Slovo suflérstvo znamená šepkanie a pochádza z francúzštiny. Suflovanie má svoje typické využitie v klasických divadlách, predovšetkým pri inscenáciách založených na texte. Pri experimentálnom type divadla môže primárna úloha šepkára význam stratiť. Vo svete sa táto pozícia vníma rôzne. V niektorých krajinách, napríklad v Alžírsku, šepkárky nikdy neboli, naopak v Bulharsku je to popri inšpicientovi veľmi dôležitá funkcia, v Rusku sa zase šepkárske služby využívajú iba na skúškach a pri predstaveniach sa možný výpadok textu rieši slúchadlom v hercovom uchu. (Na snímkach Lenka Oravcová - jedna z troch suflérok Opery SND v Bratislave.) FOTO SME - PAVOL MAJER
Istý pán tenorista si po niekoľkomesačnej pauze medzi predstaveniami nemohol za nič na svete spomenúť, ako sa má pohybovať počas medzihry v árii opery Rusalka. Šepkárke povedal: určite mi vtedy zakrič, kade mám ísť. Keď tá chvíľa prišla, šepkárka naňho kývla a zavolala: poď sem! On sa, nevedno prečo, vybral na opačnú stranu. Volala ho znova a znova, on sa napokon aj pustil smerom k nej, ostal však stáť v strede javiska, bezradne roztiahol ruky a zaspieval: Póóď séém!
"Takých príhod už bolo, veď tú prácu robím tridsať rokov," hovorí Lenka Oravcová, ktorá pred rokmi suflovala - teda šepkala - v banskobystrickej opere a dnes je v Slovenskom národnom divadle. Za totality popri divadle vyučovala aj klavír. Otec hral v opere, prostredie teda od malička dôverne poznala a mala ho rada, so spevákmi sa o ich práci veľa bavila.
Učiteľka hudby sa teda jedného dňa posadila do hudobno-dramatického zákulisia k šepkárskemu pultu. O samotnom šepkaní v divadle toho veľa nevedela, no už po krátkom čase sa jej potvrdilo, že bez hudobného vzdelania a hlasových predpokladov by túto prácu robiť nemohla.
Šepkár v opere národného divadla sa musí vedieť orientovať v partitúrach, správne pracovať s hlasom. Navyše, dnes sa všetky opery študujú v origináloch, takže sa šepká zhruba v piatich jazykoch. "Postupne sa ich učíme, sme veční študenti," hovorí Lenka Oravcová. "Aj starší speváci sa museli preorientovať na svetové jazyky, mladší sa už taliančinu učia automaticky na škole."
Pani Oravcová pozná dopodrobna celé dielo, ovláda rytmus, slová, melódiu, dynamiku rovnako ako ktorýkoľvek protagonista. Kým však sólisti nacvičujú na prvých skúškach s klavírnym sprievodom, šepkári sa učia diela doma sami. Pri práci čítajú z klavírneho výťahu a svoje miesto zaujmú vo chvíli, keď nastúpia aranžované skúšky a režisér. Na prvých skúškach nahadzujú texty nahlas, podobne ako pri speve pracujú s bránicou a svoj hlas vedia technicky 'posadiť'.
"Normálnym hlasom by sme to neodkričali, hlasivky by sa rýchlo zničili," hovorí Oravcová. "Zároveň však treba prekričať hudbu aj jednotlivých sólistov tak, aby počuli aj rozumeli. Nesmú prenikať sykavky, jazyk treba vložiť trochu medzi zuby a podobné grífy. Je to všetko vec hlasovej techniky. Každá máme na predstavení svoju polovicu javiska, a keď vidíme, kto je v ansámbli slabší, sústredíme sa naňho. Človek pri tom musí byť aj dobrým psychológom."
Keď šepkárka v opere počuje hudbu, cíti rytmus ako ktokoľvek iný. Ona ho však musí predbiehať, a to pri častých zmenách rytmu dá zabrať. "Musíte vlastne zašepkať skôr, ako sa part začne," vysvetľuje Oravcová. "Ak spevák svoj part dobre ovláda, stačí 'vyťuknúť' prvú slabiku. Treba však dávať pozor, aby ste ju nenahodili do pauzy, aj keď je to oveľa jednoduchšie."
V každom prípade, šepkár musí fungovať na sto percent. Počas aranžovaných skúšok je na javisku jedna, pri orchestrálnych vstupoch a na živom predstavení dve šepkárky. Niekto potrebuje šepkať viac, iný menej, podľa náročnosti úlohy aj momentálnej dispozície. Niekedy sú časové odstupy medzi predstaveniami veľké, môže sa stať, že spevák sa vracia k niektorému partu aj po pol roku. Vtedy má aj šepkárka viac roboty. Spevák musí ovládať aranžmá, nástupy dirigentov, poznať part partnera, aby ho neprerušil pri speve, a to bez šepkárky jednoducho nejde.
Keď príde premiéra, chvíle v zákulisí sú rovnako slávnostné ako na javisku. Aj šepkárka sa pekne oblečie a plná vzrušenia očakáva, ako všetko dopadne. Raz sa šepkárky v opere pred jednou z repríz opery Sila osudu dohodli, že nastúpia na javisko až ku koncu predohry, ktorá trvá asi osem minút. "Ostali sme v šatni a čakali, čo sa bude diať. To ste mali vidieť ten povyk, vraj nezdvihnú oponu, kým nebudeme sedieť na svojich miestach," hovorí Lenka Oravcová a dodáva: "Niektorí ľudia si myslia, že sme tu len na to, aby sme slúžili sólistom, ktorí sa na nás spoliehajú, ale nie je to tak. My slúžime celému dielu, aby fungovalo bez kazov, aby s ním mohol byť jeho autor spokojný."
Požiadavky hercov a spevákov sú rôzne, čo sa prejaví najmä v cudzom prostredí, či už sa vyberie náš súbor za hranice, alebo privíta hosťujúcich u nás. "Každý sólista je iný, najlepšie je vopred sa opýtať na slabé miesta. Na druhej strane, oveľa ťažšie je sústrediť sa na tých pár vypichnutých miest a čakať, kedy kritická situácia nastane," uvažuje Oravcová. "Niekoľkokrát som pracovala s Jelenou Obrazcovovou, upozornila ma vopred na kritické miesto, ktoré by bezo mňa ťažko zvládla. Spolupráca s ňou však bola veľmi príjemná."
Na otázku, či za tridsať rokov nikdy nemala chuť zmeniť šepkárske povolanie, hovorí: "Ale mala, po revolúcii som si chcela založiť hudobnú agentúru, a nakoniec som si to rozmyslela. Baví ma táto robota, opernú tvorbu považujem za jeden z najkrajších umeleckých prejavov."
