V minulom roku sa v Číne zaznamenalo 200 000 robotníckych demonštrácií. Dva razy toľko ako rok predtým. Han Dongfang, ktorého prezývajú čínsky Walesa, prorokuje, že o niekoľko rokov príde v Číne k veľkému výbuchu.V Rádiu Slobodná Ázia, ktoré vysiela z Hongkongu, moderuje Han Dong-fang najpopulárnejší program. Han sa nepovažuje za rozhlasového novinára, ale za odborára, ktorý využíva rozhlas. Pripravuje živé vysielanie. Ukrivdení z celej Číny telefonujú: nezamestnaní, roľníci, ľudia okrádaní úradníkmi, ľudia, ktorých vysídľujú kvôli budovaniu luxusných štvrtí, obete lokálnych, stranícko-kriminálnych zločinov.
Han už štyri roky načúva ozvenám čínskej trhovej transformácie.
Telefonuje človek z Mandžuska, zo severu Číny.
V slúchadle počujeme skandovanie demonštrantov: „Nech predstúpi starosta!“ Vzápätí sa ozývajú hlasy z policajných megafónov a slová anonymného spravodajcu, ktorý komentuje rozbíjanie demonštrácie.
Mám pocit, že som sa vrátila do Poľska spred dvadsiatich rokov. Nová je iba komunikácia mobilom. Tu však nie sme v Gdańsku, ale v krajine, kde sa čínsky komunizmus premenil na východný despotizmus spárený s trhovým hospodárstvom.
Nech vám dá prácu premiér
Han Dong-fang sa prvýkrát zviditeľnil v roku 1989. Dvadsaťštyriročný elektrikár na internáte sa pripojil k štrajku študentov na námestí Tchien-an-men. Stal sa ich hovorcom. Založil Autonómnu federáciu robotníkov Pekingu, prvé nezávislé odbory od roku 1949, keď sa komunisti zmocnili moci.
„V tom čase som ešte veľmi nevedel, čo je demokracia,“ priznáva sa Han. Na rozdiel od ostatných účastníkov udalostí na smutne známom námestí, ktoré sa rozplynuli v „mori biznisu“, Han lekciu ešte nestrávil.
„Robotníci z Mandžuska pracujú vo fabrike, kde sa vyrábajú deky. Už vyše roka bojujú za svoje požiadavky, vyhnali ich z podnikových bytov, žijú v stanoch, živia ich príbuzní. Štátnu fabriku, v ktorej pracovali, predali akejsi spoločnosti. Podľa zákona im mali vyplatiť odškodné vo výške 400 dolárov za každý odpracovaný rok. Noví majitelia im však ponúkli iba jednorazové odškodnenie 1000 dolárov. Už vyše roka, raz za týždeň, demonštrujú pred budovou mestského zastupiteľstva, ale starosta, bývalý baník, poslal proti nim minulý týždeň políciu. Bolo mnoho ranených.“
Do rádia zatelefonovali aj šoféri kamiónov z provincie Gansu.
Prepustili ich tri roky pred penziou, bez odškodnenia. Firma ich nahradila mladíkmi z okolitých dedín, ktorým platí nižšiu mzdu a navyše ich zbavila všetkých sociálnych výhod, dokonca ich prinútila zaplatiť riaditeľovi „zápisné“.
Han im poradil, aby nekonšpirovali, a odhodlali sa verejne protestovať. Keď zatelefonovali opäť, poradil im, aby sa obrátili na tripartitnú komisiu, ktorú na mestskom zastupiteľstve tvoria predstavitelia moci, podnikov a oficiálnych odborov. Komisia rozhodla, že ich majú opäť zamestnať a vyplatiť im ušlú mzdu. Riaditeľ však kópiu rozhodnutia roztrhal a povedal: „Nech vás zamestnajú tí, čo takto rozhodli.“
Han im poradil, aby si prečítali, čo povedal čínsky premiér Ču Žung-ti o spravodlivom zaobchádzaní s pracovníkmi. Nepomohlo. Riaditeľ vyhlásil, že „premiér je hlupák a noviny, ktoré mi nanucujete, klamú“. A dodal: „Choďte do Pekingu za premiérom, nech vás zamestná. Ja pre vás prácu nemám.“ Opäť zatelefonovali Hanovi: „Tvoje rady sú nanič. Poslal na nás podnikovú ochranu, poriadne nás zmlátili.“
Jeden z nich Hanovi oznámil, že pripravuje bombu, vyhodí do vzduchu riaditeľovu kanceláriu a potom sa obesí. Han ho zaprisahával, aby to nerobil, ale radšej podal na riaditeľa žalobu na súde. Vzápätí mu poslal 15 dolárov na súdne trovy.
Nedali si však povedať. Napísali otvorený list prezidentovi Tiang Ce-minovi a vyzvali ho, aby vyhlásil slobodné voľby a začal reformy. Zároveň sa obrátili – bez konzultácie s Hanom, ktorý by ich od tohto kroku odrádzal – na nelegálnu Demokratickú stranu Číny. Zatkli ich a odsúdili. Jeden dostal desať rokov (účtenka s 15 dolármi slúžila ako dôkazový materiál), ďalší po dva a pol roku.
