l som sklamať ich očakávanie. Zo včerajšej poslednej klapky si pamätám iba prekvapenú tvár starého herca, ktorý nám hral riaditeľa cirkusu. Epizódna postavička, dve či tri klapky v celom filme.
Na oslavu prišiel neskoro. Uprostred producentovej adorácie. Jediné voľné miesto bolo na opačnom konci miestnosti. Keď si starý pán sadal, niekto mu pod zadok strčil balón. Praskol s obrovským rachotom.
- Balónik umrel. Kurva jedna nafúkaná, - usmial sa starý pán previnilo.
Smiala sa dokonca aj pani producentová. A to je predpisovo zachmúrená ježibaba. Možno preto sa oslava tak vydarila. Mne sa páčila veľmi. Mal som tej noci všetko, čo chlap potrebuje. Whisky, cigaru, krásnu babu a pocit dobre urobenej roboty. Tá krásna baba je Tereza.
Ráno prišlo, ako obyčajne, priskoro. Rozohnala nás upratovačka. Ešte bola tma, ale ona už chcela pracovať. Ponúkol som jej hlavnú úlohu v nasledujúcom filme. Nepomohlo. Mladý asistent kamery chcel tej dobrej žene ukradnúť zmeták. Schytal mokrou handrou po krížoch.
Spievali sme celou cestou zo štúdia. Taxikár nehovoril nič. Tereza kŕmila jeho uši sladkými rečami. Sedela na prednom sedadle a rapotala. Keď sme vystupovali, taxikár mal o číslo väčšiu hlavu.
Nechali sme sa vyložiť v strede mesta. Plán bol jasný. Nájsť podnik, ktorý bol ešte otvorený. Na rohu sa zjavila hliadka. Zorganizovali sme špalier. Salutovali sme. Zdalo sa nám, že je to dobrý nápad. Policajti nás pozdravili letmým ťuknutím ukazováka o brigadírku.
- Nad Tatrou sa blýska..., - zaspieval som.
Ostatní sa pridali. Falošne, nahlas, s chuťou.
- Pán strážmajster, nezdravíme...?! - zavolal som za mužmi v uniformách.
Policajti sa otočili na päte.
- Čo ste tým jako chceli...?
- Hymna...
- He?
- Salutovať musíte. Hymna...
- Očujte, slečinka, zeberte si ho. Lebo ho zebereme my.
Tereza to vyžehlila za tri sekundy. Škoda. Mal som neovládateľnú chuť do niekoho rýpať. Ako vždy, keď som pil a pil, až som sa prepil naspäť do triezveho stavu. Aspoň mne sa to tak zdalo.
Zapípal mi mobil. Textovka. Písal mi Vlado, šofér.
- Starého pána Kobidu našli na zadných schodoch do štúdia zamrznutého.
Vyťukal som Vladovo číslo. Zodvihol mi okamžite.
- A kto to, preboha, je, ten starý pán Kobida?
- Herec. Ten čo nám hral riaditeľa cirkusu.
Zaškúlil som na displej mobilu, bolo to tak. Pol šiestej ráno je v decembri svinský čas. Zamrnčal som. Spustil nohy na dlážku. Ticho a potme, aby som sa ešte celkom nezobudil, odšuchtal som sa do kúpeľne. Vypláchol som si suché ústa. Voda bola odporne chlórová. V izbe bolo horúco. Podišiel som k oknu. Otvoril ho. Oblizol ma závan vlhkého vzduchu. Nasnežilo.
Šľaka! To bude cesta!
Vrátil som sa k posteli. Po špičkách, aby som nezobudil Terezu. Malá príšera na nočnom stolíku znova zapípala. Tentoraz to bola textová správa. Nechal som ju napotom. Tereza sa ani nepohla. Šuchol som sa k nej. Ešte pol hodinky... Ona malý, ja veľký rožok.
