Kvalifikovanejšie budú o ňom písať preto, lebo vezmú do úvahy napríklad aj jeho intenzívne marxistické obdobie, ktoré som ja zažil už len ako úsmevnú epizódu na pozadí vážnej existenciálnej výzvy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

Ale všetci tí, ktorí budú o Mirovi Kusom písať hĺbavé štúdie, nebudú mať k dispozícii to, čo je pre pochopenie jeho osobnosti a logiku jeho vývoja veľmi dôležité – totiž množstvo osobných zážitkov s ním.

Ja ich mám a pokúsim sa teda prispieť k bádaniu Kusého diela niekoľkými poznámkami o tom, kto je to Miro Kusý, keď nepíše. Možno tak lepšie pochopíme pôvod a význam jeho písania.

Tvrdohlavosť, vernosť a praktickosť

Jednými zo základných Kusého vlastností sú tvrdohlavosť, vernosť a v zdanlivej opozícii voči nim mimoriadna praktickosť.

V jeho okolí je už legendou príbeh o monumentálnej pivnici pod jeho vlastným domom, ktorú vyhĺbil v rokoch 1981 a 1982 svojimi rukami, a zeminu odvážal na káre na okraj Trnávky.

Legenda tvrdí, že Miro Kusý tú pivnicu hĺbil od zlosti a bezmocnosti nad tým, že jeho najlepší priateľ Milan Šimečka je vo väzení, kým on je na slobode. Pomenovanie motívov je iste pravdivé, ale pozoruhodná je v skutočnosti práve tá zdanlivo nezmyselná tvrdohlavosť, s akou za jeden rok zmenil kus zemského povrchu a doslova preniesol horu v mene vernosti svojmu priateľovi.

Je pozoruhodná, keď si uvedomíme, aký praktický je napokon výsledok. Pôvodne mala byť totiž nepoužiteľným bazénom, až sa napokon stala skvelou úschovňou vína, ktoré potom po večeroch popíjal celé osemdesiate roky práve so svojím priateľom Milanom Šimečkom.

Táto tvrdohlavosť a vernosť je zreteľná aj v Kusého textoch. Jeho písanie z osemdesiatych rokov sa podobá hĺbeniu onej legendárnej pivnice, keď vytrvalo vynášal na povrch všetko o podstate reálneho socializmu, ktorú sa ten pokúšal zakopať do zeme. Kusý to pritom robil verný marxistickej metodológii, ako sám často pripomínal. Touto tvrdohlavou činnosťou, ktorá vyzerala na prvý pohľad tak neprakticky, Kusý napokon vyhĺbil pod reálnym socializmom takú veľkú dieru, že sa do nej tento systém zrútil.

Odolnosť, srdnatosť a súcit

Ďalšími základnými vlastnosťami Mira Kusého sú odolnosť, srdnatosť a v zdanlivej opozícii voči nim súcit s menej odolnými a slabými.

Pamätám sa, ako Miro hĺbil ďalšiu nepraktickú dieru, tentoraz studňu. Vrážal v záhrade dlhú železnú rúru do zeme v nádeji, že sa mu podarí naraziť na vodu. Vyrobil si kladku s kladivom, ktoré z vysokej výšky padalo na koniec rúry a tĺklo ju do zeme. Jedného dňa zabudol svoju ruku na konci tej rúry a kladivo mu rozmliaždilo konce dvoch prstov. Videl som ho v tej chvíli – bolesti vzdoroval srdnato a s tou istou odolnosťou, s akou vzdoroval policajtom a režimu.

Sú ľudia, ktorí takúto odolnosť vyžadujú nielen od seba, ale aj od svojho okolia. Miro je však pravý opak. Jeho súcit, či presnejšie empatia voči menšinám, a najmä slovenským Maďarom a Rómom, pramení práve z jeho vlastnej srdnatosti.

Zažil som, ako sa začiatkom deväťdesiatych rokov postavil na tribúnu proti davu nacionalistických fanatikov. Postaviť sa proti nim v tých časoch vyžadovalo možno viac odvahy a odolnosti než postaviť sa v sedemdesiatych rokov proti komunistom.

Aj preto bol v tých časoch jedným z mála, kto bránil prirodzené práva menšín a písal o absurdite nacionalizmu s rovnakou tvrdohlavosťou ako o absurdite reálneho socializmu.

Netrpezlivosť, sklon k riziku a konzervativizmus

Tretia triáda základných vlastností Mira Kusého, to sú netrpezlivosť a sklon k riziku. Voči nim stojí v zdanlivej opozícii hlboký konzervativizmus.

Prvé dve vlastnosti pozná každý, kto sa niekedy s Mirom Kusým viezol v aute, alebo s ním hral šach. Miro Kusý s obľubou prekračuje rýchlosť a dupe na plyn, občas zájde do protismeru či na červenú s poznámkou, že dopravné značky sú len odporúčaním pre vodiča, nie príkazom.

Tak ako Miro šoféruje, tak aj hráva šach. S úžasom som sledoval, ako netrpezlivo a proti pravidlám šachovej taktiky riskantne vytiahol do beznádejného útoku proti môjmu otcovi, ktorý nad Mirom neomylne víťazil trpezlivou a opatrnou pozičnou hrou.

Miro Kusý je však napriek tomu, a v opozícii voči svojej povahe, veľmi konzervatívny obhajca spoločenských pravidiel. Možno preto, lebo jeho detstvo siaha ešte do prvej republiky, a preto, lebo chodil do školy k jezuitom.

Len tak sa dá vysvetliť dôslednosť, s akou Miro Kusý trvá na politickej kultúre a úcte k štátu. Mimochodom, myslím si, že práve táto úcta k štátu a odpor k politickému vulgarizmu, teda hlboký konzervativizmus, boli hlavnou príčinou, prečo tak srdnato odmietal súhlasiť s rozdelením Československa.

Ten istý konzervativizmus ho dnes vedie k tomu, že kritizuje slovenských novinárov za vulgárnosť a neúctu k politikom. Občas sa jeho kritika môže dokonca podobať až šomraniu mrzutého staršieho pána. To však súvisí na jednej strane s tým, že tento štát prijal za svoj ako dôsledný konzervatívec, ale na druhej strane ho netrpezlivá povaha núti nečakať, kým novinári dozrejú k jeho postojom.

* * *

Všetky vlastnosti profesora Miroslava Kusého, o ktorých som tu hovoril, vystupujú aj zo stránok jeho objemnej knihy. Tvrdohlavosť, s akou píše, vernosť, s akou stojí na tých istých ideách, srdnatosť, s akou odoláva manierizmu, ale aj netrpezlivosť, s akou sa dovoláva rozumu tam, kde ho nikdy nebude dosť – všetky tieto vlastnosti sú obdivuhodné a nevyhnutné pre tvorbu takého monumentálneho diela, aké má Miro Kusý už teraz za sebou.

Všetci kvalifikovaní bádatelia diela dostali v tejto knihe celé priehrštia textov, ktoré dopĺňajú predošlé zväzky o nové rozmery Kusého myšlienkového vývoja. A to má tento veľký človek ešte len sedemdesiat rokov. Bádatelia, traste sa, a tebe Miro, všetko najlepšie k narodeninám.

Autor: Martin M. Šimečka