- v Európe aj Visegráde. Do poľštiny prekladal našich autorov už v čase, keď u nás boli ešte zakázaní a myšlienky Solidarity vyvážal pre československý disent. Obdivuje slovenskú aj českú kultúru pre jej ľudský nadhľad. Dnes je v Bratislave šéfom Medzinárodného visegrádskeho fondu a verí vo vzájomnú integráciu našich mladých ľudí. Andrzej Jagodzinski.

Dá sa povedať, že ste Poliak, pre ktorého je už viac ako 10 rokov naše územie druhým domovom?

Určite. Občas hovorievam, že mám domovy dva alebo aj tri, a niekedy ani poriadne neviem, kam vlastne patrím. Čo je inak dosť typický stredoeurópsky osud.

Odkiaľ sa u vás vzala náklonnosť k českej a slovenskej realite?

Už v čase, keď v Poľsku vychádzali Kunderove, Hrabalove alebo Škvoreckého knihy, ktoré na mňa urobili veľký dojem. Rovnako ma ovplyvnila a dokonca formovala filmová československá nová vlna. Vo Varšave už vtedy existovala bohemistika a slovakistika a ja som sa rozhodol pre ich štúdium. Bola to trochu aj náhoda, ale nikdy som ju neoľutoval.

Keď ste v 70. rokoch študovali, často ste navštevovali Československo. Bolo to aj preto, že ste boli disidentom?

V podstate som k vám mohol cestovať len do 79. roku a potom len v roku 1980, keď sme už mali Solidaritu. Zažil som však jednu kurióznu výnimku, keď mi na pozvanie Pavla Tigrida dali v Poľsku asi omylom pas a pol roka som strávil na Západe, kde som stihol pripraviť knihu rozhovorov s českými exilovými spisovateľmi, ktorá vyšla v podzemí až v roku 1987. Inak som vôbec nemohol cestovať, lebo som bol už v 70. rokoch zapojený do nezávislých aktivít. Sprostredkovával som kontakty medzi československým a poľským disentom ešte s Tomášom Petřivým, ktorý neskôr za nevyjasnených okolností zomrel. Väčšinou som však iba prekladal, čo som mal rád. Necítil som sa nikdy ako politický aktivista.

Čo ste mali rád na slovenskej literatúre?

Oficiálne som debutoval prekladom poviedok Dušana Mitanu, ktoré sa mi podarilo uverejniť v roku 1980 v časopise Svetová literatúra. Knižne však vyšli až o desať rokov neskôr, lebo moje meno, aj keď išlo o preklad celkom „neškodných" textov, sa stalo opäť neprijateľným. Veľmi som si vždy vážil poviedky Rudolfa Slobodu, mal som rád Petra Jaroša a preložil som aj niekoľko básní Ľubomíra Feldeka. Do nezávislých publikácií som však viac prekladal z českého jazyka. Boli to hlavne všetky hry a eseje Václava Havla, ktoré napísal po 70. roku, ale aj Kundera, Škvorecký, Kohout.

Mali v Poľsku svojich čitateľov?

V 70. rokoch ich bolo pomenej, ale za 16 mesiacov akejsi poloslobody, ktorú priniesla Solidarita v rokoch 1980 - 1981, sa k undergroundovým publikáciám dalo ľahko dostať. Knihy vychádzali v desaťtisícových nákladoch a v dobrej grafickej úprave. Do Solidarity sa aktívne zapojili desiatky tisíc ľudí, a po jej potlačení 13. decembra 1981 sa už polícii nikdy nepodarilo zastaviť nezávislé aktivity napriek tomu, že mnohí ľudia boli internovaní. Už to jednoducho nebolo možné. Navyše, hneď po prekladoch z ruštiny to boli práve české a slovenské texty, ktoré uverejňovali naši nezávislí vydavatelia najčastejšie.

