Mám kamaráta. Volá sa Steve a je homosexuál. Teda, on má radšej, keď sa hovorí gay, pretože slovo homosexuál zužuje problém iba na sexualitu, a o tú v ich živote nejde o nič viac ako u „heterákov“. So Štefanom je nám dobre. Chodíme spolu na plaváreň, pozeráme video (zväčša sa nám vo filmoch páčia rovnakí chlapi), spieva mi Sinatru a ja sa snažím prekladať texty do slovenčiny. Lezie mu na nervy, že si niektoré slovné zvraty neviem zapamätať ani na desiaty raz, pretože pre neho je angličtina akoby ďalším rodným jazykom. Mne zase občas lezie na nervy, že je strašne nešikovný a že keď si v kuchyni chystá pizzu, zanechá po sebe neporiadok. Nie som jediná, čo mu to vyčíta. Aj jeho kamarát Janko, ktorý má, naopak, remeselnú zručnosť danú od Boha, zalamuje nad ním rukami. Steveho tiež naštvem, keď ho oslovujem moja malá sestrička, lebo si potrpí na svoj mužný vzhľad. Akurát husto zarastená hruď ho trápi, páčia sa mu hladké vyšportované telá. Niekedy ho naťahujem, že je heterofóbny, pretože občas až precitlivelo reaguje na spracovanie tém o živote gayov. Hoci ho veľmi zaujímajú, často v nich vidí homofóbiu aj tam, kde nie. (Ale toto by si v živote nepriznal.) Na druhej strane, je sa čomu čudovať? Sama vidím, ako často musím Steveho chrániť pred mnohými priateľmi. Pre chlapov typu „macho“ je to jednoducho buzerant, a tým to hasne. Pre generáciu päťdesiatnikov a vyššie je to čosi proti prírode. Maximálne ho poľutujú, taký pekný chlapec, je ho škoda. No a pre moju generáciu – tridsiatnikov – je čosi ako exotické zvieratko. Lebo darmo je Bratislava, čo sa gayov týka, na Slovensku najliberálnejším miestom, pre tých, čo sa nepohybujú medzi ľuďmi „od umenia“, je Štefan často prvý homosexuál, ktorého bližšie spoznali. Pritom sama niekedy žasnem, keď idem so Stevem po ulici, ako často mi zašepká do ucha – aj ten je náš!

Keď Štefana niekam privediem, sú na neho milí. No keď sa neskôr stretneme bez neho, často si vypočujem uštipačné poznámky alebo moralizujúce súdy. Lebo chlap sa môže pochváliť, ako balil ženu. Ale rozprávať, ako muž nadviazal očný kontakt s mužom, je predsa čosi oplzlé. Iní sú len zvedaví – to oni fakt medzi sebou…? To si neviem predstaviť. Ďalší sú blahosklonní. Mne sú homoši ukradnutí, pokiaľ neobťažujú mňa, hovoria plešatí pupkáči. Vôbec im nenapadne, že zaručene nie sú Steveho typ.

Steve všetky podobné postoje dobre pozná a už sa ho ani nedotýkajú. Vie, že na Slovensku sme oproti okolitému svetu ešte stále v dobe kamennej. A preto odpovedal na najčastejšie sa vyskytujúce otázky.

* * *

„Otázka, ktorú dostávam veľmi často – kedy si to vlastne o sebe zistil? Odpovedám – vtedy, keď si ty zistil, že si heterosexuálny. Aspoň ja osobne som to vedel vždy, no v detstve človek nechápe, čo to znamená. Vždy som sa kamarátil s dievčatami, nebavili ma chalanské zábavky, šport, technické veci, bol som skôr humanitne zameraný. V puberte som to začal chápať konkrétnejšie a snažil sa to sám sebe vyhovoriť. Vravel som si, možno sa to zmení. Najhoršie bolo, že som sa nemal s čím konfrontovať. Žijeme v strašne heterosexuálnej spoločnosti, zo všetkých strán je iba princíp muž a žena. U rodičov, v médiách, v rozprávkach. Teraz je to už predsa len lepšie, ale keď som bol tínejdžer, bol homosexuál vo všetkých filmoch stredného prúdu deprimovaný alebo úchylný. Nemal som sa s kým porovnávať, a tak som bol úplne hotový, keď som videl dokument S Madonnou v posteli, kde otvorene vystupovali homosexuáli.“

* * *

„Podľa mňa má každý homosexuál fázu, keď sa snaží presvedčiť okolie, že je heterosexuál. Niekto ju má skôr, iný neskôr, u mňa to bolo na strednej škole. Mal som aj frajerky, snažil sa presvedčiť sám seba, veď hentá sa mi páči. Nikdy to však nezašlo priďaleko. Mal som šestnásť, keď som si svoju homosexualitu uvedomil naplno, so všetkými dôsledkami. Že nikdy nebudem mať rodinu, že pre určitých ľudí ostanem navždy na okraji spoločnosti, úchylný. Vtedy to na mňa strašne doľahlo, niekoľko mesiacov, možno aj rok, som trpel depresiami. Navyše som mal komplexy, pokladal som sa za neatraktívneho a myslel si, že som už na prvý pohľad rozoznateľný. Postupne som sa však dopracoval k tomu, čo sa vonku označuje ako „come out“, teda priznať sa.

