Riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe Ľubica Krénová má vraj k reštauráciám dosť paradoxný vzťah: „Najradšej by som v nich prežila celý život, ale napriek tomu sa im, ak môžem, vyhýbam. Ale aby som celkom neklamala, strávila som v nich mladosť, vtedy ich bolo, na moje šťastie, podstatne menej než dnes. Aj tak som prejedla všetko, čo sa dalo. Kedysi som si dokonca datovala vlastný život podľa toho, čo dobrého som kde jedla a dokázala som si pamätať presné dátumy. Vlastne ani nepoznám pokojnejší stav svojej duše ako pri dobrom jedle.“
Problém je však v tom, že riaditeľka je náročný labužník a že keď príde do reštaurácie, nevie si vybrať: „Pretože by som chcela všetko, čo majú moji spolusediaci, a dokonca aj to, na čo dovidím na ostatných stoloch. Jedlo je pre mňa čímsi, čo dokážem aj závidieť! Návšteva reštaurácie je preto pre mňa v konečnom dôsledku veľkým utrpením. Môj žalúdok je navyše bezodný, avšak peňaženka, bohužiaľ, nie. Môj manžel dokonca hovorí, že na večeru ma môže pozvať každý, kto na to má, na všetky ostatné povinnosti si už vystačí sám.“
Najlepšie jedlo v živote jedla Ľubica Krénová práve s manželom v jednej reštaurácii vo Francúzsku: „Bol to losos na tatársky spôsob. Odvtedy som ho síce jedla už mnohokrát, ale ani raz to nebolo to, čo vtedy. Ak sa dnes niekedy vyberieme s rodinou do centra Prahy, tak zväčša skončíme v pizzerii La Donna pri Mariánskom námestí. Talianska kuchyňa má totiž tú výhodu, že si na nej pochutia najmä deti.“ (bd)
