Andrea Majstorovičová (1966) je režisérka chorvátskeho pôvodu. Vyštudovala dokumentaristiku na FAMU v Prahe. V súčasnosti pracuje ako dramaturgička publicistických a dokumentárnych programov Českej televízie. Pripravuje mesačný magazín pre gayov, lesbičky a transgender komunitu pod názvom LeGaTo. Spolupracuje aj na cykle portrétov pre spoločnosť Febio GEN - Galerie elity národa (Václav Jamek a Petra Procházková), na cykle Jak se žije (Striptérům a striptérkám, Českým černochům, Mužům slavných žen, Tiskovým mluvčím) a vytvorila množstvo dokumentárnych filmov venovaných drogovej problematike (Štěstí na jehle, Živá tráva, Maminko, utíkej).
Za svoje dokumenty získala niekoľko českých i zahraničných cien (okrem iných Rotterdam Market of Educational Programmes 1997, Cena FILMNET či Academia Film Olomouc 1997). Od roku 1998 externe prednášala na Katedre filmovej vedy FFUK v Prahe a na FFMU v Brne. Pozornosť širokej verejnosti si získala atypickými televíznymi dokumentmi, napríklad o narkomanovi Stáňovi či Evženovi (Bojím se tě, světe).
Nakrútila viaceré dokumenty o homosexuáloch aj o narkomanovi. Česká režisérka chorvátskeho pôvodu ANDREA MAJSTOROVIČOVÁ si pre svoje dokumentárne filmy vyberá najmä ľudí z komunít, ktoré sú pre spoločnosť kontroverzné. Jej cieľom však nie je vyvracať zažité stereotypy a šokovať. Hovorí, že ju len zaujíma svet tých, čo sú úplne iní ako ona. Už pätnásť rokov žije v Prahe a ako dramaturgička pripravuje každý mesiac pre ČT2 jedinú reláciu svojho druhu v Európe (nielen) pre gayov, lesbičky a transgender ľudí pod názvom LeGaTo.
Ako ste sa dostali do Prahy?
V Záhrebe som študovala slavistiku a okrem iného aj český jazyk a literatúru. Vždy som však chcela študovať dokument. V lete som preto chodievala na letnú školu do Prahy, do ktorej som sa úplne zamilovala. Potom som sa na univerzite v Záhrebe zoznámila so svojím manželom. Pochádza z Čiech a k nám prišiel študovať, neskôr aj učil. Po roku sme sa vzali a do Čiech sme začali chodiť pravidelne. Po revolúcii ma prijali na FAMU na dokument, a tak sme sa ocitli v Prahe.
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa v Čechách aklimatizovali?
Bol to dosť veľký šok, to si pamätám. Hlavne jazyk, hoci som smelo robila prijímačky v češtine. Dnes si uvedomujem, že to bol odvážny krok, šla som vlastne do neznáma, musela som si zvyknúť na mentalitu, spôsoby, ako ľudia vnímajú isté veci. No to všetko sa dialo za pochodu, celkom ma pohltila škola a na nič iné som čas nemala.
Brány do filmárskeho sveta vám v roku 1994 otvoril váš absolventský dokument Právo na lásku. Bola to zároveň vaša prvotina o homosexualite. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto tému?
Bola to reakcia na film režiséra Kvasničku, ktorý ma pobúril. Gayov a lesbičky zobrazil totiž ako ľudí, ktorí spolu len súložia. To je pre mňa nepochopiteľné. Rozhodla som sa teda spraviť vlastný film, ktorý je o realite. Dovtedy som sa poznala s niekoľkými gaymi, a nikdy mi také niečo o nich ani nenapadlo. Urazilo ma, že režisér ich zobrazil ako prázdne hlavy, ktoré len lezú po sebe. A pritom snáď každý má vo svojom okolí homosexuálov, a možno o tom ani nevie. Jednoducho, táto problematika je u nás stále zbytočne sexualizovaná. Homosexualita nie je sex, je to najmä citová orientácia. Prečo sa na každého pozerať cez posteľ?
Po Práve na lásku ste nakrútili dokumenty o živote Jiřího Hromadu, predsedu združenia gayov, o spisovateľovi a diplomatovi Václavovi Jamkovi a o dôchodcovi Otovi Tasinatovi. Vyberali ste si ich práve kvôli homosexuálnej orientácii?
