Kniha slovensko-švajčiarskej reportérky a spisovateľky Ireny Brežnej Tekutý fetiš (vyd. Aspekt, Bratislava 2004) nemá nič spoločné s chorobným zbožňovaním alkoholu, ako by sa mohlo zdať. Vzniklo to tak, že keď sa jej jeden švajčiarsky známy po návrate zo Slovenska spýtal, či tam nenašla hodnotný predmet, "ktorý tu nemáme a ktorý by bolo možné odtiaľ vyvážať".
Brežná odpovedala, že "je tam taký fetiš a ľudia ho nosia stále pri sebe: je tekutý a nepredajný, rinie sa im po lícach." Týmto obrazom sa vonkoncom nechcela vysmievať dákemu špeciálnemu sklonu Slovákov k plaču, iba vyjadriť emočné prejavy svojich priateľov po mnohoročnom odlúčení. Plaču je však v jej knihe aj tak dosť a hovorím to bez akejkoľvek irónie.
Táto rodená Trenčianka musela ako osemnásťročná spolu s matkou v roku 1968 emigrovať. Vo Švajčiarsku vyštudovala slavistiku, psychológiu a filozofiu, pôsobila vo výskume, bola učiteľkou a prekladateľkou, potom reportérkou, humanitárnou pracovníčkou, slobodnou novinárkou a spisovateľkou. Kniha predstavuje práve výber z jej reportáží, čŕt, fejtónov, úvah, glos a rozhovorov.
Hoci u nás ju poznáme iba z prekladu knihy Psoriáza, moja láska (1992) a sporadických článkov najmä z časopisu Aspekt, bude táto kniha pre mnohých príjemným prekvapením. Najmä intelektuálnou úrovňou a spôsobom myslenia.
Brežná sa sústredila predovšetkým na témy emigrácia, jazyk, utrpenie ľudí vo vojne či rasizmus. Emigráciu - jej najbytostnejší problém - chápe oveľa širšie ako len zmenu a výmenu prostredia známeho za neznáme, ale hlavne v abstrahovanejšej a súčasne veľmi konkrétnej podobe: ako výmenu ľudskej kože. Chirurgický výraz znie azda drsne, no myslené je to metaforicky a rovnako metaforicky sa Brežná vyjadruje o vlasti a jazyku, ktorý vníma tiež "v telesných asociáciách".
Tieto jej úvahy svedčia o tom, že autorka má neobyčajne plastickú obrazotvornosť, že všetko vidí prizmou citlivého lyrického subjektu, ktorý je schopný ponoriť sa do problémov, ohmatávať a pomenúvať ich ľudsky zrozumiteľne. Túto fyziológiu jazyka nádherne predviedla v eseji Úvahy redaktora, kde sebaironicky hovorí o svojich začiatkoch písania v nemčine, alebo v excelentnej eseji V zrkadle jazyka.
Brežná má aj dar osobnej odvahy, ktorú prejavila v reportážach z vojnového Čečenska. Keďže tvrdí, že nie je "reportérkou osobného šťastia", vybrala sa tam, aby na vlastné oči videla utrpenie ľudí. A to, čo videla, dokázala napísať s úžasnou svedeckou silou, tak presvedčivo, až človeka mrazí v chrbte. Odvažujem sa povedať, že neraz pripomína Malaparteho. A tu je znovu ten spoločný plač, ktorý pre ňu aj doma, aj v Čečensku znamenal "najkrajší zážitok blízkosti k druhému".
V knihe Brežná zachytila i spomienky na Afriku, zosilnené a zdramatizované tým, že otcom jej syna je Guinejčan. Nie je to Afrika cestovateľská, skôr intímne osobná, plná prekvapujúcich scén, ktoré sú dojímavé vo svojej prostote, spontánnosti a autenticite.
Brežná si pri tejto príležitosti vzala na mušku súčasný rasizmus vo svete i u nás (maskovaný) a polovážne-položartovne vyvracia zdanlivo neprekonateľný predsudok, využívajúc bez zábran svoj vlastný prípad. Jej argumentácia je najsilnejšia tam, kde dovádza rozdielnosť pleti ad absurdum (List čiernemu synovi).
Brežnej texty patria k najrozličnejším žánrom, no autorka triumfuje všade originalitou, ktorá nemá u nás obdobu. Tekutý fetiš je kniha-objav.
