Keď uťahaný predmestský kapitalista konečne umiestni svoje telo do sedadla v jednom z predných radov divadla na povinnej návšteve predstavenia, v ktorom hrá vo vedľajšej úlohe jeho neter, šofér si ide kúpiť cigarety. Čašníčka z divadelného bistra mu zakýva. „Poznáme sa?“ pýta sa kapitalistov šofér. „Nepamätáte sa? To nevadí, to sa stáva. Len sme spolu pred desiatimi rokmi spali,“ hovorí Agnes Jaouiová, ktorá hrá čašníčku Manie. Jemu je to hlúpe, ale ona mávne rukou: aký problém, sex predsa s láskou nemá zase toľko spoločného.

Medzitým fabrikant - volá sa Castella - čo sa s takým malým nadšením usádzal medzi divadelnými divákmi, náhle ustrnie: herečka, ktorú vidí na javisku, mu pripadá povedomá. Nečudo, veď sa pred chvíľou videli uňho v kancelárii, herečka je jeho súkromnou učiteľkou angličtiny, ktorú pred pár hodinami znechutene poslal preč. Hrajú francúzsku klasiku. Castella civie na svoju učiteľku angličtiny v Racinovej hre. Jej postava trpí láskou a jej utrpenie k nemu bez varovania preniká - v prázdnote jeho nekultúrneho priemyselníckeho života sa ho odrazu dotkne bolestne, až na dreň kostí.

V tomto bode je príbeh rozhodený ako kocky. Vzťahy pol tucta postáv sa neomylne zauzlia a vychýlia zo svojich pôvodných dráh. Niektoré sa z nich raz a navždy vykoľaja. Castella, kultúrny analfabet, sa zamiluje do herečky a do umenia. Jeho zrážka s umeleckým svetom zosobneným partiou umelcov, s ktorými každú noc po predstavení odchádza do bistra a všetkým tam všetko platí, postrčí zúčastnených - od depresívneho ochrankára až po pani Castellovú - k iným životným perspektívam. Všetci sú tu trochu samoľúbi a trochu hlúpi, trochu sa im smejeme a trochu sa v nich vidíme. Úporne si bránia svoju dôstojnosť a domáhajú sa svojej trošky šťastia. Jedine Castella však má odvahu zaplatiť za ten pokus vysokú cenu: svoju zaistenú existenciu. Udalosti dýchajú ťaživou, neutíšiteľnou melanchóliou - lenže aj tak prebehnú neuveriteľne komicky. Vidíme, že režisérka Agnes Jaouiová nemôže nemilovať Woodyho Allena.

Agnes Jaouiová má tridsaťsedem rokov, Každý to rád inak bol jej prvý film, dovtedy spolu s Jeanom-Pierrom Bacrim len úspešne písala scenáre. Ako herečka sa zaúčala vo filmoch Patricea Chéreaua - Patrice Chéreau je režisérom Intimity. A v Chéreauovom duchu - Agnes Jaouiová všetko stavia na čistej autenticite hercov.

Smiešny je nemotorný Castella so svojou umeleckou vášňou. Smiešny je gang uškŕňajúcich sa pomazaných umelcov - hercov a výtvarníkov, čo sa tak radi dávajú hostiť od nahlúpleho ignoranta, ktorým bez výnimky pohŕdajú. A náš pud byť niekam zaradený, byť v bezpečí nejakej svorky, čo nikoho cudzieho medzi seba nevpustí, nie je smiešny - je hnusný. Sú to skôr citové ohrady než citové domovy. Náš svet obývajú takéto kliky vo všetkých spoločenských vrstvách, ich obranný reflex je reflexom stáda.

Film herečky, scenáristky a režisérky Agnes Jaouiovej Každý to rád inak získal cenu za scenár na vlaňajších Felixoch, bol nominovaný na Oscara a vo Francúzsku bol divácky najmilovanejším filmom roku 2000.