Viedeň 14. januára (TASR) - Postoj Vatikánu voči režimu národného socializmu v Nemecku nepatrí k slávnym stránkam histórie Svätej stolice. Toto hodnotenie potvrdzuje najnovšia kniha nemeckého historika Gerharda Besiera Svätá stolica a Hitlerovo Nemecko.
Aj keď Vatikán nacistickú ideológiu o nadradenosti rás zásadne odmietal, správal sa voči Hitlerovmu režimu v 30. a 40. rokoch 20. storočia viac-menej zdržanlivo, aby zabránil represáliám proti katolíckej cirkvi v Nemecku. Volanie o pomoc zo strany prenasledovaných židov Vatikán ignoroval okrem prípadov, keď išlo o konvertitov na katolícku vieru.
Pri tvorbe svojho diela dostal Besier povolenie na štúdium materiálov z rokov 1922 až 1939 uložených v doteraz uzatvorených archívoch apoštolských nunciatúr v Mníchove a Berlíne.
Besier, ktorý je riaditeľom Ústavu Hannah Arendtovej pre výskum totalitarizmu v Drážďancoch, nesúhlasí síce s ostrou kritikou na adresu pápeža Pia XII. (1939-58), ani s názorom, že pápež pestoval s Nemeckom priateľské kontakty, konštatuje však, že Pius XII. už počas svojho pôsobenia na poste nuncia v Mníchove a Berlíne (1917-30) a na poste štátneho tajomníka Vatikánu v rokoch 1930-39 zo zahranično-politických dôvodov rezignoval na jasné reakcie voči nacistickému režimu.
Ešte za pôsobenia jeho predchodcu, pápeža Pia XI., sa Vatikán dopustil fatálnej chyby v tom, že vo fašizme a národnom socializme videl spojenca proti liberálnym a boľševistickým tendenciám, ktoré cirkev považovala za nepriateľské.
Národný socializmus nepriznal cirkvi nikdy slobodný priestor aj napriek tomu, že pôsobenie talianskeho diktátora Benita Mussoliniho a katolíckych diktatúr v Rakúsku, Poľsku alebo v Španielsku spočiatku takéto tendencie naznačovali.
Besier dokazuje, že Svätá stolica nielenže bola pri názoroch na vznikajúci národný socializmus pasívna, ale strpela aj rozbitie katolíckej opozície voči Hitlerovi a dokonca zahriakla nemeckých biskupov, keď sa títo začali mobilizovať proti Hitlerovmu režimu. Namiesto toho privítal Pius XI. uchopenie moci Hitlerom v marci 1933 slovami: "Hitler je prvým a jediným štátnikom, ktorý hovorí verejne proti boľševikom. Doteraz to robil pápež sám."
Konkordát, ktorý v máji 1933 uzatvoril Hitler so Svätou stolicou, sa stal pre Vatikán skôr príťažou. Aj keď útoky na katolíkov boli na dennom poriadku a konvertovaných židov napriek búrlivým reakciám cirkvi nevyňali spod platnosti rasových zákonov, neprerušila Svätá stolica s Berlínom diplomatické styky.
"Svet má vidieť, že sme skúsili všetko, aby sme s Nemeckom nažívali v pokoji," obhajoval Pius XII. takúto politiku ešte v marci 1939.
Viacero teologických dobrozdaní, vypracovaných vatikánskymi expertmi, ktoré obsahovali jasné odsúdenie národného socializmu, zostalo z politických dôvodov v zásuvke. Dokonca aj obsah pápežskej encykliky "S pálčivou obavou" z roka 1937, ktorý sa neskôr vydával za doklad kritického postoja Vatikánu voči nacizmu, upravili a zmiernili. V dokumente sa napríklad vôbec nevyskytuje názov "národný socializmus" a odsúdenie rasizmu a nacionalizmu sa nezdôvodňuje z pohľadu teológie.
Taktiež mierové iniciatívy Pia XII. z roku 1939 trpia nielen chronickou neúspešnosťou, ale aj istou dávkou diplomatickej dištancie. Kým si západné demokracie už dávnejšie uvedomili, že s nacistickým Nemeckom sa rokovať nedá, zotrvával Vatikán naďalej v dôslednej zdržanlivosti a neodsúdil ani Hitlerov vpád do "zvyšku Čiech" na jar 1939.
Neprekvapuje teda, že aj samotní členovia kúrie neskrývali roztrpčenie nad pasivitou pápeža. "Obávam sa, že história raz Svätej stolici vytkne, že kvôli samej sebe sledovala politiku pohodlnosti a nič viac," napísal francúzsky kardinál Eugene Tisserant 11. júna 1940 po tom, ako Hitlerova armáda vpadla do Francúzska a nemecký diktátor si tak podrobil polovicu Európy.
5 jč ed
