Ignác Bizmayer pri práci. FOTO - JÁN KUCHTA
Diela, aké vytvára keramikár Ignác Bizmayer, sa zo sveta pomaly vytrácajú. Osemdesiatdvaročný rodák z Košolnej je potomkom habánskej rodiny, detstvo prežil na miestach, kde Habáni tvorili úžitkovú i ozdobnú keramiku, pozná najstaršie techniky jej výroby.
Pracujete ešte v ateliéri každý deň?
"Ďakujem Bohu za každý deň, keď sa môžem v zdraví odobrať do svojho ateliéru. Niekedy si myslím, že mám u neho protekciu - veď to bol prvý majster-figuralista. Prvého človeka, Adama, vymodeloval z hliny."
A vy robíte Ježiša? Robili ste niekedy betlehem?
"Vytvoril som viacero betlehemov - figurálnych aj reliéfnych. Spomínam si, ako sa keramické betlehemy predávali na vianočných trhoch v Modre. Niekedy v štyridsiatych rokoch som si urobil priamo Modranský betlehem. Jasličky s Ježiškom, Božou matkou a Jozefom som umiestnil do oblúka modranskej Hornej brány. K nim kráčali typické modranské postavičky - Floro Fučala a pastier Galamboš. Vinohradník tlačil tragač so súdkom vína, mladá žena niesla húsku v rukávcoch, iná lokše, osúchy a koláče. Dievčatko nieslo perinu pre Ježiška a horár zastreleného zajaca. Tento môj betlehem bol dlho vystavený vo výklade cukrárne Ľuda Šúryho na modranskom námestí. Modrania sa na ňom bavili. Potom ho niekto kúpil a z Modry odniesol. Aj preto by som ešte taký rád urobil."
Vo svojej tvorbe zachytávate najmä pôvaby pozemského života. Viete si ho aj sám vychutnať?
"Samozrejme. Kto sa nevie tešiť z darov, ktoré mu život prináša, je nešťastný a poľutovaniahodný človek. Dodnes považujem napríklad za svoju životnú výhru, že som si domov vybudoval práve v lesnom prostredí nad Modrou. Nachádzam tu pokoj pre svoju tvorbu, je tu ešte stále dobrý vzduch, vnuci objavili v záhrade ježkov, vidia srnku, veveričku. Teším sa zo svojej záhrady, ktorú som sám zriadil pri dome. Jedným slovom - v Harmónii je harmónia. Kto by sa netešil?"
Má každý člen vašej rodiny niečo, čo ste pre neho špeciálne vytvorili?
"Svojim dcéram, Monike a Barborke, kým boli malé, som rád robil figúrky detí. Neskôr im do zbierky pribudli aj ďalšie moje práce. Mnohé z týchto vecí zostali v rodine aj preto, že moja žena a dcéry sa s nimi nevedia rozlúčiť. Teraz mi pribudli ďalší rodinní kunčafti - vnuci Matejko a Davidko."
Odkukávajú od vás prácu s hlinou?
"Pravdaže. Matej rád pri mne 'hlinuje' a niekedy žasnem, čo dokáže vyčariť. A akú má fantáziu! Jeho 'sopka', mačka či rám na zrkadielko s kvetinkami, to je zbierka, z ktorej mám naozaj radosť."
Dostali ste niekedy ako darček keramiku?
"Áno, od priateľov, ktorí poznajú moju zberateľskú záľubu. Ale väčšinou si sám kúpim to, čo ma na burzách či aukciách zaujme."
Aké riady máte najradšej? Chutí vám víno lepšie z krištáľového pohára či z keramiky?
"Pitie vína je pre mňa hotový obrad, pri ktorom sa raz dostane k slovu keramika, inokedy sklo. Víno pre svojich hostí prinášam na stôl v hlinenom džbáne, lebo si v ňom dlhšie udrží svoju chladivú sviežosť. Veď celé jedno odvetvie keramiky - džbánkarstvo - vzniklo kvôli vínu!"
Bolo to účelné, alebo len na parádu?
"Samozrejme, že majstri džbánkari vymýšľali. Vytáčali džbány s rovným hrdlom, ale aj 'sovy' s uzavretým hrdlom, robili krčahy 'pyskaté', črpáky i špásovné džbány, z ktorých je umenie napiť sa. Vedeli ich aj pekne vyzdobiť. Niektoré džbány boli adresné - prihovárali sa svojmu gazdovi vtipným nápisom. Podľa okolností - buď ten nápis nabádal k chuti, alebo k miernosti v pití."
Aký nápis na svojom črpáku máte vy?
"Kedysi som si zhotovil kópiu starobylého 'richtárskeho' črpáka z rodnej Košolnej. Je na ňom vyobrazené obecné zastupiteľstvo, krásne ornamenty a nápis: Kto pije, hoduje, po nociach píska - ten večnú odplatu v nebi si získa!"
Pijete z neho?
"Je to skôr pamiatka. Víno z džbánka a črpáka radšej nalievam do sklených pohárov, lebo sa patrí vzdať chválu aj jeho iskrivej zlatistej alebo rubínovej farbe. Znalci vedia, že víno si treba najprv vychutnať očami. Poznal som dokonca modranského vinohradníka, ktorý víno vždy aj pozdravil: Vínečko, vínečko, boh ti nebo daj!"
