"Keď som španielskym kolegom rozprával, že u nás v divadle vždy funguje požiarnik a šepkárka, všetci na mňa kukali - to ešte existuje?" hovorí herec Roman Luknár. Samozrejme, takú tú šepkársku búdku uprostred javiska si aj v Španielsku stále pamätajú, ale dnes tam šepkárku nemajú ani v národnom divadle.

So šepkárkou má Roman Luknár slabé skúsenosti. "Naposledy som s ňou robil tu na Slovensku, ale veľmi krátko. Pri študentských inscenáciách ako Maratón alebo Čakanie na Godota sme fungovali bez nej. Ale myslím si, že šepkárka je určite potrebná - však sú aj starší herci, nemôžeme byť takí bezohľadní. Viete, koľko sa herec naučí za život textov?"

Anna Šišková: Dobre mi padne, keď sa šepká na skúškach

"Na predstavení veľmi šepkárku nepotrebujem, skôr počas skúšok," hovorí herečka Anna Šišková. "Vtedy sa rada učím text počas akcií na javisku a dobre mi padne šepkanie. Šepkárka mi veľmi pomáha, keď ešte neviem text úplne naspamäť. Počas predstavení je tam skôr tak pre istotu a pre dobrý pocit, že všetko dobre dopadne. A aj keby sa mi stalo, že zabudnem text, skúšam si poradiť bez nej. Horšie je to pri veršoch a pesničkách. Tam si jednoducho musím spomenúť."

Milan Lasica: Improvizujeme so šepkárkou

"Počas predstavenia nie som schopný šepkárku veľmi vnímať," hovorí Milan Lasica. "Pre mňa je dôležitá najmä pri skúšaní, aby mohla zaznamenávať všetky textové nápady a improvizácie. Inak by sme na druhý deň mohli na všetko zabudnúť."

Stano Dančiak: Diváci držia tomu, kto je obľúbený

Herec Stano Dančiak je počas predstavenia taký sústredený na postavu, ktorú hrá, že by šepkárku nepočul, ani keby vyšla na javisko a povedala mu to rovno do ucha. Možno je to aj preto, že na VŠMU vyrastal bez šepkárky a potom, keď prišiel do profesionálnych divadiel, mu zo začiatku prekážala. Zvykol si však natoľko, že na skúškach s ňou počíta, pretože v prípade potreby ho môže naštartovať na vetu, ktorá mu vypadne.

A či je šepkárka dôležitá? "No isteže," vraví. "Vôbec to nie je zbytočný luxus. Nezávidím im, ako v tom hnusnom svetle zákulisia musia sliepňať a byť maximálne sústredené, aby nebodaj nenašepkali zle. Je to zodpovedná funkcia. Navyše, nie každá šepkárka vie šepkať. Musí mať nosový hlas a šepkať v tichu tak, aby ju bolo počuť do diaľky. Pri tom množstve šepkárok, ktoré som zažil, by som mohol spočítať na jednej ruke, koľko z nich bolo kvalitných." Stano Dančiak sa zaraďuje stále medzi tých mladých, ale pripúšťa, že mu text môže vypadnúť. "Keďže však viem, čo hrám, dokážem si vytvoriť takú novú vetu, ktorou napríklad rozosmejem kolegov a potom to vyzerá, akoby súkromníčili a smiali sa na nejakých vtipoch, čo si medzi sebou hovoria. Namiesto mňa vlastne môžu vypadnúť zo svojej roly oni."

Asi pred štyrmi rokmi ho veľmi pobavila inscenácia Čakanie na Godota v Burgteatri, ktorú chcel veľmi vidieť. Hlavnému predstaviteľovi Vladimírovi, ktorého kedysi hral, vypadol počas monológu text. On sa rovno otočil na šepkárku a zakričal: Was?. "Šepkárka zdvihla tú pančuchu, za ktorou sa skrývala, vystrčila sa celá aj so scenárom a veľmi nahlas mu repliku zašprechovala," spomína Dančiak. "On povedal 'danke' a pokračoval ďalej. Pripadalo mi to ako nacvičené, ale dodatočne nám vysvetlili, že to skutočne bola náhoda. Bol to skvelý úlet."

Čosi podobné sa vraj stalo aj jemu. Raz v jednom predstavení Veselých paničiek windsorských zabudol povedať kus textu. Šepkárka mu čosi šepkala, ale on nerozumel, a tak sa nahlas opýtal: Prosím? "Tak sa naľakala, že okamžite zacúvala," opisuje. "A ja jej vravím, však poďte sem, povedzte mi, o čo ide. Ona vyšla s tým textom úplne zúfalá, nikdy sa jej to nestalo, a ukázala mi, čo som zabudol povedať. Ale ja som jej tvrdil - však to som povedal. A predstavte si, tých šesťsto ľudí v hľadisku pritakalo, že áno, to povedal. Normálne zaklamali. Vtedy som zistil, že divák drží tomu, kto je obľúbený a nedopustí naňho. A aj som sa sklamal, veď chudera šepkárka vyzerala ako ostuda. Odbehla naspäť na svoje miesto, a že tam ostala až do konca, muselo byť naozaj len z čistého pudu sebazáchovy. Ja by som odišiel domov."