Peter Gregor (1944) debutoval v roku 1968 zbierkou Potreba visieť, ďalej vydal knihy Nebeský policajt, Rozhovor, Fackovací panák a morská panna, Delta, Odniesť si oheň z horiaceho domu, Malé maléry, Zberateľ hodín, Muž menom Jób, Etudy, Smrť v Aténach a Denník nebožtíka. Je autorom mnohých rozhlasových hier a dramatizácií a divadelnej hry Interview. FOTO - VIKTOR MAŤUGA |
Básnik, aforista, prozaik a dramatik Peter Gregor sa predstavuje zbierkou básní Listy zo záhrady Eden
"Sme po tom / zaliati potom / nehovor o tom / čo potom," veršuje PETER GREGOR v jednej z básní svojej najnovšej knižky Listy zo záhrady Eden. A to pred pár rokmi, po próze Denník nebožtíka sa vyjadril, že poéziu netvorí už dávno.
Tak predsa návrat k poézii, alebo nebodaj túžba skončiť nakoniec v raji?
Ako skončiť v raji, z ktorého vyhnali úbohého Adama, čo zhrešil len s jedinou Evou, je hlavolam nad môj pochop, takže ani posun, ani túžba, ale objednávka vydavateľstva. Znela na ľúbostnú poéziu, nuž som tie básne vyhrabal z naftalínu.
Ako sa vám po rokoch čítali?
Neviem sa vynačudovať, prečo som taký smutný, keď som mal taký veselý, pestrý a láskyplný život. Že by práve preto?
Ako si spomínate na svoj vstup do slovenskej literárnej partie?
Cítil som sa ako asi každý mladý človek - výnimočne. Trvalo nejaký čas, kým som si uvedomil, že osobitý azda som, ale výnimočný sotva. A keď sa ešte neskôr dopracujete k názoru, že medzi miliardami ľudí žije akiste niekoľko miliónov osobitých, začnete aj svoju osobitosť považovať za pomerne bežný jav.
Vaša poézia sa od začiatku vymykala vtedajším domácim trendom, kritici poukazovali na jej štylizovanosť. Ako ste to znášali?
Linajky boli dané - čiarali ich aj štátom puncovaní mienkotvorní kritici - a dnes je zaujímavé len to, čím som ich presiahol, čo napísal naprieč. Narábať názormi kritikov som sa vtedy učil od Jacka Londona. Bol to dobrý učiteľ: už ich beriem vážne len vtedy, keď sa mi chce žartovať.
Zlé jazyky tvrdia, že vašu nezaraditeľnosť či priam tvorivú osamelosť vyvažoval intenzívny život umelca s imidžom elegána, bohéma.
Niet nad zlé jazyky a dobrú pamäť! Nuž áno, bohém je vždy tak trošku povšimnutia i odsúdeniahodný flamender, darmošľap, každopádne exot, čo vyplýva nielen zo samotnej podstaty bohémstva, ale i z toho, že drvivá väčšina populácie v našich zemepisných šírkach je absolútne a beznádejne nebohémska.
Čo s tým?
Ale ja to chválim, tak je to dobré, správne a všeobecne prospešné - veď na kom, ak nie na tejto lepšej a spoľahlivejšie fungujúcej väčšine by ležala ťarcha zodpovednosti za optimálny chod a stav spoločnosti, všakže?
Najmä v rokoch šedivej normalizácie však takýto imidž zďaleka nebol bežný. Nemali ste s tým problémy?
Ja som rezignoval na výhody, ktoré tak štedro ponúkala svojim servilným ospevovačom, zacystoval som sa v mikroklíme práce, záľub, lások, nerestí a - pomerne elegantne som sa pretackal až po dnešok. Dnes je akosi módne - keď už človek nemal odvahu byť disidentom - vydávať sa aspoň za obeť tamtej doby. To sa mi zdá byť ešte šedivejšie, ako bola samotná normalizácia. A propos, normalizácia! Všimli ste si, že už dobrých pár rokov máme to nevýslovné šťastie žiť jej druhú, veľmi rafinovanú a vysoko sofistikovanú obdobu?
Vo vašej tvorbe je prítomná veľká dávka skepticizmu. Ste naozaj taký skeptik, alebo je v tom aj časť (zasa tej) štylizácie?
Už len mi povedzte, čo je na skepticizme také neodolateľne trblietavé, aby sa doň človek montoval, štylizoval či aspoň ho simuloval? Veď leží nepríliš ďaleko od takých významov, ako je opatrníctvo, nedôverčivosť, malomyseľnosť, nedvižnosť, pesimizmus. Skeptikom sa človek stáva, a ubezpečujem vás, nie rád.
Kedy sa ním stáva?
Keď sa skepsa bezočivo nasťahuje do prázdna, ktoré po sebe zanechala naivita, schopnosť rojčiť, mať aspoň dáke ilúzie. Ba nie je, ako by sa mohlo zdať, ani prejavom životnej múdrosti, skôr akýmsi obranným mechanizmom ducha, hoci strašne rád by som sa niekedy dozvedel, proti čomu je schopný obrániť ho.
Má niektorý z toho množstva aforizmov, ktoré ste vytvorili, výsadné postavenie?
Všetky, pri ktorých mám nádherne neskromný a neskromne nádherný dojem, akoby pochádzali z omnoho lepšej hlavy, než je tá moja.
Aký je to pocit začuť svoj bonmot z cudzích úst?
Dobrý, lebo nám aforistom nestačí, že pochádzame z ľudu, ešte aj zľudovieť by sme radi.
Po mnohých rozhlasových hrách a dramatizáciách ste sa predstavili aj ako divadelný autor úspešnou hrou Interview. Ako vás poznačila divadelná skúsenosť?
Je to len epizódka, aj keď príjemná, lebo herci ten text intenzívne cítia, diváci živo a spontánne vnímajú a kritika zasa raz nevie, čo si s tým počať. Jedna lastovička však nerobí jar, jar robí zmena klímy, takže považovať sa za divadelného autora mi pripadá nadnesené. Som primárne rozhlasový autor, i keď sa neskromne domnievam, že po istých úpravách by sa niektoré hry udržali aj na javisku. Napokon, ľudia dnes tlieskajú omnoho väčším somarinám, aké píšem ja.
Už vyše dvadsať rokov ste v slobodnom povolaní. Bol tento status vždy taký výhodný, že ste mu zostali verný?
To nie je status, ale spôsob života. A verný som mu nie z cnosti, ale z nedostatku fantázie - už si po toľkom čase iný ani neviem predstaviť.
Autor: ALEXANDER BALOGH