Osobnosť slávneho francúzskeho maliara Paula Gauguina (1848 - 1903) asi netreba zvlášť predstavovať. Menej sa vie, že po tom, čo koncom augusta 1901 opustil Tahiti a presťahoval sa na markézsky ostrov Hivaoa, pokúsil sa o zvláštny druh literárnej biografie a napísal - pomerne rozsiahly - rukopis knihy Pred a po a stručnejší Táraniny jedného čarbáka. Ako ironický titul druhej práce napovedá, nebol presvedčený, že je literát, a mal aj vážne pochybnosti, ako úspešne ukončiť maliarsku kariéru.
Bol vo veľmi zlom psychickom a zdravotnom stave, cítil sa porazený biedou, chorobou a „celkom predčasnou starobou“, čo niesol zvlášť ťažko. Pokúsil sa o samovraždu, ale neúspešne, pokračoval teda v písaní autobiografických zápiskov. „Nie som vzdelancom, ale som možno spisovateľom,“ zveril sa svojmu priateľovi a „žiakovi“, Georgeovi Danielovi de Monfreid.
Lawrence a Elisabeth Hansonovci síce vo svojom životopise Urodzený divoch píšu práve naopak, že „Gauguin nikdy nepredstieral, že je spisovateľom“, a aj tvrdia, že Pred a po knihou „v určitom zmysle nie je“. To je však omyl - keď Gauguin pracoval na rukopise, myslel predovšetkým na jeho knižné vydanie, lebo tušil, že je to jediný možný spôsob, ako napísať pravdivo o svojej takmer tridsaťročnej márnej snahe presadiť sa, a bola to aj možnosť, ako uviesť veci na pravú mieru.
Pre Gauguina muselo byť veľmi ponižujúce, že impresionisti, s ktorými dvakrát vystavoval, stúpali k sláve a aj bohatli, zatiaľ čo on sám v Tichomorí len živoril. To všetko iste boli dôvody na zatrpknutosť, ale kniha, táto zvláštna biografia, taká nie je. Chýba jej akákoľvek ústredná téma a má aj formálne nedostatky. Obsahuje krátky kurz šermu, skúsenosti z bordelov, postrehy o Degasovi, niečo zo spomienok z najranejšieho detstva prežitého v Peru a aj chválu prírody a primitívneho života medzi domorodcami.
„Toto nie je kniha,“ opakuje na niekoľkých miestach jej autor a uchyľuje sa tak k pomerne častému spisovateľskému triku: pravdaže, kniha to je, a kniha celkom zaujímavá. Prezentuje totiž umelca, ktorý dával voľnosť svojim citom a realitu vnímal vášnivo. Dokázal milovať a nenávidieť, ale aj sa úplne fatálne mýliť. Pomerne presne dokázal rozoznať hlavné zdroje francúzskeho koloniálneho zla a v osobách žandárov, úradníkov (ale i katolíckych a protestantských misionárov, ktorí participovali na Moci a Represii) konkretizovať vinníkov.
Gauguin sa prezentuje bez zábran a falošnej (i prirodzenej) hanby ako človek, bytosť narodená pre slobodu - prečo ho potom irituje, že maliar Cézanne sa medzitým vo Francúzsku stal milionárom, je záhadou. Je rodeným romantikom - keď sa sťahuje na Markézy, vyberá si ostrov, kde vraj ešte žijú kanibali. Ale je sklamaný, nielen civilizáciou, ktorá ho i tu predstihla, ale aj vlastným nejasným postavením umelca v domorodej spoločnosti.
Romantizmus nepostačuje a exotika vyprchá. Ale čo z knihy zostáva, je akýsi osudový pravzor, predloha moderného umelca a jeho stroskotania a viac - moderného hrdinu budúcich rokov, nomáda, ktorý občas s ťažkosťami nájde strechu nad hlavou a obživu, ale nikdy spokojnosť a pokoj.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
