Marat Safin v Melbourne. FOTO - REUTERS

Tenista Marat Safin má štvrťstoročie života za sebou. Oslávil ho, ako sa patrí - titulom na Australian Open. Niekedy pripomína Tolstého, často prežíva svoju Vojnu a mier, lebo sa vie rozzúriť a dnes už aj upokojiť. Ak náhodou navštívite Jasnú Poľanu, naozaj tam ešte nájdete pozostatky tenisového dvorca Leva Nikolajeviča. Moskovský Tatár Safin svojou povahou pripomína aj rebelanta Rasputina, teraz je však predovšetkým ruským tenisovým cárom. V nedeľu pred polnocou odovzdal austrálsky tenisový šľachtic Ken Rosewall Safinovi strieborný Pohár Normana Brookesa.

Osudná dvadsaťšestka. Pred rokom Marat zastavil v piatich setoch v semifinále Agassiho, ktorý ťahal v Melbourne šnúru 26:0. Vo finále prehral s Federerom. Minulý štvrtok oslávil 25 rokov v semifinále v ďalšom päťsetovom Marat-óne a špičkovým predstavením zdolal švajčiarskeho virtuóza, ktorý mal tiež za sebou sériu 26:0.

Veríte v osud? V znamenia?

Verím. Zmieril som sa s tým, že som predtým dvakrát prehral finále. Muselo sa to stať. Všetko sa stane pre niečo. Lenže hovorí sa, do tretice všetko dobré, a toho som sa držal. Veril som vo svoje sily a schopnosti, cítil som, že prišla moja chvíľa.

Prečo ste teda predtým dvakrát prehrali?

Roku 2002 som bol proti Thomasovi Johanssonovi favoritom, ale bez profesionálneho trénera a potuchy, čo mám robiť. Nevedel som, ako zvládnuť tlak favorita, ako sa správať. Vlani som proti Federerovi nastúpil bez šťavy, zmorený a zmierený s tým, že to bude ťažké. Teraz mám trénera Lundgrena, výbornú prípravu, výsledky, záležalo teda len na mojom sebavedomí a sústredenosti.

Zmenili ste sa teda ako človek?

V tom najviac. Dospel som, zmúdrel, viem, čo chcem, ale neznamená to, že v budúcnosti ešte nerozmlátim viac rakiet. Aj ja som len hriešny človek. Žijeme dnes a nevieme, čo bude zajtra. Šport potrebuje zábavu, inak by ľudia nechodili na tenis.

Aký ste boli žiak v škole?

Normálny. Ani génius, ani bifľoš, ani hlupák. Normálny študent, ktorý aj podvádzal pri písomkách ako všetci. Vy nie?

Mali ste vzory?

Nie som Američan. V izbe na stene viseli moje fotografie.

Komu vďačíte za výchovu a talent?

Rodičom. Mama nás trénovala, aj sestru Dinaru. Za starých čias vložili rodičia do nášho rastu nemálo síl, času a peňazí. V bývalom Sovietskom zväze boli tenisti radi, že cestovali von na profesionálne turnaje, nebrali prémie a žili za 25-dolárové diéty zavše aj v sedemdolárových moteloch. Teraz, keď mnohí závidia, netušia, čo všetko za tým stojí.

Boli ste aj doma neposlušným dieťaťom?

Zasa poviem, že normálnym, ako každé, ktoré aj vyvádza, ale postupne som pochopil, že mama s otcom to myslia dobre, uvedomil som si, čo odo mňa chcú a poslúchol som.

Vaša sestra mala v Melbourne na rakete nasadenú Mauresmovú, ale prehrala posledných desať gemov. Nevyjadrili ste sa o nej lichotivo. Aj vám to vyčítala?

Také veci treba rozoberať s chladnejšou hlavou. Poznáte ženy. Sú veľmi citlivé. Akurát som jej povedal, že by už mohla mať rozum a vidieť, čo treba na dvorci robiť.

Prečo tu s ňou už nebola mama?

Dve ženy na mňa, to by bolo priveľa.

Myslíte si, že teraz aj vďaka vám začnú mnohí chlapci v Moskve a inde v Rusku hrať vážnejšie tenis?