Spokojní nie sú ani tí, čo sa obohacujú
Všetky snahy sú teda márne?
Nie, občas sa niečo podarí. Napríklad: Akási huta chcela zarobiť na obchode s nehnuteľnosťami, jej agent chcel vysídliť robotníkov z podnikových bytov, zbúrať ich a na ich mieste postaviť luxusné apartmány. Náhradné byty, ktoré im ponúkli, mali o jednu izbu menej. Vyšli teda do ulíc. Vyhľadal som príslušné vládne nariadenie a zaradil som kauzu do programu. Dva týždne po vysielaní fabrika ustúpila a ponúkla im väčšie byty. Ľudia sa učia využívať zákon, učia sa využívať svoje práva. Proti rozhodnutiam lokálnych úradov sa môžu odvolať v Pekingu, proti zvôli zamestnávateľov na miestnych úradoch.
Si presvedčený, že do piatich rokov príde v Číne k veľkému spoločenskému výbuchu. Odkiaľ máš takú istotu?
Ľudia sú zúfalí, hladní, nedostávajú mzdy, nevyplácajú im dôchodky. V roku 1989, keď robotníci mali prácu, pacifikácia pomocou armády bola ešte možná. Keď dnes niekde vypukne demonštrácia, moc sťahuje posily aj zo susedných miest. To znamená, že sa bojí. Aj ľudia sa ešte boja, ale menej ako donedávna.
Aj v strane sú nešťastní ľudia, ba spokojní nie sú ani tí, čo sa obohacujú. Raz mi zatelefonoval istý stranícky úradník a hovorí: „Ja som ten skorumpovaný úradník, o ktorom sa toľko píše. Hrozne mi to prekáža. Máš pravdu. Robím, čo robím, ale šťastný nie som.“
Aj títo ľudia vedia, že dnes sú lepšie časy ako za Maa, ale ani oni nie sú spokojní. Škála potrebných zmien je gigantická. Ja však môžem pomôcť iba nemnohým. Učiť ich, ako sa majú organizovať. A veriť, že ak sa niečo podarí, ak sa nejakí mocipáni namiesto zmobilizovania armády rozhodnú pre dialóg, bude to mať ohlas.
Číňania masovo demonštrujú, používajú bomby, ale vydávať opozičné noviny sa neodhodlajú.
Demonštrovať je to jediné, čo súčasná moc dovoľuje. Dav, to je sila, a moc rozumie iba sile. Človek sa ukryje v dave, nenesie za nič zodpovednosť. Vláda podnecuje ľudí k násiliu, aby mohla povolať vojsko, potrestať ich za porušovanie zákonov, aby zabudli, o čo im vlastne išlo. Túto taktiku využíva vláda odjakživa, robí to aj dnes. Preto opakujem, že mojím cieľom nie je zrútenie systému, ale zmena politickej kultúry. Bez práva slobodného hlásania názorov, bez práva diskutovať, niet politickej kultúry. Preto je naša história plná krvavých neúspešných rebélií. Zásadne som proti revolúciám, ktoré chcú najprv zničiť zlo, aby ho potom čímsi nahradili. To je čistý maoizmus. Presadzujem postupnú transformáciu, ktorú sme zatiaľ ani raz nevyskúšali.
Chytať moc za slovo
Podľa Hana je najťažšie bojovať s tým, čo nazýva čínskou kultúrou násilia. Namiesto zakladania odborov či vyvíjania nátlaku na už existujúce odbory, robotníci radšej demonštrujú. Nazdávajú sa, že ak čosi zdemolujú, spôsobia rozruch a niečo vybojujú. Predstavitelia odborov, s ktorými som sa zhováral, hovoria: „My za nič nemôžeme, menovali nás. Jediné, čo sa dá robiť, je vyjsť do ulíc a narobiť moci starosti.“
Telefonujú ti rozhorčení ľudia a ty ich nahováraš, aby sa držali zákona.
Pred štyrmi rokmi, keď som začal moderovať tento program, robotníci sa ma pýtali, ako zvrhnúť vládu. Vraveli, že nenávidia tých podvodníkov a zlodejov, čo sedia hore. Snažil som sa ich prinútiť k tomu, aby hovorili konkrétne: o svojej fabrike, o životnej situácii, o rodine a susedoch, ale nie o prezidentovi. Krotiť rozzúrených ľudí nie je ľahké. Ukrivdení neradi hovoria o sebe a o vlastnom živote. Ibaže, bez toho nie je možný skutočný rozhovor. Hovoríme napríklad o škole. Podľa ústavy má každé dieťa právo na deväť rokov bezplatného štúdia, v skutočnosti však rodičia platia a uplácajú na každom kroku. Zabezpečenie bezplatného vzdelávania je však základnou povinnosťou vlády.