Počas nakrúcania svojho prvého filmu som sa zoznámila s mnohými novými ľuďmi, dostala som sa do tejto problematiky a potom som už o tejto téme nakrúcala spontánne. Film o pánovi Tasinatovi sa volal Muž, ktorý žil 37 rokov s iným mužom. Je to zaujímavé, pretože dnes sa manželstvá často rozpadávajú, a ak sa nájdu dvaja muži, ktorí žijú spolu až do smrti, je to krásne. Pána Tasinata si veľmi vážim, má v sebe jedinečnú noblesu a eleganciu. Je to pre mňa človek z obdobia, keď sa ženám bozkávali ruky. Nádherne hovorí o svojej matke a o ženách vôbec, má životnú skúsenosť, ktorú ja nemám, a veľmi rada sa poučím.
Portrét známeho fotografa Roberta Vana, ktorý je tiež homosexuálne orientovaný, ste nakrútili až dva razy, s odstupom desiatich rokoch. Prečo?
Film S Robertom v posteli je jedným z mojich prvých a je mi veľmi blízky. Vravela som si - kto to je? Narodil sa na Slovensku maďarským rodičom, emigroval do Ameriky, kde vystriedal viacero povolaní, a nakoniec sa vrátil do Čiech. Hovoríme obidvaja po česky, a ani jeden, ani druhý to poriadne nevieme, on je muž, ja žena, on gay, ja ‚heterosexuálka', každý sme odinakiaľ, a predsa sme si veľmi blízki. Má zvláštne postrehy, zmysel pre humor aj sebareflexiu, a pritom to nemal ľahké. Nie je to však tým, že niekto je gay alebo lesička, ale tým, že život je zložitý, ak chcete žiť slobodne a robiť si prácu, ktorá vás baví. Vrátila som sa teda k nemu a urobila aj druhý portrét, pretože jeho fotografie a vôbec jeho svet boli pre mňa nesmierne zaujímavé. Akoby aj on bol cudzincom vo vlastnej krajine.
Postrehli ste po tých desiatich rokoch nejakú zmenu vo vnímaní homosexuality u nás?
Neviem. Zo začiatku som mala pocit, že spoločnosť je tolerantná, ale zistila som, že to tak vôbec nie je. Ľudia sú k týmto veciam, k osudom druhých, skôr ľahostajní. Je im to jedno. Neprekáža im to, pretože sa ich to netýka.
Mám pocit, že na Západe sa gayom žije ľahšie - aj vďaka registrovaným partnerstvám. Aká je vaša skúsenosť?
Žijeme v istom omyle. Nakrúcali sme v Holandsku o manželoch, ktorí žijú v registrovanom partnerstve, a nie je to veľký rozdiel. Je to síce iné, keďže majú tú možnosť, ale povedali mi, že sloboda je iba vo veľkých mestách. Mestskí ľudia sa nezaujímajú o druhých, takže tam môžu mať všetci pocit väčšej anonymity. Ale možno je v tom aj istý cynizmus - ak dvojica utratí niekde peniaze, tak je jedno, či sú to dvaja muži alebo žena a muž.
Myslíte si, že netolerantnosť k homosexualite vyplýva u nás z náboženskej viery?
Tiež pochádzam z krajiny, ktorá je silne katolícka, a tiež som bola vychovaná k viere. Nemusím byť veriaca, ak však viem niečo o duchovnom svete, nemôžem druhých odsudzovať. Chápem na jednej strane staršiu generáciu, lebo sa hovorí, že čo povie pán farár, je pravda, ale nedá sa to tak zjednodušovať. Kňazi mali a aj majú pozitívny vplyv na ľudí, vždy ma však zaskočí, že veriaci ľudia a ľudia, ktorí sa hlásia k rôznym cirkvám, sú v otázke homosexuality neoblomní. Že sa to dá napríklad liečiť. To mi je veľmi ľúto.
Medzi slovenskými politikmi sa ešte ani len nezačala vytvárať atmosféra, ktorá by našim gayom a lesbičkám umožnila bezproblémovejší život. Nie sú Česi v tomto smere ďalej?
Nie som si istá. Návrh zákona o registrovanom partnerstve bol už aj na čítaní v parlamente, no zase to odložili. Celé to závisí od toho, kto v snemovni práve sedí, nie od toho, koľkí sú ochotní zaň zdvihnúť ruku. Niekedy je až nepochopiteľné, akým zložitým spôsobom sa všetko musí schvaľovať.
Česká televízia je však určite ďalej ako STV. Každý mesiac pripravujete magazín LeGaTo o lesbičkách, gayoch a transgender komunite. Ako vznikol tento projekt, jediný svojho druhu v Európe?
