absolvovali naši olympionici strastiplnú púť cez tri kontinenty, ktorá trvala takmer 100 dní. Dôvod? Dnes už ťažko pochopiteľný, ale za komunistickej vlády nič prekvapujúce. Strach, že by sa športovci nechali nebodaj zviesť imperialistom.
Okrem Emila Zátopka či šprintéra Viléma Mandlíka bol vo výprave aj dnes už najstarší žijúci slovenský olympijský víťaz, 73-ročný rodák z Kubry pri Trenčíne, Ján Zachara. Zlatý boxer helsinskej olympiády v roku 1952 (triumfoval v hmotnostnej kategórii do 57 kg), ktorého si pred piatimi rokmi uctil Medzinárodný olympijský výbor Olympijským radom. Dnes žije v USA, odkiaľ si ešte občas odskočí do Dubnice. Pri jednej takejto návšteve si zaspomínal aj na svoje začiatky, vrchol kariéry a samozrejme, neobišiel ani nevšedný návrat z austrálskeho Melbourne do Prahy v roku 1956.
Keď bol Torma v ringu bohom
Mal som hádam štrnásť rokov. Bol som trochu menší a chýbali mi dobré štyri kilá do päťdesiatky. Tréner Podhradský však prikývol, a tak sa začala napĺňať moja veľká túžba. Box bol do istej miery aj športom chudobných. Veď čože ste už potrebovali – jedny trenírky a hotovo. Boxovať sa predsa dalo aj naboso. Na všetko ostatné už boli potrebné peniaze, ktorých nebolo nazvyš.
Ján Zachara o svojej ceste do ringu
Keď mal Janko Zachara asi 12 rokov, dostali sa jeho dvaja rovesníci do programu boxerskej exhibície. Mal to byť obrovský zážitok. Musel to vidieť! Lenže ako, keď nemal päť korún na vstupné? Nakoniec sa mu podarilo prekĺznuť zadarmo. Asi mu to bolo súdené.
„Ako chlapec som chodil často do hory po drevo, naberal som pritom silu, vytrvalosť a obratnosť – a to sa mi v ringu zišlo. Začiatky však sprevádzal aj strach, hoci som zápasy vyhrával pred limitom. Raz som sa už počas váženia tak zľakol svojho súpera – akéhosi Šugaja, v tom čase otca dvoch detí, že som zutekal a desať dní som sa neukázal na tréningu. Až keď som v Trenčíne stretol trénera Podhradského, ktorý mi prehovoril do duše, definitívne som sa vrátil.“
To všetko sa stalo ešte pred rokom 1947, keď prišla na Slovensko z povojnovej Budapešti dvojica vynikajúcich boxerov – László Papp a Július Torma, neskôr olympijskí šampióni, ktorí zásadne ovplyvnili športový vývoj Jána Zacharu.
„Julka Tormu ponúkli do Baťovian, Lacko Papp zostal, avšak nie dlho, v Bratislave. Príliš sa mu u nás nepáčilo. Mal som však šťastie, že som ho videl v akcii. Rozdával technické, ale neobyčajne silné údery. Pamätám si na jeden súboj, keď Papp súperovi takú uvalil, že ten sa v ringu pocikal.“
S Julom Tormom sa Ján Zachara zblížil nielen pre spoločný záujem v ringu, ale aj ľudsky. Stali sa z nich výborní priatelia.
„Torma, to bol pojem široko-ďaleko. V Baťovanoch dostal dom, prisťahovala sa k nemu aj manželka, jeho popularita naberala ohromné rozmery. Bývalý šéf baťovianskej fabriky Trojan letel po neho po jeho olympijskom triumfe v Londýne dokonca špeciálom! Po návrate mu sľúbili, že mu postavia nový dom. Lenže prišiel nový riaditeľ fabriky – pán Lenárt – a razom bolo po všetkom. Rozčarovaný Torma sa nakoniec natrvalo usadil v Prahe. Julko bol mojím veľkým idolom. A jeho múdrosť ‘dať a nedostať‘ ma v kritických chvíľach v ringu motivovala. Pamätám sa, ako často zdôrazňoval, že hlavu má človek na to, aby myslela, a nie na to, aby si ju nechal otĺkať.“
Hodinky za helsinské zlato
Ešte pred finále so Sergiom Caprarim sa mi v semifinále postavil do cesty Maďar Erdei. Nikdy som nad ním nevyhral, ba v roku 1949 mi dal poriadnu príučku – v Budapešti som to od neho schytal tak, že mi zrazu vyleteli nohy do vzduchu a pocítil som tvrdosť podlahy. Mal som vtedy pred svadbou, a tak mi práve on dal najoriginálnejší „dar“. V Helsinkách bol však Erdei príliš sebavedomý, azda ma aj podcenil.