V čase, o ktorom hovoríte, bola väčšina nášho obyvateľstva paralyzovaná normalizáciou. Ako ste vtedy vnímali našu situáciu, keď celý odpor nášho obyvateľstva proti režimu sa obmedzil na pár jedincov?

V povojnovom vývoji sa naše fázy vývoja dosť míňali. Napríklad pre Poľsko znamenal už rok 1956 veľmi veľa - išlo o náš prvý pokus reformovať socialistický systém. V Československu tento pokus prišiel až v 60. rokoch, aj keď ste išli oveľa ďalej. My sme v tom čase zas boli v útlme, opozícia nebola organizovaná a skončilo sa to len vlnami študentských nepokojov a brutálnou reakciou režimu. Mimochodom, jedným zo sloganov, ktoré odzneli na poľských študentských demonštráciách v marci 1968, bolo: „Poľsko čaká na svojho Dubčeka!" Neskôr mi Adam Michnik hovoril, aký strašný bol preňho zážitok, keď si vo väzení prečítal, že poľská armáda vstúpila do Československa. A bol to veľmi silný zážitok pre celú našu krajinu.

Spomínali ste, že v mladosti vás okrem iného formovala aj naša filmová nová vlna. Ako vnímate fakt, že slovenský film dnes - v slobodných podmienkach - živorí?

Ani v Poľsku sa nenakrúca veľa filmov. Neviem, či by vaši mladí ľudia, ktorí sa zaujímajú o film, dokázali menovať aspoň jedného poľského režiséra novšej generácie - nehovorím teraz o Vajdovi, Zanussim, Kieslowskom alebo Agnieszke Hollandovej. Nikto z našich mladších tvorcov na Slovensku nie je známy, ale uisťujem vás, že Martin Šulík je v Poľsku kultová postava a všetky jeho filmy u nás mali slušnú návštevnosť. Takže so slovenským filmom to nie je až také zlé.

Veľmi populárnymi sa u vás stali aj mnohé české snímky - Je třeba zabít Sekala, Samotári, Rok diabla a napokon aj samotný Jaroslav Nohavica... Je to tým, že Poliaci sú zvedavejší na kultúru svojich susedov, ako oni na vašu?

Niečo na tom asi bude. Koncom októbra bola vo Varšave veľká prehliadka českého a slovenského filmu 60. rokov, záštitu nad ktorou prevzal Václav Havel. Vraj to bola doteraz vôbec najväčšia prezentácia týchto filmov. Za desať dní ste nám ukázali 50 snímok, časť z nich potom putovala do ďalších väčších miest. Vo Varšave na ne chodili davy mladých ľudí. Vaše filmy zo 60. rokov vôbec nezostarli, stále sú to aktuálne veci. A spolu s novými, ktoré ste spomínali, a s Martinom Šulíkom predstavujú niečo, čo v Poľsku nemáme. Ľudia z generácie mojich detí mi hovorili, že už majú dosť našej poľskej tradície - tej vážnosti, boja, pátosu. Chcú sa pozerať na svet s odstupom a sebairóniou, ktorej Poliaci v sebe priveľa nemajú - aspoň súdiac podľa literatúry a filmu. To je možno jedna z hlavných príčin nášho záujmu. Máte veľmi ľudský pohľad na svet, ktorý mi je tiež blízky.

Na rozdiel od nás, Poliaci aj bez spomínanej sebairónie, dokážu byť zvedaví a solidárni s okolitým svetom. Veľmi empaticky prežívate aj udalosti na Ukrajine...

Asi áno. Pozitívne ma to prekvapilo, lebo si veľmi dobre pamätám, čo pre nás znamenalo, keď sme videli v nejakom undergraundovom časopise fotografiu Jane Fondovej so značkou našej Solidarity. Bola to pre nás obrovská posila, takže si viem predstaviť, že aj pre Ukrajincov je to dôležité. Trúfam si povedať, že ešte dôležitejšie je to pre nás samých, keď sme dokázali vyslať takú veľkú vlnu sympatií pre Ukrajinu s vierou, že všetko musí dobre dopadnúť.

