Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. V antikvariáte vôbec ide o knihy "z druhej ruky", "spod ruky", niekým už predtým čítané, po niekom prebraté.

Podobne je to aj s príbehmi tejto knihy: tiež sú "prevzaté", "prepísané po niekom", či "podľa niekoho", nemáme v nich do činenia s autorovým osobným, v tradičnom zmysle pôvodným, vlastným prozaickým svetom, ale s okruhom "v hotovosti použitých", osvedčených rozprávačských konštruktov, sujetových modelov a schém i fiktívnych svetov.

Metódu postmodernistického tvorivého experimentovania zatiaľ v súčasnej slovenskej literatúre azda najdôslednejšie realizoval a do najvyťaženejších polôh doviedol práve Tomáš Horváth. Jeho prózy teda vo všeobecnosti nesvedčia o bezprostredne, skúsenostne reflektovanej, zažívanej realite, nápadne v nich prevláda skôr porovnávací vzťah k iným textom.

Aj keď totiž nevieme, na aký iný konkrétny text či typ, alebo okruh textov autor v Antikvariáte odkazuje, predsa len cítime, že Horváth jednoducho nehovorí "vlastným hlasom", ale "nejakým iným", že zakaždým používa spôsob hovorenia (písania) niekoho iného. Zároveň cítime, že práve v tomto sa vyžíva, že má zjavnú záľubu v imitácii rozličných rozprávačských techník, postupov a štýlov, autorských, dobových a žánrových diskurzov, slovom, v experimentovaní s tým, ako sa píšu príbehy určitého typu.

Imitačná stratégia vypovedania týmto iným hlasom je vlastne spoločným menovateľom textov zaradených do tejto knihy. Len tak sa v nej môžu ocitnúť vedľa seba výjav z utopicko-fiktívnej civilizačnej budúcnosti (Vo veľkom transcendentálnom krematóriu), pochmúrne viktoriánske sídlo uprostred slatín na anglickom vidieku ako miesto spáchaného a vyšetrovaného zločinu, kriminálny príbeh z aktuálnej súčasnosti, Belého predrevolučný Peterburg či atmosféra pomerov hornouhorskej meštianskej spoločnosti a upadajúceho zemianstva niekedy na sklonku 19. storočia.

Najviac je azda vo svojom imitačno-parodickom živle autor v prípade detektívneho, kriminálneho žánru (Záhada časových štruktúr), ale aj inde si počína suverénne, napríklad aj v hyper- či kontra-švantnerovskej travestii, ktorá až opovržlivo karikuje, ale i dôsledne rekonštruuje výpovedné mechanizmy slovenskej lyrizovanej i realistickej prózy vôbec.

Znamená to teda, že čitateľské zvládnutie knihy stojí na poznaní všetkých týchto literárnych diel? Väčšina textov zostáva čitateľná vďaka príbehu ako takému aj vtedy, ak nepoznáme jednotlivé "predlohy" a nevieme, čo je vlastne imitované. No okrem vlastného "intertextuálneho perfekcionizmu" je tu ešte čosi, čo za každých okolností robí knihu príťažlivou, totiž špecifický horváthovský humor, vznikajúci už samým parodovaním. Navyše Horváth svojich imitovaných literárnych favoritov nielen prepisuje, ale aj korenisto, pikantne aktualizuje.

Horváth tu zároveň predviedol čosi ako sebareflexiu žánru, ale to vlastne čitateľa nemá prečo zaujímať. Zostaňme pri paródii: Antikvariát je literárna paródia na najvyššej úrovni - a v tomto žánri je Horváth autentický a v domácom kontexte azda neprekonateľný.

Autor: ZOLTÁN RÉDEY(Autor je literárny vedec)