Ján Zachara o ceste k helsinskému olympijskému triumfu
V roku 1948 sa Ján Zachara pripravoval na 14. olympijské hry v Londýne. Nakoniec však zostal doma.
„Dodnes som sa nedozvedel, prečo ma tam nepustili. V štyridsiatom siedmom som vyhral duel na Všeslovanských majstrovstvách, neskôr aj posledný predolympijský turnaj v Brne. Najprv mi zobrali síce miery na oblek i topánky, ale nakoniec aj letenku! Takže cestoval iba Julo. Jeho zlato však stálo za to!“
V roku 2002 uplynie 50 rokov od chvíle, ako si Ján Zachara londýnske sklamanie dokonale vynahradil v Helsinkách. Získal zlato.
„Po víťaznom finále proti Talianovi Caprarimu som prišiel na izbu v olympijskej dedine. Julko Torma odpočíval.
‘Tak čo, ako si dopadol?‘ spýtal sa, očakávajúc, podobne ako mnohí ďalší z výpravy, že už účasť vo štvrťfinále bola mojím vrcholom.
‘Vyhral som!‘ vyhŕklo zo mňa.
Julko na mňa vypúlil očiská. Bol v šoku. Razom sa však spamätal a spoločne sme sa tešili z mojej zlatej medaily.“
A aká bola odmena za vzácne prvenstvo?
„Od telovýchovy som nedostal nič. Od armády hodnosť poručíka a od ministra hodinky. Tu, sú,“ vystiera ku mne ruku vo svojom dubnickom byte olympijský hrdina. „Nejaké nemecké. Spoľahlivé, vytrvalo presne tikajú. Iba jediný raz som ich musel zaniesť do opravy!“
A na čo si Ján Zachara z helsinskej olympiády okrem víťazstva najviac spomína?
„Okrem výnimočných výkonov bola až dojímavá vzájomnosť a žičlivosť nás, športovcov, z už vtedy rozdeleného sveta. Kým západné výpravy bývali v mestskej časti, my z „východu“ asi desať kilometrov od Helsínk. Keď sme sa však stretli, nastala živá a úprimná komunikácia. Hoci iba gestami a potľapkaním po pleci pri vymieňaní odznakov.“
Žolík, baranina a Čapajev
Emila Zátopka si neobyčajne vážim. Desaťročia som ho s úctou obdivoval, a nielen iba ako skvostného športovca. Kamarátsky rozmer prejavil aj počas galejí na lodi Gruzia. On, veľký rekordér a jeden z najslávnejších na svete, spal spoločne s nami na pričniach v podpalubí celých dvadsať dní a nocí. Hoci si váhou svojej osobnosti a triumfov mohol u „kapitánov lode“ presadiť určite aj lepší flek.
Ján Zachara o legende svetového športu
Cesta našich olympionikov z austrálskeho Melbourne po skončení OH v decembri roku 1956 bola dlhé roky zahalená tajomným mlčaním. Nanajvýš sa o nej šuškalo. Navyše, celú tú tortúru absolvovala 64-členná československá olympijská výprava v predvianočnom a vianočnom období.
Ako si na ňu spomína jej „absolvent“ Janko Zachara?
„Na 10. decembra sme mali dávno dopredu naplánovaný odlet. V olympijskej dedine sme mali už všetko pobalené, keď nás zrazu o jednej v noci zobudili, naládovali do pripravených autobusov a hybaj! V polovici cesty na letisko sa však autobusy zastavili. Vraj, lietadlá sú pokazené, nikam sa nepoletí, takže sa ide späť do olympijskej dediny. A tam nám ráno o deviatej povedali, že nepoletíme vôbec! Vzápätí však aj to, že sa našlo nezištné priateľské riešenie – sovietski športovci nás láskavo vezmú na loď Gruzia a s ich tristočlennou výpravou sa spoločne poplavíme do Vladivostoku. Prirodzene, že sme si pod vplyvom vyvíjajúcej sa politickej krízy v Maďarsku domýšľali aj súvislosti – ktovie, či sa naši šéfovia nezľakli, že si nás v Austrálii „rozoberú“ naši krajania… Pravda bola totiž taká, že lietadlá francúzskej spoločnosti, ktorá nás mala prepraviť do Európy, pokazené neboli. V tej chvíli ešte stále čakali pripravené na letisku.“
Bol vôbec niekto z vtedajšieho vedenia československej telovýchovy a MOV ochotný „priznať farbu“?
