Samizdatový historik. Už v tomto označení je protirečenie, ktorému sa po latinsky, rečou práva, povie contradictio in adjecto, čiže rozpor medzi prídavným a podstatným menom. Historik totiž predtým, než niečo napíše, musí študovať archívy, a kto bol prinútený vydávať svoje práce ilegálne, tajne, tomu minulý režim sotva povolil prístup do archívov.
A predsa takýto historik existuje a Jozef Jablonický skutočne vydával svoje štúdie a články samizdatovo. Navyše ho v časoch normalizácie sledovala a vyšetrovala Štátna bezpečnosť, robila mu domové prehliadky a konfiškovala písomnosti, pričom mu vo februári 1978 odobrali povolenie študovať v archívoch. Historika v ňom však zakázať nemohli, a tak Jablonický v sťažených podmienkach a na základe dobre ukrývaných výpisov a kópií z archívnych materiálov pokračoval vo svojej obľúbenej téme, ktorou bolo Slovenské národné povstanie.
Inšpirovala ho nielen táto kľúčová udalosť, ale aj množstvo literatúry o nej, kde sa fakty dezinterpretovali, mýtizovali a prispôsobovali potrebám vládnúcich. Jablonický naproti tomu chcel pokračovať v hľadaní pravdy a polemizovať s komunistickými dvornými historikmi. Výsledok: rozsiahly súbor štúdií a článkov Samizdat o odboji (Kaligram, Bratislava 2004).
Jablonický sa problematike Povstania venoval už od šesťdesiatych rokov, keď nastúpil ako ašpirant do Historického ústavu SAV a začal sa zaoberať tzv. občianskym, teda nekomunistickým odbojom. Hneď vtedy narážal na prekážky, lebo dôkazmi vyvracal oficiálnu tézu, že odboj organizovali a viedli na Slovensku výlučne komunisti, čo ešte zdôrazňoval vo svojej knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1964) Gustáv Husák. Jablonický najmä knihou Z ilegality do povstania (1973) potvrdil, že nemieni ustupovať od zistených faktov, no ďalšie protiargumenty už priniesť nemohol, lebo roku 1974 ho vylúčili z profesionálnej historiografie. Neželaný autor sa však nevzdal a v štúdiách, ktoré vyšli čiastočne v zahraničí alebo doma ako samizdat, dopĺňal obraz Povstania.
Jablonického záber je veľmi široký a siaha od takých problémových okruhov, ako je zlyhanie Bratislavy v prípravách SNP cez účasť trnavskej posádky, neúčasť nitrianskej, situáciu v Bratislave pred príchodom frontu, osudy dvoch slovenských divízií na východnom Slovensku až po profily generálov Viesta, Malára, Kišša-Kalinu a článok o Husákovej úlohe v rezistencii 1939 - 1944.
Na Jablonického knihe oceňujem hlavne jej materiálovú dotovanosť, ktorá nedovoľuje ani ten najnepatrnejší fakt nechať bez uvedenia prameňa, pričom autor drží látku pevne v rukách a koncipuje ju vždy do prehľadného celku. Hoci históriu nerozkladá na historky, jeho štúdie sú čítavé ako beletria, mnohé miesta priam dojímajú svojou tragickosťou, no podávanou bez akýchkoľvek emócií. Človek až žasne, čo historik pozisťoval (dozvieme sa nielen to, kto sa s kým, kde a kedy stretol, ale aj čo kto povedal - Jablonický cituje policajné a iné záznamy doslova puntičkársky), nehovoriac už o poznámkach pod čiarou, ktoré nemajú len formálny význam.
A to ani nespomínam mnohé zaujímavé informácie, ktoré získal pri osobných stretnutiach so žijúcimi účastníkmi policajných príprav alebo príbehu povstaleckých udalostí. Jablonický uvádza na pravú mieru rozličné zámerné či neúmyselné skreslenia a opravuje aj niektoré vlastné chyby z predošlých prác.
Je to poctivá práca, ktorá záujemcov o históriu Povstania určite uspokojí a doplní ich vedomosti a v tých, čo sa k nej dosiaľ nedostali - napríklad mladá generácia - záujem zasa vyvolá.
