Áno, oči nám, chvalabohu, slúžia dobre. Takáto knižka z takto nazvaného vydavateľstva a s takýmto vročením je naozaj už chvíľu na svete. A mnohí ju vari dočítajú ešte z tohto boku Vianoc, pretože sa číta ľahko.
Nejde však o spomienky na budúcnosť, ale o žartovný detský životopis ďalšieho z bezpočetných finalistov súťaže Poviedka. Nebude nás vôbec prekvapovať, že autor nezmaturoval, ak je pravda to, čo sa píše v doslove. V jeho prípade by to bolo vari aj na škodu. Okrem zážitkov z detstva a zámerných schválností proti pravopisu tu nenájdeme veľa stôp po rozvíjaní literárnych zručností, a Dobrovodu naozaj nik nemôže upodozrievať, že by sa s týmto epizodickým románom piplal a že by strácal čas nad prácou s textom.
Treba, naopak, oceniť bezprostrednosť a nepopierateľný rozprávačský talent, a najmä tú oslobodzujúcu skutočnosť, že si autor pri písaní nezacláňal hlavou. Píše, takpovediac, po česko-slovensky, celým telom, a je to tvorba naskutku živelná.
Jediné okrem vlastnej kože, s čím potom takto vyzbrojený zabávač ide na trh, je skutočná váha zážitkov, ako aj humor a osobné kúzlo rozprávača. Netají sa s tým, že so svojou knižkou chce urobiť dieru do sveta a bezpochyby sa mu to aj podarí. Dnes u nás platí: čím menej zaťažíte svoju knihu literatúrou, tým skôr si nájde miesto na pultoch, tým eruptívnejšie vyletí autor na výslnie, tým búrlivejší (ale aj banálnejší) bude ohlas.
O Ľubovi Dobrovodovi sa akiste nie bez dôvodu povráva, že je najlepšie stavaným slovenským autorom. Mnoho čitateľov (a najmä čitateliek) sa prikloní k presvedčeniu, že musia byť rovnako dobre stavané aj jeho texty, hoci to vôbec nie je samozrejmosť.
Človek nemusí byť prorokom, aby prišiel na to, že práve preto všetko a napriek tomu všetkému bude uvedená knižka žať úspechy.
Niektorý náročnejší čitateľ bude možno znepokojený z vydania tohto diela. Za drsnou kúsavou rozkúskovanosťou bude márne hľadať harmonický celok. Nebude sa až tak dobre zabávať na dokola omieľaných urážkach, ktorými sa častujú prchké figúrky z románovej rodiny hlavného hrdinu. Malicherné malokarpatské postavy a postavičky (ktoré na Dobrovodovo zavolanie vždy poslušne pribiehajú do príbehu) nie sú v našej literatúre žiadnymi nováčikmi. Oveľa vernejšie a dôveryhodnejšie sú napokon stvárnené vo famóznych prozaických dielach majstra pera Vinca Šikulu.
V jednom však treba Dobrovodovi priznať prvenstvo - pokúsil sa priam až divošsky zapísať, uctiť si reč tak, ako ju počul. Siaha holými rukami k jej koreňom - až tam, kde vzniká, kde to v nej vrie, a jeho písanie si preto zasluhuje plnú pozornosť.
Autor: JÁN LITVÁK