Janko Zachara: „Až v Moskve, kam sme sa trmácali z Vladivostoku vlakom naprieč zimnou krajinou viac ako týždeň, nám ľudia z telovýchovného vedenia oznámili, že plánovaný odchod museli zmeniť preto, že nás, športovcov, chceli uchvátiť a politicky zneužiť západní imperialisti. Povedali nám to na našom veľvyslanectve, kde sme najprv čakali na dvore v mraze, oblečení len v ľahkých teplákových súpravách a poltopánkach! Ešteže nás potom pozvali dnu – ľudsky trochu pookriať na malom spoločenskom večere, počas ktorého sme si takmer po tridsiatich dňoch cesty prvý raz vydýchli. Potom nás už čakal len odlet do Prahy.“
Ale ani plavba loďou z Melbourne do Vladivostoku nebola o nič menej strastiplná než cesta vlakom cez ďaleký východ.
„Naozaj to nebola luxusná plavba. Spomínam si, ako sme sa počas trojtýždňovej cesty tisli šiesti v jednej kajute, dolu v podpalubí. Každý deň bola na jedálnom lístku baranina. Bŕŕŕ. Náš skvelý šprintér Vilda Mandlík ako prvý chytil hneď na druhý deň morskú chorobu. Nuž, podmienky to veru neboli veľkorysé. Veď ak sme sa nestihli do ôsmej rána umyť, už sme sa mohli iba ak v morskej vode opláchnuť.“
Na lodi strávili aj vianočné sviatky.
„Aspoň to nás na deň-dva vytrhlo z otrasnej nálady, ktorá vyplývala aj z akéhosi poníženia. Napríklad nášmu kuchárovi Bidermanovi, ktorý kedysi varil v Paríži v chýrnych reštauráciách, nedovolili počas celej cesty pripraviť pre nás nejaké jedlo. Až na Vianoce sa zľutovali, a tak nám upiekol vynikajúcu jablkovú štrúdľu. Dodnes cítim jej skvelú vôňu.“
Samozrejme, v nezvyčajnej situácii, v akej sa olympionici na lodi Gruzia ocitli, sa vyskytli aj komické scény.
„Keď sme sa neholili, šéfstvo zvolalo stranícku bunku! Vodák Jemelka ich však odbil, že on sa veru holiť nebude, pretože iba tak dokáže manželke, že jej bol celý čas verný. A veru sa ani neoholil.“
Do pamäti sa mu vryli aj kartárske maratóny, ktorými si na lodi krátili dlhé chvíle.
„Denne sme vo štvorici aj s Julom Tormom odohrali aj do šesťdesiat partií žolíka. No a od plavby z Melbourne hádam do konca svojho života nezabudnem na dva filmy – Čapajeva a Švédsku zápalku. Každý deň, počas celej cesty, nám ich politruci na palube premietali do omrzenia. Asi aj preto sme každý deň ukončili zborovým zvolaním – Zas jeden den v prdeli, zas jeden deň v riti.“
Plavba loďou trvala rovných dvadsať dní. Po vylodení oslávila partia Silvestra vo Vladivostoku – ‘naložená‘ zas v sibírskom exprese.“
Z ringu do fabriky
Po pätnástich rokoch v ringu zakotvil olympijský víťaz vo fabrike. To mal za sebou vyše 450 duelov, z toho štyristo víťazných.
„Nik sa ma nepýtal, či som olympijský víťaz, nastúpil som do dubnických strojární. Tu som robil za 1480 korún na najťažšom úseku – odlievaní ocele. Hoci ma dobrá nálada neopúšťala, ak som chcel s rodinou ako-tak vyžiť (dcéra Marianna sa narodila v roku 1952, syn Janko v roku 1957) počas sobôt a nedieľ som chodil na nadčasy. Začínal som ako majster na šrotisku, a neraz som si pošpásoval, že najskôr som dostal majstra športu a potom majstra šrotu.“
Olympijský víťaz z Helsínk odpracoval v dubnických strojárňach takmer tridsať rokov, z toho devätnásť v najťažšej prevádzke.
ĽUDO POMICHAL
FOTO – ARCHÍV