- Myslím, že ty by's o Rockie Mountains napsal that they R heavenly, napísala mi Pavlína. Čítal som si tú textovú správu pri holení niekoľkokrát, kým som sa opovážil pomyslieť si niečo. Nakoniec mi vyšlo, že Pavlína je zamilovaná. Konečne. Takže sa môžeme znova začať rozprávať. Naše deti budú mať radosť. Už to vyzeralo tak, že tento rok nebudeme na Vianoce spolu. Bolo by to za desať rokov nášho manželstva prvý raz.
Aj mne to zlepšilo náladu. Ani mokrý sneh v uliciach sa mi už nezdal taký protivný. Sadol som do auta. Predtým, než som vyrazil na čvachtavú púť ulicami mesta, som si do mobilu na jedenástu naťukal: darcceky.
Pôvodne som nakupovanie darčekov chcel nechať na Terezu. Po Pavlíninej správe som sa rozhodol, že ich urobím sám. Vianoce sú Vianoce a deti za nič nemôžu. Pavlíninu správu som si uložil. Naštartoval som. Tereza na vedľajšom sedadle nejavila žiadne známky života.
Ani jedna zo žien, ktoré som poznal, nebola schopná pred siedmou normálne fungovať. Okrem Pavlíny. Za desať rokov nášho manželstva sa mi iba raz podarilo priniesť jej raňajky do postele. Vracal som sa z nočného natáčania. Keď ma šofér produkcie vysadil na chodníku pred domom, do nosa mi udrela vôňa čerstvého chleba. Vo vedľajšom dome bola predajňa potravín. Na chodníku boli naskladané debničky s fľašami mlieka a prepravky s čerstvým chlebom. Jeden som ukradol.
Keď som s voňavým pecňom pod pazuchou otvoril dvere bytu, klepol som fľašou o zárubňu. Nechtiac. Pavlína otvorila oči. Natiahla ku mne ruku. Pavlínino voňavé telo bolo práve také teplé a voňavé ako čerstvý chlieb. Trhali sme ho rukami. Natrúsené na vzduchu rýchlo tvrdlo a tlačilo. Keď deti vstali, spálňa vyzerala ako maringotka drevorubačov, ktorí tak veľa pracujú a pijú, že nemajú čas na také hlúposti, ako je upratovanie. Zvyšných tritisícneviemkoľko milovaní nášho manželstva bolo zase v úplnom súlade s domovým poriadkom. Ani deti sme už nikdy viac nezobudili.
Keď som bol doma, málokedy som otvoril oči pred pol ôsmou. Ak náhodou predsa, deti už boli vychystané do školy. Namokro učesané, neposlušné vlasy zdedili po mne. Kým sa obuli, bol som schopný prísť ku dverám. Na rozlúčku mľandravý bozk na čelo. Zamávať. Pavlíne som zahliadol len bielu pätu a lem nočnej košele. Podľa špľachotu som vedel, že Pavlína rozbehla svoju intenzívnu rannú polhodinku. Mňa čakali v kuchyni na stole raňajky aj s novinami. Kým som sa dostal na športovú stranu, moja žena sa z nežnej nočnej víly zmenila na razantnú mladú dámu. To bolo dávno.
Pavlína je na pracovnej ceste v Spojených štátoch. Vyštudovala politológiu na Columbia University vo Washingtone. Pracuje v kancelárii českého prezidenta. Zabezpečuje jeho zahraničné pracovné cesty. Naše deti sú u jej rodičov vo Vizoviciach. Pôvodne sme sa dohodli, že deti vezmem po Novom roku na lyžovačku.
- Myslím, že ty by's o Rockie Mountains napsal that they R heavenly, - napísala mi odtiaľ. Už dávno si netelefonujeme. Zbytočne by sme by sa pohádali.
Keď som rozlúštil zmysel textovky, odpísal som Pavlíne, že sa veľmi teším, lebo schopnosť zamilovať sa je spoľahlivý dôkaz, že sme ešte sami sebe neumreli. A že jej blahoželám, že stretla toho pravého. Pavlína mi okamžite odpísala.
- Ty tvý plky!!
- Vŕŕŕ, - odpísal som. Aj sám som vedel, že moje mudrovanie je len taká vlažná para.
Odpoveď prišla okamžite.
