Sú spisovatelia, ktorí píšu knihy. A potom sú autori, ktorí svoje dielo žijú. Boris Vian (narodený 10. marca 1920 vo Ville-d'Avray vo Francúzsku), ktorý dostal svoje meno po opernom Borisovi Godunovovi, patrí k tým druhým. Bol jediným hrdinom knihy o sebe samom. A akoby sa autor nevedel rozhodnúť, akým povolaním ho obdarí, dal mu každú chvíľu inú charakteristiku. A tak bol Boris Vian dramatik, bohém, znalec sci-fi, klaun, šansoniér, trubkár, herec, vynálezca, maliar, inžinier, kabaretiér. No nebolo mu to dosť, popritom bol ešte básnikom, textárom, románopiscom.

Tri roky bol síce zamestnancom Francúzskeho normalizačného ústavu, ale celý život bol odporcom akýchkoľvek noriem a obmedzení. Vian, ktorý žil viacero životov, jedného dňa stvoril vymysleného spisovateľa, ktorému dal meno Vernon Sullivan. A napísal mu aj úspešný bestseller s názvom, ktorý si musel každý všimnúť: Prídem napľuť na vaše hroby. Napísal ho za desať dní ako výsledok stávky.

Sullivan napísal ešte ďalšie tri romány, keď prepukol škandál. Pri jednej zaškrtenej dievčine sa totiž objavil výtlačok Hrobov otvorený na tej strane, kde hrdina vraždí svoju milenku. Boris Vian bol odsúdený na 15 dní väzenia a hoci bol zároveň amnestovaný, tieň "románu, ktorý vraždí", sa nad ním ešte dlho vznášal.

Ale to boli už na svete jeho vlastné knihy, ktoré spôsobovali svoje škandály, tentoraz viac estetické. Zbierka poviedok o povojnovom Francúzsku Mravce ešte nevyvolala nijaký rozruch, ale román Planktón a motolica áno. Autor na jednu stranu postavil mladých ľudí nakazených džezom a slobodou a na druhú byrokratov a úradníkov. Nasledujúci román Pena dní sa nadlho stal najslávnejším dielom Borisa Viana. Je to však aj nesmierne pôvabný príbeh o láske Colina a Chloé. Táto dvojica sa stala akýmsi Petrom a Luciou šesťdesiatych rokov 20. storočia.

Román Jeseň v Pekingu, ktorý prichádza aj k čitateľom SME, je slovnou a situačnou burleskou. Jeho dej, ktorý sa odohráva vo fiktívnom kraji Exopotámia, nie je dôležitý, pretože čitateľ sa ocitá v záplave vianovských hlášok a bonmotov: "Z vytrhnutého drôtu husto kvapkala elektrina." Alebo: "Ulica odmietla pokračovať ďalej." Celá kniha je husto nasýtená takýmto absurdným humorom, ktorý sa stal vďačnou látkou na citovanie u mladých ľudí ovládajúcich celé pasáže Vianových kníh.

Záľuba Viana v sci-fi, od ktorej mal však diskrétny odstup, sa prejavila v diele Červená tráva, kde funguje akýsi stroj času. Román s ťažko preložiteľným názvom L'Arrache-coeur, ktorý sa do slovenčiny prekladá ako Vysrdcovač, ale mohli by sme ho preložiť aj ako Srdcolam, je podobenstvom o svete dospelých a svete detskej nevinnosti a fantázie, ktorú reprezentujú trojčatá Noel, Joel a Citroen.

Dielo Borisa Viana, ktoré vychádza v stále nových a nových vydaniach, dopĺňajú ešte divadelné hry, skeče, poviedky, paródie, básne, piesňové texty, ale aj zasvätení sprievodcovia džezovým či kaviarenským životom Paríža.

Vernon Sullivan, ktorého stvoril Vian, sa pripomenul ešte raz, a to doslova osudovo. Na premiére filmu podľa Sullivanovej predlohy Boris Vian zomiera. Mal iba 39 rokov. Ostal po ňom nesmrteľný vynález - vianokoktail. Je to jediné perpetuum mobile, ktoré funguje, pretože už desiatky rokov chrlí slovné hry, bláznivé predstavy, absurdný humor i poetickú melanchóliu.