Na konci augusta roku 1995 bol syn slovenského prezidenta násilne vytiahnutý zo svojho auta, zbitý a v bezvedomí prevezený do rakúskeho Hainburgu. Tri roky po tomto trestnom čine novinárka a publicistka Ľuba Lesná opísala jeho priebeh a páchateľov v knihe Únos prezidentovho syna. V máji 1997 sa malo konať referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe hlavy štátu – bolo však zmarené. Po niekoľkých mesiacoch od tohto trestného činu podala o ňom dôkladnú správu kniha Slovenské referendum 97: zrod, priebeh, dôsledky, ktorú pripravil Inštitút pre verejné otázky. Jej ústrednú kapitolu, ktorá rekapitulovala vývoj udalostí od petičnej akcie cez zmarenie referenda až po rozhodnutie prokurátora, že nevznesie proti ministrovi Krajčimu obvinenie, napísal novinár a publicista Sergej Michalič. Na začiatku marca 1998 premiér Mečiar ako zastupujúci prezident udelil amnestiu páchateľom oboch trestných činov zavlečenia i marenia referenda. Pri treťom výročí tohto škandalózneho rozhodnutia vydal novinár Juraj Hrabko knihu Amnestovaní, ktorá uzatvára túto špecificky slovenskú trilógiu.
Podobne ako práce jeho kolegov, aj Amnestovaní sú predovšetkým a najmä správou, teda informáciou o najdôležitejších aktoch, ktoré nasledovali po zverejnení rozhodnutia o amnestii. Je takisto dôkladnou správou o postupe inštitúcií a ich predstaviteľov, ktorí sa museli vyrovnávať s dôsledkami Mečiarovho činu. Treba povedať, že na slovenské pomery je dôkladnosť Hrabkovej správy výnimočná. Už v prvej časti, ktorá opisuje, ako v tejto kauze v neveľkom časovom odstupe zlyhali všetky zložky štátnej moci, teda zákonodarná, výkonná i súdna, prináša všetky relevantné doklady a informácie, aby si čitateľ mohol vytvoriť samostatný názor na Mečiarovu amnestiu i na to, čo nasledovalo po nej. Uvádza aj dokumenty, ktoré doteraz ešte neboli zverejnené.
Rozbor právnych a politických súvislostí tejto kauzy si Hrabko neuľahčuje esejistickým výberovým prístupom. Neupravuje svoju správu podľa predpokladaného čitateľského vkusu a ani ju nepodriaďuje vopred stanovenému autorskému zámeru – on „iba“ sleduje meritum veci. Ak si po prečítaní jeho knihy aj právny laik uvedomí, ako možno zneužiť moc a zneužiť právo, tak nie preto, lebo ho autor chcel o tom „poučiť“, ale z toho dôvodu, že ide o poučenie vyplývajúce z deja. Pre analyticky založených čitateľov a budúcich historikov je hotovou zlatou baňou druhá časť Hrabkovej knihy – tvoria ju prílohy, ktoré pripravil so zaujatím a s erudíciou archivára a dokumentaristu.
Programová vecnosť a faktografickosť knihy však neznamená, že ju možno zredukovať na opis individuálneho prípadu znásilnenia práva. Politológ László Öllős postrehol, že Hrabkov text možno považovať za príspevok v známom právno-filozofickom spore – v spore o to, či sú pre ústavu a zákony dôležitejšie inštitucionálne mechanizmy ich prijímania a uplatňovania, alebo princípy modernej demokracie. Hrabkova kniha totiž dokazuje, že ak inštitucionálne mechanizmy dominujú nad princípmi, potom je pochopiteľné, že amnestovaní sú ešte stále amnestovaní. Úcta k právu má totiž svoj prirodzený predpoklad: úctu k princípom, ktoré má právo vyjadrovať a chrániť. Aj o tom je Hrabkova kniha – nielen o Mečiarovej amnestii a jeho amnestovaných.
MARIÁN LEŠKO
