Záchranári sú na centrálnom príjme ako doma. Vozia sem akútne prípady, pacientom tu spravia potrebné vyšetrenia a rozhodnú, či ich treba hospitalizovať.
Je jedenásť hodín večer, v byte sedí väčšia spoločnosť. Ktosi zazvoní pri dverách. Vchádza Peter. Práve sa vrátil z nemocnice, pri páde z koňa si vykĺbil prst. Je rozčúlený. V čakárni presedel tri hodiny, kým ho konečne ošetrili! Ostatní pritakávajú a pridávajú historky, koľko kto čakal a akí na neho boli lekári nevrlí a aké je to naše zdravotníctvo strašné.
Chvíľu počúvam a potom rozprávam, ako som to zažila z druhej strany. Dennú a nočnú, vždy dvanásťhodinovú službu lekárov na Centrálnom prijímacom oddelení vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Ružinov v Bratislave. Aj tam sedeli rozzúrení pacienti na chodbe dve - tri hodiny a keď lekár vyšiel von, sarkasticky pokrikovali, či už dopil kávičku.
Pravda je však taká, že prvý raz si doktorka na nočnej, ktorá začínala o siedmej večer, vydýchla o druhej nadránom. Ošetrila za ten čas tridsať ľudí (rekord je vraj šesťdesiatpäť na jedného lekára) a sanitky vozili jeden akútny prípad za druhým.
Naopak, ľudia z čakárne väčšinou začínali popisovať svoju anamnézu, kvôli ktorej neskoro v noci vyhľadali okamžitú zdravotnú pomoc, takto: Už týždeň sa necítim dobre, pred piatimi dňami som mal úraz...
Na otázku, prečo teda so starými ťažkosťami prichádza nadránom a strojnásobuje počet čakajúcich pacientov, nevedel odpovedať ani jeden.
Prvá predstava, o ktorú som na centrálnom príjme prišla, bola tá o snehobielom plášti a nepoškvrnenej čistote symbolizujúcej poslanie lekára.
"Na tú pozor, je zavšivená!" upozorňuje ma sestrička na slabomyseľnú ženu krčiacu sa v rožku postele, ktorá čaká na prevoz na psychiatriu do Pezinka.
"Nie!" sanitár nesúhlasne krúti hlavou, keď bez rukavíc pomáham z kabáta jojkajúcej žene, ktorú z vozíka prekladajú na vyšetrovacie lôžko. Keď opustí ordináciu, vysvetlí mi, že to bola narkomanka a prostitútka dovezená priamo z ulice.
Bezdomovec, ktorý sa dušuje, že si dal iba vineu, preto ten vínový opar okolo neho, má pomočené gate, a do izbičky, kde čaká na vyšetrenie psychiatra osemnásťročný alkoholik, sa nedá pomaly vkročiť, taký je tam smrad. Bez problémov vytlačil typický nemocničný pach dezinfekcie. A to si len vyzul tenisky.
Pritom, toto sú vraj ešte celkom čistí pacienti. Žiadny nie je povracaný, nemá v gatiach výkaly, prípadne v starých ranách rozlezené červy.
Aj tak mám po chvíli pocit, že ma čosi svrbí vo vlasoch.
Pozor na spln!
Poďme však po poriadku. Je deväť hodín ráno, keď prvý raz klopem na ordináciu Centrálneho prijímacieho oddelenia ružinovskej nemocnice. Ranná zmena pracuje už od siedmej. Primárka MUDr. Anna Zabadalová ma prevedie po oddelení pozostávajúcom z niekoľkých vyšetrovní a dvoch izbičiek s nemocničnými lôžkami. Vysvetľuje mi, kto tam vlastne patrí.
Takmer nepretržite sem záchranári vozia starých ľudí, ktorí doma spadli a zranili sa, dolámali sa, upadli do bezvedomia, sú dezorientovaní. Vozia sem tiež ľudí so žlčníkovými záchvatmi, s akútnymi bolesťami brucha, so srdcovými problémami. Ďalej opilcov, ktorí sa váľali po uliciach, premrznutých bezdomovcov, agresívnych pijanov, pretože, najmä po zrušení záchytiek, centrálny príjem supluje aj tieto služby.
Keď okolo obeda prestávajú ordinovať špecialisti, až do rána budú na centrálny príjem chodiť ľudia, ktorých prepadli náhle bolesti ucha, ktorí si polámali ruky či rebrá, porezali sa, rozbili si hlavu.
