"A to som šport do svojich dvadsiatich piatich rokov nenávidel. Znechutila mi ho moja matka, ktorá ma nútila ako dieťa bicyklovať sa na ruskom bicykli značky Ukrajina a bila ma pumpičkou, keď som odmietal," hovorí športovo pôsobiaci autor Ľubo Dobrovoda. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Svojrázny finalista súťaže Poviedka 2003 rozhodne nevyzerá na to, že trávi voľný čas písaním. Už svojím zjavom a neobyčajne dobrodružnou cestou k písaniu búra stereotypy, ktoré kolujú o majstroch slova. Bývalý trhač transparentov, lepič plagátov, denný čerpač, upratovač či manipulant sa dnes živí ako zmenárnik, no hovorí, že všetkým, čím bol, bol vlastne rád. Vo vydavateľstve Ďateľ práve vychádza ĽUBOVI DOBROVODOVI román Ja, malkáč o svojráznom spolužití jednej rodiny.
Kde sa doteraz skrýval takýto talent - pýta sa v doslove knihy literárny kritik.
"Talent tu bol oddávna, ale na hovadziny, ako hovorila moja stará mama. Schopnosť naštvať každého živého aj polomŕtveho behom chvíľky mám v sebe geneticky zakódovanú. Tak ako talent na exhibovanie a blbnutie. Ale je problém stať sa slávnym, keď máte priemer známok na vysvedčení 6,4 vrátane trojky zo správania a rytmus a sluch cirkusového medveďa."
Aké boli teda tie začiatky?
"Sadol som si, začal písať a nič. Prvé dva fejtóny radšej nespomínajme a sci-fi poviedky v Ľude boli zrejme také strašidelné, že ich ani nikto nečítal. Éra temných textov sa skončila v šuflíku, kde spia dodnes. A potom prišla náhoda."
Hovoríte o 11. apríli 2003, o dni, keď vyhlásili finalistov 7. ročníka súťaže Poviedka?
"Ale ja som sa tam predsa vôbec neprihlásil! Dal som na jednu svoju prevádzku nainštalovať počítač, kde bolo uložených asi dvadsať strán textu, čo som si doma písal v rámci svojich 'chvíľ'. Kolegyni sa zdali fajn, tak to vytlačila a poslala do súťaže pod menom Ingrid Slosiariková z Lieskovca. To bola jej kamarátka, ktorá tiež nič nevedela. A jedného pekného dňa jej prišiel list od Kaliho Kertésza Bagalu, že poviedka dostala prémiu."
Ako vznikala ocenená poviedka?
"V ťažkej depresii, keď som mal požehnaných 39 rokov a presvedčenie, že som tu už cez čas. Naťukla som ukazovákom do počítača: Muchotrávka v lesíčku. Ten úvod je naozaj smutný. Ako detstvo samo. V podstate, žiadne detstvo nie je sranda, je strašne ťažké, ale napriek tomu sa dá nájsť pár srandovín a o tých píšem."
V týchto dňoch vám vychádza prvá kniha a vydávate si ju sám.
"Áno, ale musím podotknúť, že keby o knihu nemalo záujem jedno seriózne vydavateľstvo, nikdy by nevyšla. Som akčný hrdina, to zas hej, tak som si to vydal sám, za jeden mesiac. A mal som obrovskú výsadu - komplet všetko zaplatiť. Všetci štyria, ktorí sme knihu urobili: novinárka, grafik, výtvarník aj ja sme to robili prvýkrát. Ale s láskou."
Nie je to trochu nákladné hobby?
"Je, ale tie hovadziny sa musia vydávať. Chýba tu niečo vtipné. Pozrite sa do predajní. Myslím, že je načase, aby konečne začali všetci tí citovači, čo vykrádajú všelijaké múdrosti, hovoriť sami za seba. Ja som začal, aspoň dúfam, i keď 95 percent z toho, čo kvákam, sú úplné kraviny."
Vraj ste najlepšie stavaný slovenský poviedkar. Čo na to hovoríte?
"Veľa spisovateľov boli podľa mňa parádni chlapi, dobre stavaní. Taký Hemingway! Alebo Steinbeck. London alebo Steinbeck museli najprv makať, zosvalnatieť a až potom začali písať. No z našich spisovateľov som asi naozaj najkrajší, ako si všímam." (smiech)
Čo na vaše poviedky vraví rodina, o ktorej sú?
"Stará mama sa naťahovala s mamou, tatko sa naťahoval s celým sídliskom a so mnou sa naťahovali všetci, do toho húka vlak, tečú radiátory. A ešte aj česko-slovenské manželstvo, konflikty, problémy, húkačky. Normálna rodina. V zahraničnej literatúre je na začiatku upozornenie, že ani osoby ani dej nie sú skutočné. Ja hovorím - osoby, ktoré sú živé, musia vyliezť z knižky a dať o sebe vedieť. Ak vyliezajú a kopú ma do zadku, je to v poriadku. ‚Ustojím' to."
Čo budete robiť po tom, ako sa vám minú všetky vtipné zážitky z detstva?
"Neviem. Ja som mal túto métu, a to je najpodstatnejšie. Pokladám za hrôzostrašné povedať: napíšem štyristopäťdesiat kníh. Keby to taký Jirásek alebo Szienkiewicz urobil, tak by ho školáci zabili, len aby sa o tých všetkých knihách nemuseli učiť."
Takže, čo?
"Všetko treba opatrne dávkovať. Preto aj ja vravím: keď príde čas, možno by bolo hrozne fajn napísať ešte jednu, dve. Mám radosť, že som ju napísal, lebo bez Malkáča by miliardy čitateľov mali o jednu kultovú knižku menej. A to by bola pre ľudstvo pohroma."