Chcela som, aby bol nejaký magazín o týchto témach, ale tak, aby sa na ňom podieľala aj príslušná komunita. Keď už bolo jasné, že sa ku mne pridajú aj ďalší nadšenci, navrhla som to televízii a program sa podarilo zrealizovať. Vysielame už skoro rok, no od budúceho roka trochu zmeníme koncepciu a program skrátime. Snáď LeGaTo na obrazovkách vydrží. Sledovanosť má dobrú, odozva je však nízka.
Nie je to preto, že ľudia sa boja verejne priznať, že sú inej orientácie?
Presne tak. Najväčším problémom programu je práve to, že ľudia sa nehlásia a nechcú o tom hovoriť. Táto komunita je navyše veľmi malá, takže je to začarovaný kruh. No vedeli sme, že to nebude jednoduché, veď ten ,priekopnícky' magazín by ani nebol vznikol, keby bolo všetko v poriadku.
Program sledujú vo veľkej miere heterosexuáli. Čím si to vysvetľujete?
Koncipovali sme ho tak. Veľa ľudí chce totiž túto komunitu spoznať. Diváci sa zrejme nepozerajú s tým, že je to o gayoch či lesbičkách, ale preto, že je to program o zaujímavých ľuďoch. Keby sme robili program o kráse, tiež sa nebudú pozerať len krásni, ale aj tí, čo sa chcú o kráse niečo dozvedieť, nie?
Nevenujete sa však len téme homosexuality, nakrúcate aj dokumenty o narkomanoch, o ľuďoch na okraji spoločnosti. Čím vás tieto "stratené existencie" priťahujú?
Film o Evženovi s názvom Bojím se tě světe som nerobila náhodou, dostala som ponuku pripraviť klasický školský film o drogách a AIDS. Keď som sa pasovala s tým, ako to nakrútiť tak, aby to nebolo len o tom, že odborník vysvetľuje, aké sú drogy zlé, jedno stredisko proti závislosti mi odporučilo Evžena. Neskôr sme sa dohodli, že nakrútime spolu viac, lebo ma veľmi zaujal ako človek, zaujala ma jeho schopnosť sebareflexie, ktorú obyčajne takíto ľudia nemajú, a jeho rozhodnutie žiť s drogou. On totiž nikdy neľutoval, že je narkoman. Je to inteligentný muž, a ja som si vtedy uvedomila, že ma priťahujú témy, o ktorých nič neviem. Nikdy som v ústach nemala cigaretu, neskúsila som žiadnu drogu. Zaujíma ma však svet toho, kto je úplne iný ako ja. Ten dokument je pre mňa akási paralelná škola života. Asi je mi málo žiť len vlastný život (smiech).
Aká bola Evženova reakcia na vás a potom na film? Bol ochotný ukázať svoje dno? Ako si vlastne získavate dôveru takýchto ľudí?
Evžen bol veľmi ochotný. Náš vzťah bol absolútne rovnoprávny - na začiatku sme si povedali, že nie som voči nemu zaujatá, nikdy som ho neodsudzovala, ani neľutovala, a ani ho nechcem zmeniť. Dostala som sa k nemu veľmi blízko, stali sme sa priateľmi. Vedel, že nemusí hovoriť to, čo nechce, ale nikdy sa nestalo, že by mi na niečo neodpovedal. Keď potom vyšiel čistý z väzenia a videl film, volal mi, aké je to hrozné, vraj by sa sám seba zľakol, keby sa stretol na ulici. Vo chvíli, keď sa na seba pozrel triezvejšími očami, povedal, že všetko je pravda, aj keď hnusná. Pre oboch to bola zaujímavá skúsenosť.
Je podľa vás kontroverzná téma zárukou pozornosti verejnosti?
Myslím si, že u mňa je ,náklonnosť' k podobným menšinovým témam skôr o príbehoch ľudí ako o tom, že niekto je gay alebo narkoman. Viem to aj podľa iných svojich filmov, robila som dokumenty aj o Eve Pilarovej, Petre Procházkovej či Vlastimilovi Harapesovi. Známi ľudia majú tiež zaujímavé osudy, ktoré ma vždy priťahovali. Ale je to zvláštne, pretože oni sú úplným opakom mojich ostatných ,hrdinov'. Ktovie? Možno nakrúcam takéto filmy aj preto, lebo som prišla do inej krajiny, nezaťažená tým, ako sa ľudia na všetko pozerajú, ako čo prežívajú.
FOTO SME - PAVOL MAJER a archív
Syn talianskeho diplomata a českej krajčírky Oto Tasinato vyrastal v maminom módnom salóne. Režisérke, ktorá o ňom nakrútila portrét Zpověď muže, který 37 let žil s mužem, bol ochotný ukázať svoju premenu v zvodnú dámu. Pravidelne účinkuje v travesti show.