Čakárne sú však preplnené aj preto, že na "cépečko" chodia aj takí, čo tam nemajú čo hľadať. Majú chrípku a patria k obvodnému, prípadne v noci na pohotovosť. Alebo ľudia so starými úrazmi, s ktorými akútne nič robiť netreba.
Okolo Vianoc pribúda starých nemohúcich ľudí - príbuzní sa ich snažia na sviatky zbaviť a umiestniť v nemocnici. No a čím je chladnejšie, tým je viac bezdomovcov. Vedia, že sa tu môžu zadarmo zohriať a niekoľko hodín vyspať v čistej posteli.
Ostrieľaní harcovníci z centrálneho príjmu tvrdia, že najhektickejšie nočné služby sú cez víkend a v čase splnu. Vtedy je najviac rodičiek, úrazov a psychiatrických pacientov.
Servis za dvacku
Na centrálnom príjme vojde pacient najprv do ordinácie. Zatiahne sa voskovaný záves a doktor ho vyšetrí. Sestričky mu vezmú krv, spravia EKG a zmerajú tlak, prípadne ide na röntgen. Ak treba, zavolá sa na konzultáciu špecialista - internista, ortopéd, chirurg, plastický chirurg, gynekológ, psychiater... Kým sa čaká na odborného lekára či na výsledky krvných testov, presunú sa pacienti na lôžka, kde pobudnú dve-tri hodiny. Tých, čo majú bolesti, napoja na infúziu. Za celý tento servis zaplatí pacient dvadsať korún.
Je pravda, že čakanie tu občas trvá dlho. Je to preto, že odborník, ktorý má prísť pacienta vyšetriť, napríklad práve operuje. Chorí to však nechápu a tí, čo sú pri sile, prípadne ich príbuzní, si krátia čas nadávaním personálu z centrálneho príjmu.
Väčšinou je na cépečku toľko prípadov, že všetky postele sú obsadené a pacienti ležiaci na vozíkoch čakajú na hospitalizáciu aj na úzkej chodbe medzi vyšetrovňami. Pomedzi nich sa predierajú záchranári s novými prípadmi, sanitári s kolieskovými kreslami, sestričky so vzorkami z odberov, netrpezliví príbuzní, ochkajúci chorí. Jedným slovom - parádny chaos.
Prácu výrazne predlžuje administratíva. Pri predpotopnom počítači či obyčajnom písacom stroji strávi lekár oveľa dlhší čas než pri vyšetrovaní. Pacient je už z ordinácie dávno vonku a on ešte stále vypisuje zdĺhavé údaje, namiesto toho, aby vyplnil nejaký šikovný formulár.
Rozzúrená čakáreň
Sestrička otvorila dvere na chodbu a do ordinácie sa tlačí rozzúrený muž. Aj ostatní čakajúci zúria, už sú tam dve hodiny, poženú to vyššie! Padajú nadávky, vyhrážky.
Energická pani, ktorá je s príbuznou už dnu, zase lekárke nadáva, ako je možné, že v ordinácii nemajú paralen. Nechápe, že lekári za to nemôžu, nie je na zozname liekov, ktoré môžu predpisovať.
"Často sa tiež stane, že pribehne ktosi zvonku, na zastávke niekto skolaboval, poďte pomôcť. Predstavujú si to ako v americkom seriáli Pohotovosť, že schmatneme resuscitačný kufrík a bežíme do terénu. Ale to nejde. Jednak nemôžeme opustiť pracovisko, a potom, žiadny taký kufrík u nás nemáme."
Všetci sa zhodnú na tom, že cépečko je jedno z najnevďačnejších oddelení. Málokoho z chorých stretnú viac ráz, nevidia ich už vyliečených. Pacienti nadávajú, že dlho čakajú, odborní lekári, že ich uprostred noci volajú na konzultácie.
Lôžka navyše
Na jednej izbe stojí aj zasieťovaná posteľ, okolo ktorej prednedávnom urobila toľký rozruch autorka Harryho Pottera. Vraj je nehumánna. Isté je, že tu je nenahraditeľná. Dávajú do nej vyspať sa z opice agresívnych opilcov, ktorí ohrozujú okolie. Veľmi radi ju využívajú aj bezdomovci, majú v nej zaručených niekoľko hodín nerušeného spánku v teple. Niektorých tu poznajú aj po mene. V ružinovskej nemocnici sa ich cez deň, ale aj v noci, vždy zopár ohrieva. Najmä po tom, čo zrušili strážnu službu, občas preniknú hlboko do útrob nemocnice. Vyspávajú, kým na nich nenarazí niektorý lekár na nočnej, náhliaci sa po tmavých chodbách dole na príjem k akútnemu prípadu. Na mňa to pôsobí strašidelne, oni si už zvykli.
