áči sa mu jazda na koni, golf a biliard. Hoci uznávaný a populárny, roky žije konzervatívnym spôsobom bez afér a škandálov, po boku svojej útlej manželky - lekárky. Dosť sa venuje sedemnásťročnej dcére Vierke a nevzdáva márny boj proti nadváhe. Vážny muž s rozosmiatym, láskavým srdcom. Humorista Oliver Andrásy.
Lasica - Satinský, Noga - Skrúcaný, Andrásy - Vacvalová - to sú dvojice, ktoré dnes reprezentujú slovenský humor. Povedzte, prečo je tímová práca v tejto oblasti taká príťažlivá?
Nuž, mne sa lepšie píše pre dvoch. Život tvorí komunikácia s inými, keby som mal sám rozprávať päť až desať minút, bolo by to zložitejšie. A zároveň neprirodzené. Hoci humoristická a kabaretná prax pozná aj dobré monológy, v živote sa málokedy vyskytujú.
Vy s Eňou ste však u nás jediný zmiešaný pár humoristov. Myslíte si, že so ženami je to ľahšie, pretože sú papuľnatejšie?
Tak sa to vyvinulo. Netušil som, že raz budem mať partnerku. Vždy som bol autor, ktorý sa vybíjal pri písaní fejtónov, poviedok a dialógov. Ale že raz budem sám stáť na javisku, či už s mužom alebo ženou, na to som ani nepomyslel.
Keď si máte vybrať, koho počúvate najradšej?
Tradične obľubujem Lasicu a Satinského. Niektoré veci Rasťa Piška sú naozaj na pokraji geniality - napríklad väčšina Listov premiérovi. Veľmi som mal rád (hoci teraz ho zanedbávam) Radošinské naivné divadlo.
Kto je podľa vás vtipnejší - ženy alebo muži?
To je naozaj individuálne.
Ako je to s vami a s Eňou - spolupracujete už štrnásť rokov. Neobjaví sa občas ponorková choroba?
Nie, lebo v každodennom živote nie sme spolu až toľko, ako by si ľudia možno mysleli. Takže keď sa napokon stretneme, tak sa skôr tešme. Aspoň ja. S Eňou je to už naozaj dlhodobá záležitosť, poznáme sa od prvého dňa na vysokej škole. Už vtedy - priebežne od pätnástich rokov - som sa venoval humoru, ale Eňa k tomuto žánru ešte vzťah nemala. Zaujímala sa o film a o všeličo iné. Profesionálne sme sa stretli až omnoho neskôr, keď som ju odporučil za redaktorku relácie Variácií v Slovenskom rozhlase. Po ich zániku začala so mnou spolupracovať na rozhlasovej kaviarni Humorikon, ktorú som vymyslel. Po počiatočných "pôrodných" bolestiach sa táto relácia celkom dobre ujala, hoci to bolo dosť zložité a ťažké obstáť v konkurencii takého starého ostrieľaného kozáka ako bol napríklad Milan Markovič. My s Eňou sme totiž dovtedy nikdy nestáli pred publikom. Veď sme obaja vyštudovali „iba" žurnalistiku.
A vy predtým aj strojnícku priemyslovku...
Áno, ale to bolo trochu nedorozumenie. Hoci aj táto skúsenosť bola pre mňa zaujímavá. Ale aby som sa vrátil k pôvodnej otázke, autorsky som bol už začiatkom 80-tych rokov dostatočne ostrieľaný. No vyjsť pred divákov, to bolo niečo iné. Aj spôsob písania bol odlišný. Bol som však hodený do hlbokej vody, tak som musel plávať, aby som sa neutopil. Vždy som všetko písal sám, Eňa už dostáva hotové texty, ktoré občas jemne upravíme. Dokonca aj tie rôzne jej ironické poznámky na mňa pochádzajú odo mňa. Občas protestuje proti istým slovám, ktoré by mala podľa scenára povedať. Takže expresívnejšie výrazy už jej radšej do úst nevkladám.
Dvojice humoristov si v programoch zväčša vykajú, vy si tykáte. Ako to robíte s hosťami?
I vo svete je to tak, že keď príde Madonna do Gottschalkovej šou, dohodnú sa, že si budú na javisku tykať, pretože to pôsobí lepším dojmom. Akože sa roky poznajú, hoci sa vidia prvýkrát. My to robíme tak, že s tým, s kým si naozaj tykáme, tykáme si stále. Výnimku tvoria politici. Pri nich je to v Dereši, alebo občas aj v Aj múdry schybí, zložitejšie. Napríklad, bol problém s prezidentom, s ktorým som tiež per tu. Keď bol u nás hosťom, tykali sme si aj na javisku a mnohí nám to potom vyčítali, že sa to nepatrí. Druhýkrát sme si už vykali. Zachovali sme dekórum.
Medzi úspešné relácie patrí práve Dereš. Dokonca vznikla aj rovnomenná knižka. Kedy ste sa na Dereši najviac zapotili?
Pri písaní. To je z toho všetkého asi najťažšie. Som zavretý s počítačom a nikto mi nemôže pomôcť. Hrozný pocit. Z tej temnice sa dostanem von, až keď je na svete scenár. Väčšinou tomu venujem víkend. Často ešte v piatok nemám predstavu, aké by to malo byť, ale zrazu akoby ma osvietil pánboh. Otázky pre hostí robím veľmi rád, i keď veľmi dlho - tak, aby boli vtipné a provokatívne. Najdôležitejšie je zachovať mieru. V Dereši by sme mali byť ostrí, ale nemali by sme urážať. Treba zachovať zábavný charakter rozhovoru. Máme však veľkú výhodu v tom, že na nahrávke je publikum, a to ako štvrtý, rovnocenný subjekt rozhovoru. To, čo my nemôžeme povedať hosťovi, aby sme zostali slušní, mu oznámi obecenstvo smiechom. Zrejme preto k nám zopár politikov nechce ani prísť... Našťastie je ich iba zopár.
