Prečo ste prišli práve na Slovensko?

„Prišiel som študovať vysokú školu. Vo Francúzsku, kde som skončil gymnázium, som sa na vysokú školu nedostal, lebo tam uprednostňujú domácich. Otec sa potom rozhodol, že mi bude platiť školu. A keďže vo východnom bloku boli školy lacnejšie, vybrali sme Slovensko.“

Ako ste začali študovať, robili ste aj prijímacie pohovory?

„Robil, ale najprv som musel rok študovať na jazykovej škole a učiť sa slovenčinu. Za komunizmu sa všetci, čo sem prišli študovať, museli povinne učiť reč. Vtedy som sa stretol s gramatikou - datív, genitív, akuzatív, lokál, inštrumentál - čo vôbec u nás neexistuje. Nakreslili mi takú tabuľku a povedali, keď je tam matka, máme koho čo? Akuzatív, matku. Od koho, to máme genitív - od matky. To sú veci, ktoré si dnes už neuvedomujem, ale tú tabuľku si pamätám.“

Aké boli vaše prvé dojmy z našej krajiny?

„Bol to pre mňa trochu šok - v živote som nevidel toľko bielych ľudí pohromade. Viezol som sa v električke a všetci boli bieli. Oni pozerali na mňa, ja na nich. Vo Francúzsku je spoločnosť kozmopolitnejšia, takže takú prevahu ‘bielych‘ som nečakal.“

Koľkými jazykmi plynule hovoríte?

„Piatimi. Po slovensky, anglicky, francúzsky a dvomi domorodými jazykmi.“

Aké školy máte za sebou?

„Základnú školu u nás v Mali, gymnázium vo Francúzsku a vysokú školu na Slovensku. Študoval som na Slovenskej technickej univerzite, také predmety ako deskriptívna geometria, mechanika, fyzika, stavebné látky… samé technické veci. Tak som sa dostal až do tretieho ročníka, kde mi skrížila cestu umelecká branža.“

Do filmu ste sa dostali cez konkurz?

„Ale kdeže. To ma vtedy filmári naháňali cez celú Bratislavu. Ja som sa nechcel stať slávnym, ale prehovorili ma.“

Ako je to u vás v Mali, aké tam máte školy?

„Máme dobré školy, základné i vysoké. Problém je v tom, že nie všetci do škôl chodia. Aby rodič mohol poslať dieťa do školy, musí ho vedieť najprv uživiť. U nás však majú mnohí úplne iné starosti - čo budeme zajtra jesť, čo dieťaťu obliecť. V Afrike sú veľké rodiny a otec často nezvláda starostlivosť o toľkých členov. Stále tu však panuje názor, že veľká rodina je symbolom bohatstva a vážnosti muža, a tak väčšina mužov chce mať veľa detí. Pomaly sa to však mení, je čoraz viac vzdelaných žien, ktoré už nechcú len rodiť deti. Chcú vidieť svet, študovať a byť pre manžela rovnocenným partnerom.“

Nájdu sa u vás deti, ktoré nevedia čítať a písať?

„Áno, veľa. Mnohé to ani nikdy nebudú vedieť. Radšej pomáhajú rodičom na poli,alebo pasú zvieratá. Rodičia nevidia žiadny zmysel v tom, aby dieťa išlo na školu, keď nemajú čo jesť.“

Vy máte osemnásť súrodencov, všetci ste študovaní?

„Áno. Ja pochádzam z trochu zámožnejšej rodiny, takže sme si to mohli dovoliť. Môj otec bol jedným z prvých diplomatov z domorodých obyvateľov Afriky. Je zapísaný aj v kronike národa a je po ňom pomenovaná ulica.“

A čo vaše mamy? Aké to je mať dve mamy?

„Celkom fajn. Mamy sa v starostlivosti o domácnosť striedajú po dvoch dňoch. Tá, ktorá má službu, varí, stará sa o deti, dáva úlohy pomocníčkam a venuje sa otcovi. Druhá mama môže ísť ku kaderníčke či kamarátke - proste oddychuje. To si žena žijúca v monogamii nemôže dovoliť. Na druhej strane, nie vždy si mamy vo všetkom rozumejú a niekedy i žiarlia. Potom musí otec robiť poriadky.“

Čo by ste uprednostnili vy?

„Asi pekný, monogamný vzťah s milou priateľkou. Raz aj to príde.“

Ako si predstavujete svoju budúcnosť, ostanete tu, na Slovensku?

„A čo som ja prorok? Nikdy nevieš, kam ťa osud zaveje. Zatiaľ sa nechystám nikam ísť. I keď som z mojich súrodencov asi najslabšie platený, nevadí mi to. Teší ma, keď idem po ulici a zastavia ma deti zo školy a začnú skandovať - Ibi, Ibi! Vtedy vidím, že ma tu na Slovensku majú radi, a to je pre mňa viac ako peniaze.“ (sr)