FOTO - MARTIN MARENČIN

Slovenská verejnosť si ho pamätá, lebo Hudecova ochranka ho vliekla po schodoch ministerstva kultúry. Na známom televíznom zábere, keď umelci protestovali proti politike vtedajšieho ministra. Niektorí sa naňho predtým dívali v televízii spolu s Jiřím Grygarom. Vesmírne súvislosti sú leitmotívom jeho umenia. Iní ho v novembri ‘89 počuli rečniť na námestí.

RUDOLF SIKORA vystavoval na neobyčajne prestížnych výstavách súčasného umenia: Európa, Európa v Bonne, Kunsteuropa alebo Riss im Raum v Berlíne, patrí k najoceňovanejším slovenským výtvarníkom svojej generácie.

Roky ste na Slovensku nemali výstavu. Prečo?

„Nie preto, že by ma niekto nejako diskriminoval. To len ja sám - som tu nevystavoval.“

Odkedy vlastne?

„Myslím, že od deväťdesiateho siedmeho, keď vrcholili spory s vtedajším ministrom Hudecom. Vtedy som si povedal: večne nás zakazovali komunisti, teraz sa zakážem sám. Kým tu bude mečiarizmus, ja budem zakázaný.“

Lenže iní výtvarníci sa nezakazovali alebo áno?

„Ale veď ja nehovorím, že to má zmysel.“

A kedy ste samozákaz zrušili?

„Niektorí sa mi smiali, že keby som to bral doslova, tak by som na Slovensku nemohol vystavovať do smrti.“

Bolo to skôr občianske či skôr umelecké gesto?

„Hádam medzi tým nie je až taký rozdiel. Do osemdesiateho deviateho sme robili umenie, ktoré bolo úplne mimo a nad všetkým - v tom bol aj náš postoj. A po revolúcii som začal robiť veci, v ktorých sa už snažím hovoriť v kontexte toho, v čom teraz žijeme.“

V politickom kontexte?

„Povedal by som, že v planetárnom kontexte. Ten mi zostal. Hovorím o tom kontexte napríklad v cykle Ohmatávanie hrobu.“

Ohmatávanie hrobu?

„Myslíte, že je v tom niečo morbídne? Nie je. Hrob je len konečný bod nášho života. Ohmatávame si svoj hrob, čiže svoj život: čo sme robili, čo sme žili. To, čo sa nedá oklamať.“

Chceli ste niekedy odísť zo Slovenska?

„V deväťdesiatom druhom som dostal ponuku učiť v Prahe na Akadémii výtvarných umení, ale neprijal som ju, lebo som si myslel, že má význam vzdorovať tu.“

Neľutujete?

„Niekedy. V šesťdesiatom ôsmom som mohol ostať v Paríži. Myslím, že som nevládal, v sedemdesiatom roku som mal štipendium do Los Angeles, ale nepustili ma. Bol som veľmi smutný. Ale keby som bol tam, nebol by som tu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sme sa pravidelne asi dvadsiati schádzali a diskutovali sme o umení. Bolo to fantastické. Nemohli sme vystavovať, nemali sme pasy, niekedy nás vypočúvali, ale nehladovali sme, nebili nás.“

Bola to situácia naklonená umeniu?

„Nič nás nerozptyľovalo. Nemohli sme nič robiť - len umenie bez výstav. Ísť tak do hĺbky, ako sme len vedeli. A aj tak nás to deformovalo.“

Ako?

„Neviem. Nebolo to normálne. Môžeš byť stokrát v opozícii, stokrát nezávislý, aj tak v niečom nie si. Až tí, čo sú mladí teraz, až tí sú normálnym spôsobom slobodní.“

Veľkú časť vašej trnavskej výstavy tvorí cyklus Hrob pre Maleviča. Prečo práve Malevič?

„Malevič nemá hrob. Existuje fotografia, ale nikto nevie, kde to je. Bol to génius a revolucionár umenia. Malevič bol zakladateľom suprematizmu - zjednodušene povedané nového druhu vyššieho, nezobrazujúceho bezpredmetného umenia.“

Prečo boľševici tak brutálne likvidovali moderných umelcov?

„Lebo videli, že takéto umenie ich v žiadnom prípade nemôže oslavovať. Oni chceli to tradičné, ktoré by ich mohlo zobrazovať ako hrdinov. Suprematizmus? Ich trojuholníky, štvorce a kruhy? V tom bola sila slobody, to nemohli zniesť. A všetko to boli umelci, ktorí milovali revolúciu a čakali nový svet, nového človeka.“

Kedy vás začal zaujímať Malevič?

„Po novembri som sa začal zaujímať o revolúciu, ktorá bola na začiatku storočia. Tiež sme deti revolúcie.“

Kedysi ste sa vážne zaoberali kozmologickými teóriami. Načo vám boli?

„Nie na to, aby som ich ilustroval. Vytváral som paralelné projekty k týmto teóriám. Zaujímalo ma, odkiaľ prichádzame, kto sme - to, čo zaujíma každého. Sme zavisnutí v časopriestore. Sme samý vesmír, každou čiastočkou svojho tela až po skladbu atómov - sme to isté. A sme jeho jedinými pozorovateľmi, o iných zatiaľ nevieme.“

Hovoríte pritom, že vesmíru sme úplne ľahostajní. Je to tak?

„Sme aj nie sme. Kedysi mi Jiří Grygar povedal, že to, čo robím, súvisí s antropickým kozmologickým princípom. Podľa tej teórie vesmír svojou povahou speje k inteligentnému životu. Sme mu ľahostajní v tom zmysle, že nemôže nikdy robiť, čo chceme, alebo nechceme. Tam hore sa nedá nič vybaviť. Predstava, že sme napríklad národ, ktorý nejaký patrón zvlášť chráni - v tom už akoby bol zakódovaný až akýsi klientelizmus.“

Na vašej výstave Cez médium fotografie na mnohých fotografiách muž, vy sám, pokorne leží na kameni - zemskom povrchu, a preniká ním jeho štruktúra. Čo vlastne bráni vašim prácam, aby boli sakrálnym umením?

„Podľa mňa nič. V živote som možno smiešny a krikľúň, ale v umení som vážny.“

Len montáž Vpred sa asi do kostola nehodí. Rudolf Sikora v životnej veľkosti si vykračuje spod Malevičovej kompozície, ktorá vyzerá ako šibenica, a hľadí vizionársky vpred. To, čo máte na hlave, nie je náhodou leninka?

„Je.“

Nebude to začiatok planetárnej irónie?

„Možno, ale nezakríknime to. Všetko má svoj čas.“