Keby ste sa Bratislavčanov opýtali, kto je autorom tej alebo onej známej a dodnes existujúcej budovy, väčšina z nich by asi nevedela odpovedať. Rovnako by ste pochodili v iných mestách. A ak by niekomu zišlo na um meno architekta, nevedel by zasa, čo postavil.
Každé umelecké dielo nesie so sebou celkom prirodzene meno svojho autora, iba v prípade architektúry to tak nie je. Architekti sú "neviditeľní" až natoľko, že sa nevyskytujú ani ako otázky v populárnych vedomostných súťažiach a tam sa naozaj dostane hocikto.
Hádam aj toto bol dôvod, prečo Štefan Šlachta nazval svoju knihu, v ktorej prezentuje 32 osobností slovenskej architektúry Neznámi známi (vyd. Spolku architektov Slovenska, Bratislava 2004). Vybral si prvú polovicu 20. storočia (výnimkou je F. Kittler, ktorý zomrel v r. 1906), teda obdobie funkcionalizmu. V odborne fundovaných portrétoch ukázal celú generáciu architektov, ktorí spoluvytvárali vizuálny obraz miest a mestečiek a v doteraz zachovaných objektoch zanechali stopy originálnej tvorivej invencie.
V abecednom poriadku uvádza Šlachta dnes už zosnulých architektov (malá chybička ostala v hesle Š. Paulík - hovorí sa o ňom ako o žijúcom). Viacerí študovali v Budapešti, Viedni, Prahe, niektorí natrvalo, či dočasne pôsobili a stavali na Slovensku, hlavne v Bratislave. Sériu týchto portrétov Šlachta už uverejňoval v 80. rokoch v časopise Projekt a dobre, že z toho vznikla kniha, lebo niektoré osobnosti si vyžadovali priam detektívnu prácu: bola by škoda, keby jej výsledky zapadli v periodiku.
Šlachta pri písaní profilov nepostupoval podľa nijakej vopred stanovenej šablóny, čo je dané i povahou získaného materiálu, týkajúceho sa skôr diela ako života. No ani biografické údaje si nenecháva sám pre seba, veď viacerých architektov ešte osobne poznal, stýkal sa s nimi alebo sa o ich osudoch informoval u rodinných príslušníkov.
Striktne však dodržiava pravidlo, aby čo najviac zistil o pracovných aktivitách jednotlivcov, dvojíc alebo trojíc, takže najvýznamnejšie architektonické stavby charakterizuje z hľadiska štýlu, funkčnosti, polohy, exteriéru a interiéru a rozličných detailov. Napríklad o diele architektov Floriansa a Schreibera, bývalom Domove slobodných žien Charitas, postavenom na Heydukovej ulici v Bratislave v roku 1933, nielenže povedal všetko podstatné, ale aj skritizoval jeho terajší zúbožený stav - je to koniec koncov kultúrna pamiatka.
Názornosť Šlachtových výkladov ešte zvyšuje množstvo fotografií príslušných objektov, prípadne reprodukcia pôvodných náčrtov, a ak bol niektorý architekt činný aj publicisticky, v knihe sú uverejnené reprodukcie knižných obálok (napr. pri J. E. Koulovi).
Zabralo by veľa miesta, keby som uviedol hoci len mená všetkých architektov, ktorým venoval autor svoju pozornosť, preto aspoň niektoré, predpokladám, že známejšie: Belluš, Harminc, Karfík, Merganc, Slatinský, Šilinger. Kniha je popri Kusého diele Architektúra na Slovensku 1918 - 1945 (1971), lexikóne Dullu a Moravčíkovej Kto je kto v architektúre na Slovensku (1995) a obrazovej publikácii Šlachtu a Dorotjakovej Sprievodca po architektúre Bratislavy 1918 - 1950 (1996) ďalším užitočným príspevkom k histórii tohto významného odboru ľudskej činnosti.
