Chcel by žiť v šesťdesiatych rokoch, ale nie v Československu. Má na konte už dve literárne diela a mnoho divadelných postáv. MARIÁN GEIŠBERG je členom Činohry Slovenského národného divadla, ale vidieť ho môžete aj v balete Caligula. Netancuje, komentuje príbeh očami boha Jupitera. To, čo vidí svojimi vlastnými očami vôkol seba, ponúka čitateľovi v ešte teplej zbierke krátkych poviedok Prejsť prahom a zavrieť dvere.

Spoločenské a politické problémy komentujete v televíznej relácii, očami dramatikov odriekate životné pravdy na divadelnom javisku. Popritom máte stále pocit, že veľa zostáva nevypovedaného a musíte to napísať?

Vôkol nás sa deje strašne veľa zaujímavých, svinských a všelijakých vecí, ku ktorým nikdy nebude dosť povedané. Okrem toho nestačí iba hovoriť, treba aj niečo spraviť. Zdá sa mi, že slovo je niečo ako čin. Všetko je pominuteľné, ale napísané tu zostáva. Je to taký môj záznam. Keď sa do tých textov o desať rokov pozriem, aspoň budem vedieť, ako som rozmýšľal a či som sa nemýlil. Ale myslím si, že nie.

Vaša nová kniha sa venuje spoločnosti a mnohým politickým problémom. Aktívny politik asi dokáže zmeniť viac ako píšuci herec, nemyslíte?

Robiť politiku na Slovensku asi bude veľmi ťažké. Keď to tak sledujem, tí, ktorí ju robia, sú presvedčení, že sa na nej dá zbohatnúť a finančne z nej profitovať. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by to robil preto, že chce pomôcť iným.

Vy to nechcete zmeniť?

Myslím si, že každého, kto do politiky raz vstúpi, začiernia. V bielom plášti sa tam pohybovať nedá.

Leto trávievate na chalupe bez plynu, vody a elektriny. Tam tvoríte?

Nie. Na chalupu sa nechodí tvoriť, ale odpočívať. V kumšte to nikdy nie je tak, že človek niekam chodí, aby tvoril a má vyhradené časy, keď sa oddáva múzam. To sú všetko hlúposti. Myslím si, že umenie sa rodí v hlave ako normálna myšlienka. Myšlienka je vôbec základom každého kumštu, o hereckom ani nehovoriac. Nie je nič strašnejšie, ako dívať sa na nemysliaceho herca.

Ale tej myšlienke musí niečo predchádzať, čo vás pohne k napísaniu poviedky?

Mnoho postrehov mi napadá pri pozeraní televíznych novín. Niekedy stačí aj reality šou, Superstar či Dievča za milión. Napadne mi množstvo strašných súvislostí a spoločenských dosahov. Každý súdny človek, čo sa na to díva, môže dôsledky správania sa televíznych pracovníkov domyslieť ad absurdum. Táto spoločnosť o zopár rokov kultúrne pocíti, ako hlúpo sa správala. Vlastne už desať alebo aj viac rokov sa takto správa.

Dievčaťom za milión sa predsa stala vaša herecká kolegyňa Karin Olasová, nie ste rád?

Nesledujem to a je mi absolútne jedno, kto vyhral. Je to stupídne.

Juraj Slezáček pred jednou premiérou o vás povedal, že vo vašej tvári je všetko napísané. Opisujete z nej niekedy?

Ale áno, skúsenosti z minulosti sa tam niekedy objavia. Veď čo už by to bola za skúsenosť, ktorá by nebola zaplatená minulosťou. Zážitky sú poučné pre budúcnosť.

Ostanete len pri poviedkach?

S vydavateľom sme sa už aj rozprávali o knihe poézie, potrebuje to však čas. Nie je to také jednoduché, ale nebránim sa tomu.

Nie je vám bližšie písanie dramatických diel?

Napísanie divadelnej hry nie je o nič jednoduchšie, ale netvrdím, že ma to nepokúša.

Čo vás na tom pokúša?

Divadelná hra je spôsob vyjadrenia túžby, chcenia a nádeje. Rovnako ako politika. Divadlo vždy bolo a aj bude pozemským očistcom. Vždy tam budú chodiť ľudia, aby počuli niečo, čo ich zmení, alebo to, čo sa nahlas neodvážia vysloviť, ani túžiť tým spôsobom. Je to niečo ako kostol, aj tam sa ľudia utiekajú pre vnútornú očistu.