Bezdomovec Paľo je dokonca maskotom cépečkárov. Takmer každý deň ich víta pri príchode do práce. Teraz sú dokonca nervózni - "nášho Paľa sme nevideli niekoľko dní. Vonku prituhuje, len aby niekde nezamrzol!"
Mamičky
Je sedem hodín večer. Vonku je tma ako v rohu, aj nemocnica je už viac-menej tmavá. V čakárni centrálneho príjmu je však plno. Lekárka preberá službu. Hoci už videla všeličo, aj pre ňu je kuriozitou žena čakajúca na prevoz na pezinskú psychiatriu. Je slabomyseľná, iba sa usmieva, súvislá veta je problém.
Priviezla ju záchranka. Sanitku zavolala polícia - nejaká bezdomovkyňa sa dobýja na Zochovu, kde bývala pôrodnica!
Keď ju naložili do sanitky, začuli zdravotníci zvuky, ako keď mraučí mačka. Stiahli žene tepláky a v jednej nohavici našli novorodeniatko, k matke ešte pripútané pupočnou šnúrou.
Počúvam príbeh a záchranár zatiaľ priváža na kolieskovom kresle ďalšiu ženu, ktorá ledva lapá po dychu. Netrúfam si odhadnúť vek. Pred chvíľou vyšetrovali starého chlapa, ktorý sa evidentne potreboval vyspať v teple, a keď sa ho spýtali na dátum narodenia, ukázalo sa, že nemá ani štyridsať.
Vysvitne, že celkom pekná, vysoká štíhla žena je budúca mamička závislá od heroínu. Je zhruba v šiestom mesiaci. Nevie to presne. Nevie, kedy ani s kým otehotnela, k žiadnemu gynekológovi nechodí a nikde nepracuje. Privolaná internistka, ktorá má službu na lôžkovom oddelení, ju už pozná. Pred pár dňami opustila na reverz nemocnicu. Potrebovala si pichnúť. Teraz, keď sa kvôli chorým pľúcam dusí, chce späť do nemocnice. Prijmú ju, hoci vedia, že vydrží opäť iba po prvý absťák.
Adrenalínové služby
Na príjem sa vracia sanitár, ktorý bol odviezť pacienta na röntgen.
"Práve sa hore striedali kukláči," hovorí kolegom. V ružinovskej nemocnici ležia totiž obete, a zároveň pôvodcovia nedávneho výbuchu v nákupnom centre Jadran. Vo dne v noci ich strážia. Personál spomína, čo všeličo tu už s mafiánmi zažili. Napríklad, ako mal jeden z doktorov centrálneho príjmu pištoľ pri hlave, keď priviezli ktoréhosi z bossov bratislavského podsvetia. Pred nemocnicou zrazu zastalo opancierované auto, keď k nemu priskočil sanitár, aj na neho vytiahli zbraň. Radšej sa "krstným otcom" pratal z cesty.
"Doktorko, rob niečo," mierili aj na prekvapeného službukonajúceho lekára. Nezávideniahodná situácia - ratovať muža, ktorý mal vonku celé brucho. "Niekedy tu fakt ide do tuhého. Najmä v noci, keď je tu iba jediný doktor a žiadna strážna služba."
Vajatali hory
Hodiny sa posúvajú k polnoci. Najčastejšími pacientmi sú starí ľudia. Na izbičke kvapká infúzia do žíl vetchej babke.
"Joj, aká ste milá sestrička. Stará žena je studená ako žaba a nemá ju kto pohladkať," usmieva sa na mladé dievča, ktoré ju babuší do prikrývky.
Sanitári doviezli ďalšiu babku so škaredou tržnou ranou na hlave. Bude sa šiť. Zranenie sa rozpína do strán ako šesťcípa hviezda. Stará koža je vysušená, trhá sa ako papier a starenka jojká. Spomeniem si na slová predchádzajúcej pacientky a aspoň ju hladkám po žilnatej ruke. Vďačne mi stisne dlaň.
Keď sa vrátime do centrálnej ambulancie, práve odchádza žena, ktorá ešte pred dvoma hodinami usedavo nariekala od bolesti. Vraj, o chvíľu je späť, ide len do pokladnice zaplatiť dvadsaťkorunový poplatok. Viac ju už neuvidíme - ani ju, ani dvacku.