Čo si myslíte o hlasoch, ktoré navrhujú rozšíriť visegrádsku štvorku o ďalšie krajiny, medzi ktorými je aj Ukrajina?

Svedčia o tom, že V 4 je dôležité zoskupenie a má dobré meno, lebo sotva by niekto chcel vstupovať do neúspešného projektu. Visegrádska štvorka je už však obchodnou značkou, ktorú asi nemá zmysel narúšať. Nikto sa nebráni tesnej spolupráci s Rakúskom, Litvou, Ukrajinou, a preto napríklad na stretnutia ministrov kultúry pravidelne pozývajú ako pozorovateľa ministra zo Slovinska.

V auguste ste sa stali šéfom Visegrádskeho fondu, ktorému vlády V 4 zvýšili pri svojom poslednom stretnutí rozpočet. Je to znak, že o fond stúpa záujem?

Záujem stále narastá, za posledný rok sa počet projektov, ktoré žiadajú o náš grant, zvýšil o 30 percent. Začiatkom decembra každý zo štyroch štátov zvýšil svoj príspevok na rok 2005 o 150 000 eur, čo je až 25-percentný nárast. Za pomerne málo peňazí sa doteraz fondu podarilo urobiť veľa - môžeme položiť na stôl 700 kultúrnych, edukačných a vedeckých projektov, ktoré sme podporili, a trúfam si tvrdiť, že väčšina z nich by sa bez našej pomoci neuskutočnila. Najdôležitejšie je však to, že vďaka podmienke spolupráce s ostatnými členmi štvorky naši aplikanti vytvárajú sieť organizácií, inštitúcií a spolkov, ktoré o sebe vedia, komunikujú a spolupracujú.

Začiatkom 90. rokov ste boli v Česko-Slovensku zahraničným korešpondentom Gazety Wyborczej. Ako ste hodnotili rozpad federácie?

Nedávno som náhodou natrafil na svoje články z obdobia rozdelenia republiky a zarazil ma môj emotívny prístup k veci. Vnímal som to vtedy veľmi osobne, ako svoju súkromnú tragédiu. Československo bolo pre mňa druhá vlasť, cítil som, že sa deje niečo, čomu príliš dobre nerozumiem. Dnes to už nemá žiadny význam. Stalo sa, čo sa stalo, škody boli minimálne, pozitívne stránky sú zjavné, komunikácia medzi Čechmi a Slovákmi sa dokonca zlepšila a, napokon, sme už všetci v zjednocujúcej sa Európe. Vtedy som to však veľmi prežíval...

Nestalo sa pre Poliakov Slovensko menej zaujímavým, keď sa osamostatnilo?

Vôbec nie. Možno čas mečiarovskej vlády nebol príliš dobre vnímaný, prevládali obavy, že tu vznikne problémový štát, ale to sa nepotvrdilo. Teraz sa o Slovensku veľmi dobre píše. Stalo sa európskym tigrom a poľskí ekonómovia vás dávajú za príklad - obdivujú vaše reformy, prílev zahraničného kapitálu a veľké investície, ktoré k vám prišli. Nakoniec, s automobilkami sme s vami ten boj prehrali, takže je v tom aj istý druh pozitívnej žiarlivosti, ako sa vám dobre darí.

Na tomto pozadí, ako hodnotíte to, že o Poľsku sa na Slovensku veľa toho nepíše? Je to naše sústredenie sa na seba, alebo je to aj nedostatočná propagácia z poľskej strany?

