Koncom roka vyšla pod trochu kryptografickým názvom 3 eseje kniha fotografií Ľuba Stacha. Našťastie sa už nestihla stať inventárom vianočných knižných trhovísk, a tak ju obišla hystéria tohto obdobia. Plne sa môžeme do nej začítať až teraz, keď si znova uvedomujeme, že kozmos nepozná nijaké staré a nové roky, že vo večnosti sa nezačína od čísla 1.
Pravda, bude to čítanie trochu iné, než sme zvyknutí pri iných knihách, pretože v tejto sa budú čítať najmä fotografie, teda obrázky. A tak samotné texty hneď od troch autorov, hocako fundované a interesantné, ostanú asi v druhom pláne.
Ľubo Stacho pracuje s časom dvojnásobne. Fotografia je médium, ktoré chcelo polapiť čas, vzniklo ako metóda na fixáciu času. A predsa sa najlepším fotografom (Hrabušický ponúka výstižnejší termín "fotomediálny umelec") a Stachovi zvlášť podarilo, že čas na ich snímkach nie je znehybnený, ale rozpohybovaný. Ako v Borgesových prózach sa na tých najlepších Stachových fotografiách stretáva minulosť s prítomnosťou, aby spolu vyústili do budúcnosti, ešte nezmaterializovanej, ale už predvídanej. Alebo v prípade vizuálneho umenia - predvidenej.
Nie je ťažké vnímať tento časový posun na diptychoch alebo cykloch viacerých fotografií. V Stachovej kolekcii sú aj fotografie, ktoré si vystačia samy osebe, neopierajú sa o nijaký text ani kontext, a predsa evokujú celý rad významov a všetky druhy časov.
Autor však väčšinou pracuje na väčších plochách, a to nielen priestorových, ale aj časových. Niekedy sa až zdá, že to najpodstatnejšie sa odohráva mimo objektívu, dlho pred a dlho po fotografovaní a samotná snímka je už len matricou času. Cyklus fotografií Interkontinentálna akcia s vodou (1991), pri ktorej sa zmiešala voda slovenského Váhu s americkými vodami, trval napríklad 69 dní. Niekoľko fotografií môže iba evokovať duchovnú energiu, ktorá pri tomto putovaní živlov, ale aj človeka, vznikla.
Stacho striktným, až asketickým spôsobom vracia vizualite pôvodný rozmer. Žijeme totiž v období, keď nie je dôležité, čo sa deje, ale ako sa to vizualizuje a prezentuje. Nie je podstatné, čo je aké, ale ako sa to javí. Nie je dnes, v ére devalvácie videného, úlohou naozajstného fotomediálneho umelca vrátiť fotografii to, čo je jej najvlastnejšie - pocit času? Pocit pomalosti a niečoho nezachytiteľného, a práve preto s takou naliehavosťou stále zachycovaného.
Je príznačné, že slovo nepretržitosť nemá svoj opak - pretržitosť ako slovo síce neexistuje, ale pri fotografiách Ľuba Stacha sa nám tento novotvar ponúka. Vyjadruje stálu premenu, rozbiehavý a hneď zastavovaný pohyb od niečoho k niečomu, od niekoho k niekomu, s chvíľkovými pauzami, ktoré iba konvenčne označujeme ako začiatok či koniec. Čas rodiny či rodu sa podobá času jablka. V starých tvárach je ukryté nové potomstvo, tak ako v zošúverených stachovských jablkách sú už ukryté jadrá novej sadby.
Prvá fotografická kniha Ľuba Stacha prichádza do situácie, keď sú okolo nás stovky fotografických kníh. Určite si medzi nimi nájde popredné miesto. Nie že by na seba hlučne upozorňovala. Práve naopak, zaujme, ba doslova fascinuje svojou rýdzosťou, čírosťou, autenticitou, hĺbkou.
Autor: DANIEL HEVIER(Autor je spisovateľ)
