S Almodóvarom zostávame pred minulosťou bezmocní

Zlá výchova (La Mala Educación) o Španielsko o 2004 o 109 min o Scenár a réžia: Pedro Almodóvar o Kamera: José Luis Alcaine o Hudba: Alberto Iglesias o Hrajú: Gael García Bernal, , Fele Martínez, Daniel Giménez Cacho, Lluís Homar, Javier Cámara, Petra .

Za Pedra Almodóvara rozprávajú obrazy. V tomto jednom Enrique (Fele Martinez) uvažuje, kto je mužom, ktorý sa mu predstavil ako jeho bývalý priateľ Ignacio a nechá sa oslovovať ako Ángel (Gael Garcia Bernal).

FOTO - CONTINENTAL FILM

Od Pedra Almodóvara je to asi najintímnejší, a zároveň najtemnejší a najsmutnejší film.

Zlá výchova v sebe nesie niečo z jeho vlastných životných skúseností, najmä z detstva, ktoré prežil v kláštornej škole, a jeho prvých dotykov s citovou náklonosťou. Almodóvar si sám od seba vypožičal základné či skôr východiskové body svojho filmu, ďalej už nechal rozprávať fikciu.

Takisto postupoval jeho hrdina Ignacio, ktorý mladému režisérovi Enriquovi, svojmu kamarátovi z detstva, spolužiakovi zo školy a svojej prvej láske, ponúkol námet na film.

Enrique nevidel Ignacia už niekoľko rokov. Nevie, kam sa jeho život uberal a čo sa v ňom mohlo diať, len má pocit, že svojho priateľa úplne nespoznáva. Na príbeh, ktorý mu priniesol, je, samozrejme, zvedavý.

Ignacio sa vo svojej poviedke rozhovoril o sebe, respektíve o svojich predstavách - vystupuje v nej už ako speváčka a herečka Zahara, ktorá sa vracia na miesto, kde kedysi chodil/chodila do katolíckej školy. Chce znovu stretnúť svoju lásku a pomstiť sa svojmu učiteľovi, otcovi Manolovi za sexuálne zneužívanie.

Tým, že sa Enrique púšťa do čítania, si v Almodóvarovom filme začínajú raziť miesto ďalšie filmy. Jeden vzniká už pri tom, ako Enrique Ignaciovu poviedku číta (teda jej vizualizáciou), druhý vtedy, keď podľa nej nakrúca vlastnú verziu príbehu. Všetky tri sú zároveň poprestupované retrospektívou - návratmi do detstva hrdinov. Lebo to je ich spoločným a jediným skutočným pozadím.

Almodóvar miestami používa hlas rozprávača, aby filmy, ktoré rozohráva, skrátil, a zrejme aj preto, aby bol v prechodoch medzi nimi poriadok. Darí sa mu to, z jednej dejovej línie do druhej skáče ľahko a prirodzene.

Popri tom prestupuje aj niekoľko žánrových hraníc, pohybuje sa medzi melodrámou, drámou a detektívkou. Nevyužil síce všetky možnosti, ktoré mal vďaka takému širokému žánrovému rozpätiu k dispozícii, nedostal sa k ich hraničným emóciám, na druhej strane sa však so šťastím vyhol možným nebezpečenstvám. Almodóvar totiž ešte viac (v porovnaní so svojimi skoršími filmami) upustil od krikľavosti, zjemnil humor (obľubuje čierny) a stret s gýčom obrusuje myšlienkou príbehu.

Ani jednu z postáv Zlej výchovy nenechá vyznieť ani bez výhrad pozitívne, ani neodškriepiteľne negatívne. Tajomstvá, činy a city všetkých z nich totiž vyplývajú z minulosti, ktorú nemohli ovplyvniť. To, že raz sú v pozícii vinníka a raz obete, spôsobili ich krivdy, túžby a bezmocnosť pred vlastnou sexualitou.

Na konci sa cez celé plátno objaví slovo vášeň - v takom obrovskom rozmere zostalo síce viac v papierovom scenári ako v samotnom obsahu filmu, rozhodne sa však nedá uprieť v prístupe, s ktorým ho režisér nakrútil. S podobnými démonmi Almodóvar ešte stále bojuje. Určite to pre neho nie je ľahké, keby ich však nemal, nikdy by sa mu taký film urobiť nepodarilo.