Nie je to len moja zásluha. Veľa pre tenis urobil Žeňa Kafeľnikov. To on prvý z nás vyhral dva grandslamové tituly a jeden v Austrálii 1999, keď ja som iba debutoval. Poslal mi blahoželanie k narodeninám a esemesku k titulu.

Myslíte si, že teraz sa už natrvalo udomácnite v špičke a prídu stabilnejšie výsledky?

Preto to hrám. Áno, mal som staré hriechy a výkyvy, ale aj zranenia, ktoré málokto vidí. Keď prišla séria prehier, tak za nimi všetci hľadali všeličo hlúpe a nemorálne. Verím, že staré hriechy sú preč.

Vy asi nemáte dobré vzťahy s ruskými novinármi. Už druhý rok za sebou nechodia do Austrálie a nie sú na vašich tlačových besedách.

A načo by sem chodili? Veď majú všetko na internete. Keď niekto zavolá, dáva vždy tie isté otrepané otázky, prípadne poprekrúca slová. To, čo som si o sebe v ruskej tlači prečítal, to vari ani nie je možné. Za zlé prehry ma ponižovali, a to ma rozčuľovalo. Hľadajú sa senzácie, s kým chodím, koľko pijem, na akom aute jazdím, ako si užívam. Už som si prečítal, že som aj narkoman a musel som sa z toho liečiť, alebo dokonca homosexuál.

Čože, vy, čo ste mali pred tromi rokmi s tromi blondínkami najkrajšiu lavičku sveta, ktorú by závidel aj Sampras?

Predstavte si. Jasné, že nie som teplý. Mám rád baby. Tak to má byť. Tak to zariadila príroda. Vari nepôjdem proti nej?

Viete, že máte medzi fanúšikmi veľa ctiteliek?

Veď preto som po zápasoch podpisoval autogramy len krásnym ženám. Ale vážne - do Melbournu prišla za mnou priateľka Daša a aj ona vniesla pozitívny náboj do môjho tenisu.

A čo pridal nový tréner Peter Lundgren, ktorého mal predtým Federer?

Najviac ma presvedčil, že som dobrý hráč a môžem zdolať hocikoho. Naučil ma správne myslieť, vyberať údery, prichystať sa na zápas. Dodal mi strašne silné sebavedomie.

Až také, že si budete veriť aj na Wimbledon?

Och, už zase? Nemám nič proti tomuto turnaju. Zasa ma novinári nesprávne citovali. Neznášam iba trávu ako povrch, a nie Wimbledon. Turnaj si vážim. Už viackrát som sa išiel roztrhať v príprave, nechal v tréningu veľa úsilia, a potom človek prehrá v prvom kole Wimbledonu s niekým, kto ani nevie, ako sa dostal do hlavnej súťaže. Ten povrch môjmu štýlu nesedí. Už som s tým psychicky zmierený.

Aké máte vôbec ešte ciele v kariére?

Svetovou jednotkou som už bol, ale keď bude šanca, skúsim. Rád by som ešte vyhral zo dve ďalšie grandslamové trofeje. Posledné dva roky všetci tvrdili: Marat, si dobrý, ale pozri, je tu Federer, Roddick a Hewitt, na tie tituly ťažko siahneš. A potom, verte ľuďom.

Ruskou ženskou jednotkou je od pondelka Maria Šarapovová. Lenže s Moskvou už nemá veľa spoločné a ani tu neodpovedá na tlačovkách po rusky. Čo si o tom myslíte?

Podľa mňa Maria nie je Moskovčanka. Veľmi ťažko súdiť, lebo tam netrávi čas, nechodí do Ruska. Rusi ju vskutku nepoznajú a nevidia. Celkom iný prípad ako Myskinová či Dementievová. Čo ja viem, Šarapovová žije v Amerike a taký je fakt.

Vy sám ste pôvodom Tatár, bývate v Monte Carle, žili ste šesť rokov vo Valencii. Považujete sa ešte za silného Rusa?

Určite. Trávim v Rusku dosť času. Cestujem po svete, ale vždy sa domov vrátim. Aj teraz sa teším na Moskvu, hoci mesiac v Austrálii bol krásny. Aj polovica detstva v Španielsku. No doma je doma a ja sa považujem za Rusa.