Do istej miere je chyba na oboch stranách. Po roku 1989 sme sa od seba paradoxne na niekoľko rokov vzdialili. Napriek tomu, že sa otvorili hranice a veľa sa cestuje, informácie a vedomosti o susedoch sú dosť povrchné. Som z generácie, ktorá má rada jazz a rockovú hudbu, poznám najlepšie kapely z Maďarska, Čiech a Slovenska z prelomu 60. a 70. rokov. A v Poľsku nie som jediný. Bohužiaľ, dnešní 20-roční ľudia nevedia, že podobná hudba, akú majú radi, sa hrá aj u susedov. Všade máme rovnaké hudobné rádiá, ktoré vysielajú to isté. Kapely od susedov sa do nich nemajú šancu dostať, lebo nepatria do „formátu". Aj preto je Visegrádsky fond dosť dôležitý, lebo sa snaží podporovať hlavne kreativitu mladých ľudí, aby sa stretávali. Moju generáciu už netreba presviedčať, že by sme sa mali o seba zaujímať, my to vieme. Musíme však umožniť mladým, aby sa zoznámili.

Vidno z Poľska aj to, že hoci sme ekonomickým tigrom, ako vravíte, tak naša kultúra klesá ku dnu?

Problémy s financovaním kultúry sú rovnaké vo všetkých krajinách Visegrádu. Najmä staršia generácia to nesie veľmi ťažko, lebo sa stalo, že kultúra sa stala súčasťou trhu, v ktorom sa necíti dobre a vyžaduje podporu. Kedysi bola kultúra v našich krajinách akýmsi hovorcom spoločnosti, teraz túto váhu nadobudli politické strany a spolky. Napriek tomu oproti 90. rokom veľmi pomaly, ale isto ideme dobrým smerom. V našich krajinách už nie je napríklad problém dostať akúkoľvek kvalitnú knihu - vydáva sa všetko. Máme malých vydavateľov, ktorí nielenže radi robia svoju prácu, ale sa ňou dokážu aj uživiť. Rozhodli sa pre istý spôsob života - nepostavia si luxusnú vilu, ale robia veci, ktoré ich zaujímajú. Problémom však ostáva, že v čase, keď sa robia ekonomické reformy, keď sa mení celý systém, je kultúra, bohužiaľ, vždy posledná a bez podpory z iných, neštátnych, finančných zdrojov je na tom zle.

Spomínali ste, že pozície kultúry chýbajú hlavne starším. Naši starší spisovatelia sa neradi vyjadrujú k súčasnosti, tvrdia, že už všetko povedali a cítiť z nich istú rezignáciu. V Poľsku je to podobné?

Trochu áno... Aj keď aktivity poľského Pen-klubu sú veľmi zaujímavé. Organizuje veľa konferencií, a to nie len literárnych, ale aj o kultúrnej situácii. Problém je, že my v Poľsku všetci čakáme na nejakú zásadnú knihu, ktorá by ukázala úspechy, ale aj tragédie zmeny systému. A možno je na ňu priskoro a vyžaduje si väčší odstup. Faktom ostáva, že ešte stále nevznikla. Uvedomujeme si však, že kultúra už vyžaduje celkom nový prístup. Musíme presvedčiť súkromný biznis, že podpora kultúry je v jeho záujme. Ak hovoríme o knihách, už šiesty rok u nás vyhlasujeme najprestížnejšiu literárnu cenu Poľska, ktorá je dotovaná 100 000 zlotými, čo je asi 1 milión korún. Štát s touto cenou nemá nič spoločné. Zorganizoval ju súkromný denník Gazeta Wyborcza a súkromná konzultingová spoločnosť Nikon. Sprevádza ju silná mediálna stratégia. Dosiaľ cenu vyhrala vždy veľmi náročná kniha, ktorá by za normálnych okolností vyšla v náklade do 5-tisíc výtlačkov, ale vďaka svojmu prestížnemu víťazstvu sa jej predá aj 100-tisíc kusov. Vzniká pozitívny snobizmus - ľudia, ktorí by si ju inak určite nekúpili, si ju kúpia, lebo chcú patriť ku kultúrnej spoločnosti. Takéto mechanizmy sa zatiaľ iba učíme, ale vieme, že existujú aj pre nekomerčnú kultúru, a čo je vynikajúce - fungujú. Nemôžeme všetko očakávať od štátu.

