Skončil sa jeden rok, začína sa druhý, je čas bilancií a predsavzatí. Profesionálni myslitelia nás poučujú, ako sa máme v takýchto chvíľach správne ponoriť do seba.
Pri jednej takej výzve som si spomenula, ako sme sa raz na dovolenke koncom roka zoznámili so sympatickým manželským párom. V jedálni sme sedávali pri jednom stole. Sympatický manžel vždy, keď sa jeho sympatická manželka len na pár metrov od neho vzdialila, nezabudol poznamenať: „To je kosť, čo?"
Iba na Silvestra, keď si vykračovala po hotelovej hale, sa na ňu pozrel skúmavejšie, dokonca sa aj postavil, aby lepšie videl, a znepokojene sa nás opýtal: „Nezdá sa vám, že pribrala? Od Nového roku jej budem dávať menej jesť." „Nechajte ju, nech sa naje," povedala som. „Veď na nejakom tom kile nezáleží." „V inej rodine možno nie, ale v našej záleží. Toto je už tretia. Tie predchádzajúce dve veľmi pribrali a musel som ich vymeniť."
Užasli sme sa nad tou radikálnosťou, ale on nám ju vysvetlil:
„Som vášnivý kajakár a posplavoval som už spolu s manželkami všetky rieky v Európe. Kajak musí mať správny ponor, každé kilo navyše ohrozuje cestu po dravej rieke. Ak manželka schudne, pridám k proviantu pár konzerv. Ak priberie, je to problém. Dve predošlé ženy som mal veľmi rád, ale nedalo sa nič robiť. Správny ponor je správny ponor."
Krátko po Novom roku sme ho náhodou znova stretli v Bratislave na ulici a predstavil nám svoju štvrtú manželku. Oveľa šťúplejšiu, ale aj oveľa škaredšiu, ako bola tá predchádzajúca. A aj on akoby sa pri nej zošúveril.
„Na akú dravú rieku sa chystáte tohto roku? A čo ponor?" spýtali sme sa ho, aby sme to predstavovanie nejako zahovorili.
„Ponor by bol teraz ideálny," povedal ten zošúverený štvrtoženáč. „Ale veslá som už zavesil na klinec. Moja nová manželka je alergická na studenú vodu."
Nuž, priatelia, keď ste aj vlani urobili v životospráve nejakú tú chybičku, ktovie, či je múdre hneď sa kvôli tomu ponárať do seba. Čo tak sa na správny ponor radšej vykašlať, čo tak radšej zariskovať a aj po Novom roku si nechať starú manželku?