Proces „autovania“ má tri fázy. Prvú – priznať si to sám pred sebou, druhú – zdôveriť sa najbližšej osobe, a tretiu – povedať to širšiemu okoliu.

Ako prvej som to povedal najlepšej kamarátke ešte zo zédeešky. Niečo tušila, ale bez toho, že by sme sa o tom kedykoľvek rozprávali. Až raz náhodou prišla do reči téma gayov a ona to zo mňa začala ťahať. Najprv som sa zdráhal, ale potom nastal moment, keď som mal zrazu intenzívny pocit, že to zo seba musím dostať von. Keď som sa priznal, reagovala veľmi pozitívne. Vôbec, mám skúsenosť, že ľudia reagujú buď neutrálne, alebo pozitívne. S vysloveným odmietnutím som sa nestretol. Súvisí to však s tým, že ľudí selektujem. Mojimi kamarátkami sú väčšinou dievčatá, vlastne mám iba jediného heterosexuálneho priateľa.“

* * *

„Ďalší dôležitý moment v mojom živote bol, keď som vstúpil do gay komunity a odhodlal sa zájsť do gay podniku. Tam som sa zoznámil s mnohými mladými ľuďmi s podobným osudom ako ja. Bezprostredne na to som to povedal rodičom. Pár mesiacov predtým som si vôbec nevedel predstaviť, že sa s nimi budem o tom niekedy rozprávať. Najprv som to povedal mame. Bolo to týždeň po návšteve gay baru. Boli sme sami a ja som mal opäť intenzívny pocit, že teraz je pravá chvíľa. Vedel som, že musím, aby sa to nedozvedela od nikoho iného. Dovtedy som večer nikam nechodieval, sedával doma, a teraz som bol často preč, navyše mi telefonovali chlapci. Nevedel som však, ako začať. Potom sa ma mama spýtala, či idem zase preč. Ja, že áno.

- Kam vlastne chodíš?

- Do Apolóna.

- To je čo?

- Homosexuálny podnik.

Krvi by sa vtedy vo mne nedorezal. Mama však stále nechápala, tak som to predsa len musel povedať na rovinu. Rozplakala sa, ale jej prvá reakcia bola veľmi spontánna. Povedala mi, že na našom vzťahu sa nič nemení a vždy ma bude ľúbiť. Potom sme sa dlho rozprávali.

Mama je extrovert, na nej som presne videl jednotlivé štádiá, ako sa postupne zmierovala. Pretože, jedna vec je fakt prijať, druhá prijať skutočnosť so všetkým, čo to obnáša. Mala strach z chorôb, keď videla svadobné fotky mojich rovesníkov alebo ich deti, hneď mala slzy na krajíčku. No o pár mesiacov už bola tak ďaleko, že som jej mohol rozprávať aj o zlomených srdciach.

S otcom sme sa na túto tému rozprávali iba raz a podstatne kratšie. Odvtedy sa k problému nikdy nevrátil. Správa sa ku mne ako predtým, nikdy mi nedal pocítiť, že sa trápi, a vlastne neviem, ako sa s tým vyrovnával.

Jediný človek, čo to o mne v rodine nevie, je babka. Ale iba preto, že ju nechcem zaťažovať. Má vyše deväťdesiat, načo ju trápiť. Inak je mi to úplne jedno. Dokonca som radšej, keď to ľudia o mne vedia, lebo sa potom v spoločnosti neviem celkom uvoľniť.

* * *

„Veľa rodičov gayov a lesbičiek má problém z egoistických dôvodov – ježiš, nebudeme mať vnúčatá, čo povedia susedia, taká hanba, kto podedí majetok. Až kdesi na poslednom mieste je, že aj ich syn alebo dcéra má s tým problémy. Neuvedomujú si, že ak oni majú problém zmieriť a vyrovnať sa, pre toho, koho sa to bezprostredne týka, to musí byť desaťkrát ťažšie. Niekedy ma štve, prečo ja musím byť ten, čo má byť trpezlivý, mať ospravedlňujúci postoj voči okoliu a donekonečna vysvetľovať. Nepotrebujem sa obhajovať a nikomu nič vysvetľovať. Mne stačí, že to ľudia vedia, a nevypytujú sa, kedy sa ožením. Že si šuškajú za chrbtom, to ma už neuráža.

S homosexualitou som už vyrovnaný a keby bola možnosť zmeniť ju, neviem, či by som chcel. Aj keď viem, že možno raz, keď väčšina mojich rovesníkov bude mať deti, budem sa cítiť osamelý.

* * *

„Nikdy som nebol zamilovaný do heterosexuála. Asi som si v sebe vybudoval obranný mechanizmus, keď je chlap heterosexuál, ani mi nenapadne, že by mohlo niečo vzniknúť. No možno som nestretol heterosexuála, ktorý by stál za zamilovanie.“

BARBORA DVOŘÁKOVÁ