Ako z pozície bývalého novinára vnímate nezávislosť médií v postkomunistických krajinách, kde ich väčšinou vlastní zahraničný kapitál?

Najväčší problém sú elektronické médiá a hlavne televízia. Jej spoločenský dosah je nepochybne najväčší a, bohužiaľ, nikde sa jej nedarí dosiahnuť takú úroveň nezávislosti, akú má napríklad BBC. Vždy ide o politické ovplyvňovanie. Čo sa týka tlače, nevidím veľký problém v tom, kto je majiteľom, lebo akékoľvek podozrenie z ovplyvňovania by mu urobilo zlý imidž. Poľsko je v lepšej situácii ako Slovensko, lebo ľahšie je byť nezávislým politicky aj obsahovo, keď máme veľký trh a noviny môžu byť finančne nezávislé. Situácia sa však stále zlepšuje, médiá sú odvážnejšie a signály, ktoré prinášajú, spoločnosť berie vážne.

Svojho času aj Gazeta Wyborcza prevzala článok z denníka SME o úlohe strachu v našej spoločnosti. Na Slovensku naň prišla reakcia, že naši občania vedia presne odlíšiť moralizovanie od morálky a médiá, o ktorých nezávislosti sa dá vždy pochybovať, by nemali svoj prst v takýchto háklivých názorových veciach dvíhať privysoko. Ako v Poľsku ľudia, ale aj intelektuálne elity vnímajú nastolenie nových pohľadov na spoločnosť zo strany novín?

Nezávislosť médií má niekoľko faktorov, ale základom je, aby dávali priestor rôznym názorom, lebo iba v ich konfrontácii a vzájomnej diskusii sa dá dosiahnuť aspoň nejaký pokrok. Na poľskej tlači sa mi páči, že nech má akékoľvek smerovanie - či už „pravicové", „ľavicové", „centristické", aj keď tieto termíny sú už dnes veľmi nepresné - dávajú priestor k spoločenskej výmene názorov. V Gazete Wyborczej si môžete prečítať aj články ideológov ľavice, ktoré nemajú žiadny vzťah k nejakému redakčnému smerovaniu a názoru. Je lepšie, keď sa debatuje v médiách, než na ulici, lebo v nich môžeme používať argumenty, a nie krik.

Je silný katolicizmus spoločnou črtou našich krajín, ktorá je schopná vzájomne nás priblížiť?

Je to jedna z čŕt, v ktorej sme si podobní, ale myslím si, že len na povrchu. Podstatné je niečo iné. Tak v Poľsku, ako aj na Slovensku je percento katolíkov vysoké, ale skutočne praktikujúcich je oveľa menej. Zaujímavé je, čo sa v Poľsku v katolíckej cirkvi deje - na začiatku mala problém so sebaidentifikáciou v nových podmienkach, nevedela nájsť jazyk, ktorým chcela hovoriť do politických aj spoločenských procesov v nových, demokratických podmienkach. Poľská cirkev sa to dosť ťažko učila, ale už určite nebude opakovať chyby, ktoré robila v polovičke 90. rokov, keď sa angažovala v priamej podpore politických strán. Na druhej strane súhlasím s tým, čo hovorí Václav Havel, ktorý nie je katolík, a nehlási sa ani k žiadnemu inému náboženstvu, ale vo svojich mnohých textoch píše, že nám chýba duchovnosť. Vníma to ako zvláštny český problém, ale ja si myslím, že tá duchovnosť chýba aj na Slovensku, a určite rovnako aj v Poľsku. Dôležité je, aby sme nedebatovali hlavne o vyrovnanom rozpočte, či je lepšia taká, či onaká investícia, ale aj o určitých duchovných hodnotách. O tom, čo Václav Havel opisuje ako niečo nad nami, čo riadi človeka, čo ho núti k tomu, aby sa nad sebou zamyslel, keď sa pozerá do zrkadla. Je veľmi dôležité, aby sa to nevytratilo.

Autor: Text: TINA ČORNÁ