Niekdajší strach ustúpil sebaistote. V päťdesiatich piatich už legenda bluesovej gitary a spevák inteligentných pesničiek ERIC CLAPTON verí, že vie spievať a tak sprostredkúvať publiku svoje trpké pravdy. O svojom duševnom rozpoložení a aktuálnom albume Reptile hovoril s novinármi na tlačovej besede počas európskeho turné, ktoré prebieha skôr ako v Amerike. Po dvoch rokoch od albumu Pilgrim a spoločnom projekte s B. B. Kingom vydáva začiatkom marca Clapton novinku a absolvuje ročné turné po celom svete.

Neobvyklý názov Reptile je inšpirovaný rodným miestom v Anglicku, dedinou Ripley, odkiaľ pochádzal aj jeho strýko, ktorý zomrel počas nahrávania albumu. V dedine tak hovoria správnym chlapom, čím Clapton myslel strýka aj seba. Hudba sa na platni prevaľuje medzi bluesovejšími kusmi a výraznejšie melodickými piesňami. Nemecká hudobná kritika tvrdí, že veterán sladkých sixties je naozaj v skvelej forme.

Album sa začína sambou, bez spevu, takže človek môže nadobudnúť dojem, že si pustil iné cédečko. Prečo?

„Práve preto sa mi páčil nápad dať túto skladbu na začiatok. Vedel som, že nie som nijaký džezmen, a vedel som aj to, že tu na gitare nič svetoborné nezahrám. Ale tá skladba ilustruje práve takého človeka, akým som teraz.“

Nepôsobí Reptile svojou rôznorodosťou ako akýsi dodatok k vašej kariére?

„Tieto albumy majú taký melancholický účinok. U mňa to má aj osobné dôvody. Keď mi prednedávnom zomrel strýko, spomenul som si na pesničku, ktorú sme si s ním spievali, keď som mal deväť. Vždy som ju chcel nahrať, a teraz skončila na platni ako Got You My Mind. Čudný pocit, keď vám začne byť jasné, že jedna časť vášho života sa uzatvára.“

Dnes je už na pylónoch a mostoch čoraz menej nápisov Clapton is God. Nie je vám to ľúto?

„Našťastie. Mal som chvíle, keď som tomu skoro uveril.“

Nemali ste dosť dôvodov na zdravé sebavedomie?

„Dôvody boli, ale vždy som mal problém brať sám seba tak cool, ako to robia niektorí kolegovia. Vždy som šiel do štúdia spotený od strachu, lebo tam ľudia odo mňa očakávali čosi úžasné. Pritom až dnes vlastne dokážem spievať tak dobre, ako hrám na gitare, a aj v tom nie som lepší ako dobrý priemer.“

Nechcete týmto vyprovokovať zúrivé protesty ctiteľov?

„Viem, že to mi musí byť jedno. Za všetky tie roky som sa toho o svojom nástroji jednoducho naučil príliš málo. Takže dnes sa radšej spolieham na skutočné talenty. Seba, napríklad, považujem za dobrého interpreta svojich skutočných pocitov. To tiež hocikto nevie.“

A mať J. J. Cala, Ray Charlesa či Stevieho Wondera na tej istej platni sa tiež nepodarí hocikomu. Alebo áno?

„To sa môže podariť, iba keď týmto hrdinom viete vzdať úctu. Nikdy tieto pesničky veľmi nearanžujem, lebo z nich nechcem urobiť svoje. Chcem sa v nich poďakovať originálu. Skoro všetky piesne, ktoré som mal na svojich albumoch, mi pomáhali v ťažkých obdobiach.“

Prečo ste to riešili v piesňach?

„Pretože som nostalgik. Isteže, čoraz viac vidím svoju úlohu v zoznamovaní mladých ľudí s hudbou z našej minulosti. Zdá sa mi, že je to škoda, že hudba stráca svoje dejiny. A páči sa mi, keď mi moja šesťnásťročná dcéra povie, že keď počuje v rádiu Dido, musí pritom myslieť na Billie Holiday.“

Čo vám okrem toho ešte vie spríjemniť deň?

„Minulú nedeľu som bol s priateľkou v našom dome na vidieku. Svietilo slnko, čítal som v novinách bezvýznamné historky o bezvýznamných ľuďoch, ktorým sa hovorí prominenti, ako ich nachytali pri nakupovaní. Urobili sme si oheň v krbe, potom sme niečo zjedli a pozerali trochu telku. Vidíte: časy, keď mi takéto odporne nudné túžby boli trápne, sú nenávratne preč.“

EDWIN GRASSMEIER

(Autor je prekladateľ)