmi ťažko niesol, že vydávam Oravu za východné Slovensko. Skúšku som však urobil.
Poďme ešte k slávnym režisérom. Aká bola Věra Chytilová? Dnes sa o nej rozpráva, aká je to dračica, čo kričí na hercov, vtedy vraj však bola vyhlásenou krásavicou.
Nebola klasicky krásna, ale mala obrovskú auru. Milovala život, s ničím nemala problém a bola ťažký suverén. Keď začala rozprávať, dala jasne najavo, že je zbytočné polemizovať. Bola však nesmierne inteligentná, takže našťastie, človek ani nebol veľmi proti tomu, čo hovorila.
A Forman?
Ten bol fantastický, veľmi kamarátsky. Vtedy býval na Kampe a so svojou ženou, herečkou Věrou Křesadlovou, práve čakali dvojčatá Petra a Matěja. Bol som u nich krátko pred pôrodom a presvedčil ju, aby sa mi s tým obrovským bruchom nechala odfotiť.
Vy ste Formanovi fotografovali aj nakrúcanie filmu Hoří má panenko.
Nemohol som byť, bohužiaľ, na celom nakrúcaní, lebo som chodil do školy a filmovalo sa mimo Prahy, ale fotil som scény, keď sa hasiči dohadovali o súťaži krásy, alebo keď sa strácali veci z tomboly. Neviem, ako sa nakrúca teraz, ale vtedy na filmovačke vládla úžasná atmosféra, lebo ľudia spolu pracovali na základe veľkého kamarátstva, rovnakého názoru. Každý mi tam bol sympatický. Veľký dojem na mňa urobili Formanovi neherci. Obyčajní ľudia, robotníci, ale keď ste si k nim v krčme prisadli, dokázali zaujímavo debatovať o akejkoľvek téme.
Po škole ste sa vrátili do Bratislavy a okrem dokumentárnej fotografie ste sa zamerali na slovenskú hudobnú scénu. Portrétovali ste spevákov, fotili im plagáty, obaly na platne. Pri práci na Zelenej pošte Mariána Vargu a Pavla Hammela ste sa opäť stretli s Jurajom Jakubiskom.
Jakubisko práve vtedy prišiel do Bratislavy a zavolal mi, že má dištanc a nesmie nakrúcať hraný film. Vravím mu, výborne kreslíš, nechceš mi robiť grafiku na platne? Okrem Zelenej pošty sme spolu robili napríklad obal na Vargove Konvergencie, Bratislavskú lýru 73 či pre Mariána Labudu s Evou Mázikovou, ktorí vtedy vydali platňu.
Nemôžem nespomenúť vaše fotografie starej Bratislavy. Vydali ste ich aj v knižke, predslov napísal Július Satinský. Čo vás zblížilo?
To, že sme obaja starí Bratislavčania. Plánovali sme aj ďalšiu knihu. Raz som totiž v niektorom z jeho stĺpčekov čítal, prečo zmizlo Rybné námestie. Vraj preto, že sa na Mestskom výbore KSS rozhodli viesť cezeň spojnicu medzi Štokholmom a Madridom. Zavolal som mu, že mám z Rybného námestia krásne snímky, tak sme sa dohodli, že o tom urobíme knižku. Ale už k tomu nedošlo. Oboch nás postihla rovnaká choroba a namiesto knihy sme spoločne bojovali o život, len ja som mal šťastie, že som zostal.
TIBOR BORSKÝ (1939) sa narodil v Bratislave, kde absolvoval Školu umeleckého priemyslu ("šupka"), potom študoval na pražskej Filmovej akadémii múzických umení. Bol tam prvým slovenským absolventom katedry výtvarná fotografia. V Prahe študoval v šesťdesiatych rokoch a stretával sa s predstaviteľmi novej českej vlny, ktorú tvorili Miloš Forman, Věra Chytilová, Pavel Juráček, Evald Schorm a ďalší, ale aj so slovenskými režisérmi ako Juraj Jakubisko, Dušan Hanák či Elo Havetta. Po štúdiách sa vrátil do Bratislavy a venoval sa najmä dokumentárnej fotografii. Okrem toho vyše dvadsať rokov fotografoval pre hudobné vydavateľstvo Opus slovenských hudobníkov. Má za sebou päť samostatných fotografických výstav a knihu Obrázky Bratislavy. Momentálne má v Slovenskom inštitúte v Prahe výstavu Sixties, fotografie z Prahy a Bratislavy šesťdesiatych rokov, ktorá sa neskôr presunie do Plzne.
Miloš Forman a kameran Miroslav Ondříček pri nakrúcaní Hoří má panenko. FOTO - ARCHÍV TIBORA BORSKÉHO
Juraj Jakubisko a česká filmová sexbomba
Olga Schoberová.
Karel Sidon, neskorší pražský rabín.