- Ať jsi dva dny před Vánocemi doma. A žádné vylhávání, my dear husband. Ještě pořád jsme manželé!! A žádný plky!! Líbá P.
Predo mnou blikali girlandy červených a bielych svetiel. Dva svetelné hady sa plazili v protismere. Hustla premávka aj nervozita. Kto sa chce medzi siedmou a pol ôsmou ráno, v decembri, keď celú noc snežilo, dostať do centra Bratislavy, robí veľkú hlúposť. Tereza sa tvári, že spí. Keby sme sa teraz pokúsili rozprávať, do troch minút sa pohádame, aj keby mám z úst vychádzali iba ružové obláčiky.
Nakoniec, hádka nás dnes neminie. Tereza ešte nevie, že Vianoce nestrávime spolu. Ani Silvestra, ani Nový rok. A keď ma nahnevá, nevezmem ju ani na lyžovačku s deťmi. Hotovo. Tak som sa rozhodol a tak urobím.
Ja nestojím o vychladnuté manželstvo, povedal som Tereze, keď sme pili rannú kávu u mňa v ateliéri. Ako a cez koho sa Tereza pretlačila na post mojej asistentky, som nikdy neskúmal. Milencami sme sa stali hneď v prvý večer. To je jedna z tradícií mojej profesie.
Nestojím o unavené manželstvo, zopakoval som, lebo medzitým som sa napil kávy a škaredo zahrešil. Káva bola horúca. Rutinný sex a povinné cviky okolo rodinného stola odmietam. Necítim sa ešte ako mentálna mŕtvola.
Ty si môj tigrrrík, pritúlila sa ku mne Tereza.
Keď ma Tereza oslovila tigrrrík, znamenalo to hot sex. Najneskôr do desiatich minút. Tigrrrík sa momentálne na sex necítil. Tereze oznámil, že mení plán. Vianoce strávi s rodinou.
Tereza ani nepípla. Pomohla mi s vianočnými nákupmi. Keď som chcel Pavlíne kúpiť ten istý parfum ako jej, vytrhla mi ho z ruky. Parfum pre Pavlínu vybrala sama. Dobre vybrala.
Tereza sa v živote nestratí. Myslím, že jediné, čo by som ešte mohol pre ňu urobiť, by bolo to, že by som sa jej vymazal z mobilu.
Do nášho pražského bytu som dorazil večer pred Štedrým dňom. So stromčekom na pleci. V oboch rukách som mal strapce darčekov. Nechal som ich pred dverami. Kvôli deťom.
Stromček sme dali na balkón. Celý večer sme vyrábali vianočné ozdoby. Všetci štyria. V tom bola Pavlína úplný génius. Čokoľvek vzala do ruky, dokázala premeniť na peknú vec. Ja som sa väčšinou iba prizeral. Občas som niečo podal. Priniesol, podržal. Tajne som pozoroval deti. Zase narástli. Zmúdreli. Skrásneli. Nakoniec sme nafúkali balóniky. Rozvešali sme ich kade-tade.
Keď si deti šli ľahnúť, Pavlína otvorila fľašu vína. Ja som otvoril dvere bytu. Pozbieral som škatule. Bosou pätou som za sebou zabuchol dvere. Cítil som sa s tými balíčkami ako v béčkovom filme.
- Proč to někam nedáš?
- Cítim sa ako v béčkovom filme.
- Proč s tím zase začínáš?
- ... pomôžem si?
- Proč my dva nemůžeme mluvit jako dospělí?
Položil som balíčky na stôl. Pozrel som sa k oknu. Mesto v tme blikalo. Svietilo. Žilo.
- Proč nic neříkáš?
Vzal som do prstov jeden balónik. Stlačil som ho. Praskol.
- Balónik umrel. Kurva jedna nafúkaná.
Pavlína mi ustlala na pohovke v obývačke. Zaspal som ako drevo. Po desiatich minútach som sa zobudil. Pozrel som sa z okna. Obloha bola temná, ako keby to už navždy tak malo ostať. Znamenia žiadne. Dostal som strach, že sa už nikdy nerozvidnie.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