Pýtam sa, čo jej vlastne bolo, keď je už taká veselá. Keď prišla, vyzerala minimálne na akútny zápal slepého čreva. Doktorka pokrčí ramenami - nič! Je to jej častá skúsenosť. Tí, ktorí sú najhysterickejší, najviac vykrikujú, zvyčajne nemajú vážne problémy. Naopak, človeku, ktorý sa ticho chúli v čakárni, EKG ukáže, že smeruje k infarktu.
V polovici služby
Je po polnoci. V ordinácii sa vystriedalo mladé dievča, ktoré sa pokúsilo o demonštračnú samovraždu. Pojedlo tabletky, zapilo ich rumom. Na centrálny príjem prišlo už po výplachu žalúdka. Ešte ju príde vyšetriť psychiater a po pohovore môže ísť domov.
Na odvoz do Pezinka čaká zase mladý muž, ktorého sem doviedli v preddelirantnom stave z párty. Má ledva osemnásť a opakovane sa liečil na alkoholizmus. Čochvíľa sa vypotáca z izby, trvá na tom, že si musí zafajčiť. Predlaktia má posiate desiatkami jaziev, staré rezné rany. Jazykom ťažkým od alkoholu šepká, že sa mu nechce žiť.
Prichádzajú dvaja Poliaci. Starší je ako sprievod s mladým mužom, ktorý má ofačovaný prst. Cez gázu presakuje krv. Vyzerá to dramaticky, ale keď sestrička zloží obväz, ukáže sa, že ide iba o povrchové zranenie. "A prečo toľko plakal?" - čuduje sa ten starší, keď vidí, že na zranený prst stačí len troška mastnej gázy, netreba ani šiť.
Zato po chlapcovi, ktorý si o pohár presekol šľachy na ruke, je krvi ako po zabíjačke. Na zemi sa váľajú kusy vaty, treba dávať pozor, aby neomdlel. Zastavia mu krvácanie a uložia ho na posteľ, kde čaká na plastického chirurga.
Príbehy z ordinácie
Sú asi dve hodiny v noci, frmol konečne ako-tak ustal. V čakárni, aspoň zatiaľ, nie je žiaden pacient, uvoľnili sa aj všetky lôžka na centrálnom príjme. Sestričky a sanitári prezliekajú postele, utierajú dlážku, dezinfikujú. Potom sa usadia k veľkým balom vaty a šúľajú z nich tampóny, strihajú pásiky leukoplastov, štvorčeky z buničiny.
Predsa len, je stred týždňa, žiadne sobotné diskotéky. Aj do výplaty je ďaleko, ani spln nie je vo výhľade, je to teda pomerne pokojná nočná služba. A tak mi rozprávajú rôzne historky. Ako jedného mladíka poslali po moč a on v plastovej "šampuske" priniesol stolicu. Ako sa jedna pani skôr, než jej v tom stihli zabrániť, z močového pohára napila, aby zapila liek. A vážnejšie príbehy. O žene, ktorá práve teraz čaká na operáciu, lebo vypadla z okna, o mladom mužovi, ktorý spadol z rebríka a roztrhol si slezinu a na sále mu už niekoľko hodín zachraňujú život.
Rozprávame sa aj o nízkych platoch, zlých perspektívach, o prepúšťaní v zdravotníctve a za oknami pomaly svitá. Stále je relatívne pokoj, len okolo tretej príde mama, ktorá si nevie rady s hysterickou dcérou a chce, aby zavolali psychiatra. A potom chlapec, ktorého prepadli.
o o o
Do konca služby zostávajú ešte skoro dve hodiny. Premáha ma spánok. Na rozdiel od lekárov, z ktorých mnohí po nočnej nastupujú rovno do dennej, ja môžem ísť domov spať.
Sanitár so sestričkou ma vyprevádzajú k východu. Idú si zafajčiť, v areáli nemocnice sa to nesmie.
"Aha, náš Paľo sa vrátil!" potešene zvolajú a ukazujú na zarasteného muža v zamastenom kabáte, opierajúceho sa pri vchode do nemocnice o odpadkový kôš.
Nasadám do taxíka. "Po nočnej, pani doktorka?"- uznanlivo sa na mňa obráti taxikár. Nevyvraciam mu to. Vidno, že v jeho očiach je povolanie lekára ešte honor.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Čakáreň pred centrálnym príjmom je preplnená vo dne v noci.
Väčšinu nočnej služby som prestála v kúte pri okne a snažila sa čo najmenej zavadzať.
Dostať človeka v bolestiach na vozík vyžaduje fyzickú silu, neraz je potrebná každá voľná ruka zdravotníckeho personálu.
Ak treba, lekári z centrálneho príjmu volajú na konzultácie kolegov-špecialistov z ostatných oddelení nemocnice.