Čo hovoríte na záplavu plastovými fľašami?
"Je to nevyhnutné zlo. Rád by som ich zrušil, ale neviem ako. Dúfam však, že tak urobí nejaký kvalifikovaný ekológ. Držím mu palce."
Je záujem verejnosti o keramiku stále vyrovnaný, alebo sa obdobia striedajú?
"Zodpovedne by to vedeli povedať na odbytovom stredisku v Slovenskej ľudovej majolike v Modre. V modranskej keramickej dielni som pracoval do roku 1954, prežil som tam takmer dve desaťročia. Zažil som obdobia vysokej konjunktúry, ale aj časy, keď dielni už-už hrozil zánik. Vtedy ju zachránili ľudia, ktorí si cenili keramiku ako svojrázny a jedinečný druh ľudového umenia. Z vlastnej skúsenosti viem, že vždy vyhráva kvalita a poctivý prístup k remeslu. Aj preto nabádam súčasných keramikárov, aby sa neuspokojovali so stereotypom, nekopírovali donekonečna tie isté vzory, ale aby sa - inšpirovaní bohatosťou 'starých' vzorov - zdokonaľovali vo vlastnom výtvarnom prejave. Keď som sa učil v maliarskej dielni, historický fond slovenskej keramiky (usporiadal ho ešte Herman Landsfeld) bol pre nás alfou a omegou. Zdá sa mi, že dnes sa už málo využíva. Možno aj preto sa vyskytujú popri kvalite aj úpadkové veci."
Kedysi ste chodili po Slovensku ako Karol Plicka a zaznamenávali ste si autentické postavičky a výjavy. Robíte aj portréty konkrétnych ľudí?
"Každá moja figúrka má prototyp v skutočnom človeku. Vždy ma potešilo, keď ich ľudia na mojich výstavách spoznávali a spoznávajú. Napríklad žobráčku Apolenu Martoňku, metliara z Kuchyne alebo chýrneho muzikanta Samka Dudíka. Figurálne podobizne na objednávku nerobím. Len raz som urobil výnimku, keď ma o to požiadal môj priateľ, reverend Dušan Tóth, ktorý žije v Kanade. Podľa donesených fotografií aj po pamäti som mu zhotovil figúrku jeho matky, ktorá mu pripomína domov."
Stalo sa vám, že ste si sám niečo rozbili?
"Nepamätám sa, že by som si niečo sám rozbil. Veď ako by som mohol robiť s hlinou, keby som mal kľavé ruky? Ale stalo sa, že mi veci popraskali v peci, lebo - ako hovorí básnik Jozef Mihalkovič vo svojej básni O starom keramickom majstrovi - 'Pec je nevýslovná vec...' Je nevyspytateľná. Keď sa niečo stane, musím opravovať."
Baví vás aj reštaurovanie cudzích vecí?
"Reštaurovanie starej keramiky je moja záľuba. Nejednému vzácnemu habánskemu džbánu som zacelil rany a vrátil som mu pôvodný vzhľad. Kvôli tomu som si však musel osvojiť technológiu starých majstrov. Keď som znova postavil staré habánske kachle na hrade Červený Kameň, ktoré som zreštauroval, mal som pocit, ako keby som si s ich pôvodným tvorcom spred troch storočí podal ruku."
Nedávno o vás vyšla kniha od Jána Čomaja. Ako sa cítite, keď o sebe čítate? Dozvedáte sa niečo, čo ste nevedeli?
"Hneď v prvom článku, ktorý o mne napísal jeden novinár asi v roku 1945, som sa dozvedel, že som Ignác Bismajerčák. Keď som sa neskôr autora pýtal, prečo mi skomolil meno, povedal, že vraj preto, aby si ľudia nemysleli, že som Nemec, aby som nebol perzekvovaný. Monografie o mne napísali básnik Rudolf Fabry a etnológ Adam Pranda. Ján Čomaj načrel do intímnejších sfér môjho života. Pri písaní knihy Život s hlinou ma poriadne vyobracal. Musel som sa spovedať, ale dodržal dohodu: nič neubral, nič nepridal."
Keramikár Ignác Bizmayer sa narodil v roku 1922 v Košolnej pri Modre. Bolo to centrum habánskej keramiky a jeho rodný dom stál priamo na miestach, kde sa táto keramika kedysi vyrábala. Deti zbierali úlomky a dávali ich zberateľovi H. Landsfeldovi, ktorý v Košolnej bádal. On vzbudil v Ignácovi Bizmayerovi trvalý záujem o keramiku. Keď Bizmayer dospel, vyučil sa remeslu v Modre (začal v roku 1936). V Slovenskej keramike pracoval potom ako umelecký vedúci. Venoval sa však najmä voľnej tvorbe a vytvoril množstvo úžitkových predmetov i plastík, v ktorých sa spája ľudové umenie s invenciou profesionálneho umelca. Napriek tomu, že sa nikdy nepridal k módne angažovaným tvorcom, mnohé jeho figurálne či reliéfne práce zdobia moderné interiéry. Napríklad sobášnu sieň v Bardejove, Detské mestečko v Zlatovciach, priestory Úradu vlády či interiéry tatranských hotelov. Ignác Bizmayer žije v Harmónii pri Modre.
Autor: HELENA DOSTÁLOVÁ
