Václav Vorlíček je človek, ktorý starostlivo váži slová. Len smiech očí cez okuliare presviedča, že ide o legendu českej komédie. Oživil komiksových hrdinov, vodníkov i rozprávkové bytosti a ľudia sa smiali. Podrezával ľuďom krky, strkal deti do trúby, sekal vodníkom nohy a ľudia sa chytali za bruchá. Dokáže sa ešte nad svojimi filmami zasmiať sám tvorca? „Samozrejme, mám niekoľko obľúbených situácií z vlastných filmov,“ odpovedá v rozhovore pre SME Vorlíček. „Najviac je ich určite z komédie Pane, vy jste vdova!“

Podľa kritikov sa tento film považuje za jednu z najlepších bláznivých českých komédií všetkých čias. V zlomovom období normalizácie prakticky rozhodla o charaktere českého filmu sedemdesiatych rokov.

VV + MM

Na začiatku spolupráce Václava Vorlíčka so scenáristom Milošom Macourkom boli hladné oči a rýchlik do Zlína. Bol prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Tak dlho sedel režisér v kupé s vyjúcim žalúdkom, a tak dlho žiadostivo pozoroval napchávajúceho sa muža na chodbičke, až sa nad ním dotyčný zľutoval a o svoju bohatú desiatu sa rozdelil. Slovo dalo slovo a v Zlíne obidvaja vystupovali s tým, že určite spolu niekedy nakrútia komédiu. Ani jeden netušil, že spojenie mien Václav Vorlíček a Miloš Macourek sa pre divákov onedlho stane značkou kvality.

„Spájala nás chuť nakrútiť bláznivú komédiu,“ hovorí Vorlíček. „A tak sme v roku 1964 napísali scenár k filmu Kdo chce zabít Jessii? a naša dlhoročná spolupráca začala písať prvú kapitolu. Hoci sa s Milošom stretávame najmä profesijne, sme priatelia a máme napríklad aj spoločný záujem o výtvarné umenie. Všade, kde sme sa vo svete ocitli, naša prvá cesta po ubytovaní viedla do galérie.“

Mach, Šebestová a Veveričia ryba

Posledným opusom dvojice VV + MM je celovečerný film ‘Mach a Šebestová a kouzelné sluchátko‘, ktorý dva týždne od svojej premiéry v Českej republike a súčasne aj na Slovensku je najnavštevovanejším filmom u našich západných susedov.

Václav Vorlíček spomína, že film mu spôsoboval len radosť. Neobával sa diváckych reakcií pri oživení populárnych kreslených postavičiek a poslaní ich do reálneho sveta? „Nie, pretože išlo o niečo úplne iné, než čo pre divákov reprezentujú postavičky večerníkov z dielne Macourka, Borna a Doubravu,“ reaguje režisér. „S duchovným otcom Macha a Šebestovej - Milošom Macourkom - sme figúrkam dali úplne iné ihrisko už tým, že sme ich vypustili do normálneho sveta, a to na celých deväťdesiat minút.“

Najviac času venoval Vorlíček výberu hlavných predstaviteľov. Snažil sa aspoň o približnú podobu s Bornovými postavičkami. „Trvalo nám to takmer rok, až sme sa nakoniec rozhodli pre Roberta Hájeka a Kristýnu Květovú. Myslím, že sa to celkom podarilo.“

Počas nakrúcania Macha a Šebestovej strávil filmový štáb desať dní v Číne, kde sa stretol aj s preslávenou čínskou kuchyňou - a najmä pekinskou kačicou. „Bol to úplne ojedinelý zážitok, ku ktorému by nevyhnutne patrilo dlhšie rozprávanie s podrobným opisom prostredia starej zástavby Pekingu a špeciálne miesta, kde sme pekinskú kačku skonzumovali. Napokon, majú tam na stene zarámovaný ďakovný list francúzskeho veľvyslanca - a to Francúzi niečo o jedle vedia. Môj najväčší kulinársky zážitok z Číny však patrí pokrmu s názvom Veveričia ryba. Je to chuťový a estetický skvost, ale to sa nedá opísať, to sa musí jesť!“

Což takhle dát si komedii?

