. Jej najlepšia kamarátka hovorila, že včera musel plakať aj Boh. "Pravda, ak je." Spolu sedeli na nádvorí v Brezinke. Triasli sa a vyhovárali sa na zimu. Rovnako ako všetky ostatné starenky a starčekovia.

V tlačovom stredisku medzitým francúzsky novinár, asi tridsiatnik, hláskoval svojim kolegom, ako sa píše Auschwitz. Žurnalista z Veľkej Británie listoval v Gilbertových Dejinách holokaustu, krútil hlavou a hovoril wow. Izraelskí novinári s jarmulkami na hlavách pritom ťažko prehĺtali.

Osvienčim si pripomínal 60 rokov od oslobodenia tábora smrti. Do Poľska zavítala svetová politická elita, aká sa na tomto mieste v jeden deň ešte nezišla. A s nimi aj novinári.

Popri ceste na miesto, ktoré viacerí označujú za najväčší cintorín v Európe, stáli miestni z Osvienčimu. V treskúcej zime držali dáždniky, dupkali a mávali autobusom s účastníkmi spomienky. Ťažko povedať, či ich niekto nahnal, alebo ich k ceste priviedla zvedavosť pozrieť sa na limuzíny svetových lídrov, alebo im stačilo, že letmo zazrú hlavy pomazané. Možno chceli ukázať, že aj ich sa týka to, čo tam pritiahlo politikov.

V Osvienčime okrem Židov umierali najmä Poliaci. Preto sú citliví a prekáža im, ak niekto o Osvienčime hovorí ako o poľskom tábore.

Osvienčim je typické postsocialistické mesto. V jeho okolí je niekoľko kostolov, kaplnky s čerstvými kvetmi pri soche Panny Márie. V jednej chvíli však prestanú tabule pri ceste ukazovať na predajne nábytku, lacnej elektroniky a objaví sa slovo múzeum.

Piktogram je jednoduchý, ľahko pochopiteľný a hrozivý: továreň s vysokým komínom. Len niekoľko kilometrov predtým sa na jednej z budov skvela reklama na Radio Maryja, ktoré sa považuje za hlásnu trúbu poľského antisemitizmu.

Včerajšia hlavná ceremónia, ktorou vyvrcholilo množstvo spomienkových udalostí v Poľsku a po celej Európe, bola dôstojná. Smutná a zasnežená. Hostia museli prekonať niekoľko stoviek metrov úplnej sloty: intenzívneho sneženia, blata a zimy, kým sa dostali na miesto. Všetci boli dobre oblečení a obutí. Predstava, že tam niekto pred viac než 60 rokmi stál niekoľko hodín v drevákoch bez ponožiek, bola o to ťaživejšia a neuveriteľná.

Uveriteľný a veľmi pravdivý však je väzeň číslo 4427 Wladyslaw Bartoszewski. Bývalý poľský minister zahraničných vecí prehovoril na začiatku ceremónie. V mäkkej poľštine zneli slová cyklón a gas ako údery železnou tyčou. Rovnako, ako keď vyčítal svetu, že proti holokaustu urobil veľmi málo.

Simone Veilová, bývalá francúzska politička, má na predlaktí vytetované číslo 78651. Intelektuálskou francúzštinou spomínala na zabitých mužov, ženy a deti.

Zástupca Rómov Romani Rose hovoril po nemecky. Na opis utrpenia ľudí používal rovnaké slová, aké používali vo svojich hláseniach ich mučitelia. Nemčina už na ceremónii zaznieť nemala. Nemecký prezident Horst Köhler taktne na spomienke nevystúpil.

Politici hovorili ako obyčajne: používali veľké slová. Jedine izraelský prezident Moše Kacav bol skutočne dojatý.

Tí, čo prežili, sa držali do momentu, kým nezačal kantor Joseph Malowany z New Yorku spievať či skôr plakať židovskú spomienkovú modlitbu El Malei Rachami - Bože, plný milosti. Vtedy stíchli aj novinári, čo zúrivo búchali do klávesníc a telefonovali.

Potom nasledovali modlitby podľa vierovyznania a zapaľovanie kahancov za obete. Stále vytrvalo snežilo.

Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Osvienčim