Na druhej strane mnohí možno vďaka Derešu postúpili vo svojej politickej kariére...
Áno. Boli aj takí, ktorí tam boli a vzápätí sa stali predsedami strán.
Keďže vás politika baví, aj vás lanárili?
Zatiaľ nie. A asi by ma momentálne ani nezlanárili. To by som už nemohol robiť to, čo robím, lebo by som nevedel byť objektívny. Dokonca aj pri výbere hostí extrémy vypúšťame. Keď mám k niekomu veľmi pozitívny alebo negatívny vzťah, radšej ho nevolám. V oboch prípadoch by som nedokázal byť nad vecou. Táto relácia si vyžaduje nadhľad a na každého rovnaký meter.
Prečo je Eňa v knižke otvorenejšia, čo sa týka súkromia?
Tam sa odrážajú naše záujmové oblasti. Môj súkromný život prebiehal vcelku harmonicky, nezažil som nič mimoriadne, na rozdiel od Eni, ktorá má viac publikovateľných kotrmelcov, mala to pestrejšie. Ja som preto viac hovoril o svojich názoroch na svet. Tie moje politologické úvahy na moju obľúbenú tému, že "demokracia je zlý a prekonaný systém" alebo že „svet bol principiálne stvorený ako nespravodlivý a spravodlivým ho možno urobiť len násilím" sú zasa tým, čomu sa moja kolegyňa nevenuje.
Ste konzervatívnejší ako ona?
Asi áno. No v mnohom to však záležalo od Ernesta Weidlera, ktorý je autorom tejto knižky, kde my dvaja s Eňou figurujeme ako protagonisti.
Už pred 10. rokmi ste so Štefanom Skrúcaným robili improvizovanú šou Zoči -voči. Je zrejmé, že čo sa týka, práce improvizujete rád. A v súkromí?
Zoči-voči bol naozaj zázrak. Roky sme s týmto programom chodili po Slovensku, všade bolo vypredané, pričom to nemalo ani jedinú stranu scenára. Problém mi však nerobí improvizácia ani v rámci súkromia. Napríklad, nedávno mi manželka volala, že horí pračka. Sedel som na lodi pri pive, zdvihol som sa, taxíkom prišiel domov, vyriešil tento problém a ešte som stihol to pivo dopiť.
Dostali ste TOMA aj OTA. Zbierate ocenenia. Ako si vysvetľujete väčší úspech relácie Dereš ako Aj múdry schybí?
Je to paradoxné. V anketách sa naozaj väčšej obľube teší Dereš ako Aj múdry schybí. Myslím, že ľudia ho majú radšej, lebo v ňom si väčšou „srandu" robíme z politikov ako z nich. Ale čo sa sledovanosti týka, tam je to naopak. V tom sa Aj múdry takmer nedá prekonať. Možno je to aj tým, že Dereš nesleduje mládež, ktorá sa všeobecne o politiku nezaujíma. Keď som sa s nádejou v hlase pýtal dcéry, aký bol prvý Dereš, tak iba pokrčila pleciami a povedala: "No nuda."
Programu Aj múdry schybí často vytýkajú, že v teréne oslovujete iba istú sociálnu vrstvu, ktorá už na pohľad pôsobí nevzdelane. Je to iba taký prvotný dojem?
Osobne to nenahrávam. Vždy však prosím dievčinu, ktorá to nakrúca, aby sa vyhýbala asociálom. Nedávno sme tam mali Ľubomíra Lindtnera, ktorý teraz veľa cestuje po všetkých kútoch našej vlasti a on povedal: "Vždy som si myslel, že situácie sú v relácii skreslené. Ale nie, je to presne tak, ba dokonca horšie."
Ste vraj televízny ignorant. Prečo?
Nie som. Vyhýbam sa iba zábavným programom, pretože ich mám plnú hlavu. Najradšej sledujem Spektrum alebo nejaký film na HBO.
Ako známy pôžitkár ste prednedávnom založili klub pôžitkárov. Dokonca chystáte aj vlajku... Kto bude ešte v tomto klube okrem vás?
Pri zrode klubu pôžitkárov sme boli traja s manželkami. Kamil Peteraj, Pišta Wimmer a ja. Dovolenkovali sme v Taliansku a často sme pri ceste videli tie skrížené vidličky. Vtedy nám to napadlo. Na budúci rok v lete vztýčime pri opekačke zástavu.
Tam, medzi rezidenciami zahraničných veľvyslanectiev, kde bývate, sa bude istotne prinajmenšom bizardne vynímať...
Áno, pretože na mieste, kde je na pirátskej vlajke prekrížená lebka bude buď bravčová hlava, alebo kalich. A k tomu prekrížený príbor. Čiže francúzska, maďarská, ruská vlajka a tá naša klubová. Recesia, nie?
Vaša manželka je lekárka. Aký má vzťah k vášmu humoru a aký máte vy vzťah k vede?
Ako autor vždy čakám na názor. Kedysi ma trošku vykoľajilo, keď si čítala scenár a tam, kde sa mala smiať, sa iba trošku zavrtela. Povedal som jej to a azda preto sa teraz snaží viac chichotať. (Smiech.) Určite sa však od smiechu neváľa tak ako Eňa. Pracuje v SAV, ale mňa by potešilo, keby radšej zostala doma. Som už taký patriarchálny typ. Zatiaľ mi však žena v domácnosti nehrozí.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