Z gurmánskej oblasti pochádza aj Vorlíčkov film ‘Což takhle dát si špenát‘. Jeho názov vznikal takmer pred štyridsiatimi rokmi, keď spolu s Macourkom v newyorskej reštaurácii pridlho listovali v jedálnom lístku.

„Čašník už bol z nás mierne nervózny,“ spomína Vorlíček, „a tak na nás zdvorilo vyhŕkol: Což takhle dát si špenát? Už ani neviem, či sme vtedy čašníkov návrh akceptovali, ale isté je, že sme o desať rokov neskôr tou otázkou nazvali film. Čo sa týka obľúbených jedál, mám ich mnoho, ale stále sa rád nechávam prekvapiť. Človek sa môže skvele najesť všade na svete. Ide len o to, správne si vybrať.“

Čo sa týka hodnotenia samotnej komédie, Vorlíček vo vzácnej zhode s kritikou hovorí, že až príliš skĺzava ku komunálnej satire. Ani majster humoru nemal vždy svoje dni. Napriek tomu filmy VV + MM zo 60. a 70. rokov patria k tomu najlepšiemu a stále sú obľúbené. „V tých rokoch sme urobili peknú kopu bláznivých komédií, a tak je to asi obľuba v žánri. Ľudia sa radi zasmejú, keď je čomu. Napokon, môj prvý film, ktorý sa dostal na plátna kín, som nakrútil v druhom ročníku na FAMU, a ten film sa začínal slovami: Človek sa veľmi rád smeje.“

Harry Potter a Saxana

Keď Václav Vorlíček s Milošom Macourkom vymysleli pred tridsiatimi rokmi školu čarodejníc, z ktorej nechali žiačku Saxanu utiecť do ľudského sveta, ani netušili, čo spôsobia. Slávny Harry Potter je priamym pokračovaním ‘Dívky na koštěti‘.

„Saxana sa totiž skoro po nakrúcaní vydala za akéhosi anglického mladíka menom Potter,“ rozvíja svoj fantasy príbeh Vorlíček. „Postupne sa jej narodilo deväť detí, a to posledné bol syn Harry. Pani Saxana Potterová si spomenula na svoje detstvo a posledného syna poslala do slávnej čarodejníckej internátnej školy v Hogwarte, aby pokračoval v rodinnej tradícii a vyučil sa za čarodejníka.

Ale vážne, autorka Rowlingová mala šťastný nápad: my sme nechali Saxanu z čarodejníckej školy utiecť, ona tam naopak Harryho poslala. V každom prípade oceňujem to, ako dokázala čitateľov a dnes už aj divákov uchvátiť. Ako jej fantázia pôsobí na súčasných divákov, ktorí sú zo všetkých strán obkľúčení surovou realitou. Vďaka pani Rowlingovej za to, že prebúdza a živí v deťoch fantáziu, pretože bez ľudskej fantázie by sa svet nepohol dopredu ani o centimeter.“

VÁCLAV VORLÍČEK (1930) - patrí k najúspešnejším a najproduktívnejším českým režisérom. Na jeho rozprávkach Tři oříšky pro Popelku (1973) či Princ a Večernice (1978) odrástlo už niekoľko generácií detí, a za posledné roky k nim pridal aj ďalšie - Kouzelný měšec (1996), Pták Ohnivák (1997), Jezerní královna (1998), Sokoliar Tomáš (2000), či Mach a Šebestová a kouzelné sluchátko (2001). Rovnako sa dodnes deti spolu s rodičmi bavia pred televíznymi obrazovkami pri seriáloch Arabela, Rumburak či Létajíci Čestmír. Jeho doménou sú komédie, často s využitím prvkov sci-fi: Kdo chce zabít Jessii? (1966), Pane, vy jste vdova (1970), Dívka na koštěti (1971), Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách (1974), Což takhle dát si špenát (1977).