Chceš robotníkov prevychovať?
Nie, ja nič nevyučujem, ja iba počúvam. Teoretické rozumovanie o západných odboroch by bolo v podmienkach Číny receptom na neúspech. Ľudí, ktorí mi telefonujú, prosím, aby mi povedali, ako dlho im nevyplácajú mzdy či podpory. Hovorím: vláda zdôrazňuje, že už žijeme v právnom štáte, treba ju chytiť za slovo. Pokúšam sa ich nahovárať, aby boli solidárni. Nestačí poznať zákony, keď treba, musíš sa vzoprieť. Nahováram ich, aby navštívili predstaviteľa oficiálnych odborov vo fabrike a prinútili ho, aby sa v ich veci angažoval.
V komunistickej Číne sa hospodárstvo privatizuje. Štátneho zamestnávateľa vystriedali tisíce šéfov. Čo je ľahšie? Bojovať so štátom alebo so súkromnými majiteľmi?
Situácie je čoraz horšia. Decentralizácia spôsobila, že jedného zamestnávateľa vystriedali tisíce malých i väčších ziskuchtivcov, ktorí neuznávajú nijaké zákony. Provincie v čoraz menšej miere akceptujú centrum, miestni bossovia si nedajú do ničoho hovoriť. Centrum však nedokáže uplatňovať vlastné rozhodnutia proti formálne mu podliehajúcim lokálnym úradom. Vláda postupne stráca moc v provinciách i vo fabrikách. V atmosfére bujnejúcej svojvôle sa ľudia nemajú na koho odvolať. Niektorí straníci o mne hovoria, že som posledným komunistom v Číne.
Si odporcom slobodného trhu?
Ako by som ním mohol byť, keď všade vidím bankrot plánovaného hospodárstva. Viem, ani trh nás všetkých nespasí, ale zahraničné investície vytvoria pracovné príležitosti pre našich robotníkov. Navyše, cudzozemci síce využívajú našu lacnú pracovnú silu, ale oveľa ľahšie je zastať si robotníkov v zahraničnej firme, hoci pod zámienkou boja proti cudziemu vykorisťovaniu. Navštíviš tamojšie odbory a povieš: „Zahraniční diabli nás vykorisťujú.“ Keď zájdeš na rozhodovaciu komisiu a obviníš podnikateľa z Taiwanu, že ti už tri mesiace nevypláca mzdu, ochotne ti pomôžu.
Čínu prijali do Svetovej obchodnej organizácie, WTO. To na jednej strane výrazne podporí rozvoj, no na druhej strane spôsobí rast nezamestnanosti.
Nezamestnanosť už máme. Integrácia ju iba zviditeľní a vláda s tým bude musieť čosi urobiť. Predpokladám, že Svetová obchodná organizácia si vynúti výmenu straníckych riaditeľov a manažérov. To sú vydriduchovia, ktorí pochlebujú tým hore a utláčajú tých dole, pričom si cynicky napchávajú vrecká. WTO nastolí podmienky poctivej konkurencie: buď si úspešný, alebo zbankrotuješ. Do Číny konečne vstúpi skutočná ekonomika so svojimi pravidlami. Nazdávam sa však, že robotníci si musia osvojiť vlastný vzťah k trhovému hospodárstvu, mať svoje odbory, voliť si predstaviteľov týchto odborov, bojovať o mzdy a v budúcnosti ovplyvňovať aj politiku, teda aj tvorbu zákonov, najmä tých sociálnych. Aby na nás pri transformácii nezabudli.
Hovorte s kolegami
Zvoní telefón. Akási žena hovorí, že šéf miestneho väzenia prepustil za úplatok notorického banditu.
Han jej vysvetľuje, že jeho organizácia sa nezaoberá kriminálnymi záležitosťami.
Vzápätí sa rozhovorí o lekcii z roku 1989, o tom, ako sa mnohomiliónové hnutie protestu po údere rozsypalo ako domček z karát a nič naň nenadviazalo. Vysvetľuje, prečo je také ťažké budovať v Číne opozíciu.
„V roku 1989 sa nám zdalo, že ide o veľké, celonárodné hnutie, že sú s nami všetci solidárni. Už deň po údere sa však ľudia začali zrádzať: ‘Neprišiel som na námestie z vlastnej vôle, henten ma nahovoril.‘ To je najväčší úspech čínskych komunistov – máme dokonale atomizovanú spoločnosť. V Číne žije 1,3 miliardy Číňanov, ale spoločnosť ešte nevytvorili.
Môžem robotníkom povedať: organizujte nezávislé odbory. Lenže oni nielenže nevedia, čo to odbory sú, ale neveria ani najbližšiemu kolegovi. Preto im radím, aby konali v rámci existujúcich zákonov, odvolávali sa na ne. Verím, že iba vtedy sa robotníci odvážia otvorene hovoriť s kolegami a so susedmi.“
GAZETA WYBORCZA
