Štvrtého novembra, dva dni pred kapituláciou, sa mulla Muhammad Umar, duchovný vodca Talibanu, úplne výnimočne ukázal svetu na televíznej obrazovke CNN. Do tváre mu však znovu, ako vždy, nebolo vidieť a jeho vystrelené oko zakrýval nielen turban, ale aj hrubá deka. Mala ho chrániť pred zimou, ale najmä pred očami kameramana. Kráčal pomaly, obklopený najvernejšími žiakmi, fanatickými bojovníkmi, a pripomínal Napoleona po prehratej bitke pri Waterloo. Nemal už veľmi na výber, pretože aj na okraji jeho bašty, starovekého Kandaháru, sa ozývali výbuchy amerických bômb. A zo všetkých strán bolo počuť streľbu z tankov a ľahkých guľometov. Ale Umar, ktorý sa pred rokmi zjavil na scéne ako duch a spočiatku pôsobil ako záchranca znásilňovaných žien a chlapcov, a aj preto dostal prezývku Robin Hood, sa ešte vzopäl k poslednému výkonu. Zrazu zastal a niečo pošepkal svojmu pobočníkovi Wakilovi Ahmadovi. Ten potom tlmočil novinárom silnú vetu: „Budeme bojovať do poslednej kvapky krvi. Alah to tak chce, lebo Alah je veľký!“ Umar, jediný vyvolený

Mulla Umar mal svojho pobočníka Wakilu Ahmada veľmi rád. Poznal ho ešte z Pakistanu, kde počas sovietskej okupácie Afganistanu zakladali spolu prvé madrasy, školy pre mladých talibov. Keď Sovieti museli napokon po desiatich rokoch z Afganistanu odísť, Umar sa vrátil do svojho rodiska neďaleko Kandaháru. Tam zriadil veľkú madrasu a po viacerých činoch, ktorými sa preslávil ako zásadový a spravodlivý muž, sa v hierarchii náboženských vodcov dostával čoraz viac do popredia. Mulla Hassan, ktorý sa vzdal nároku na vedúcu úlohu v hnutí, odpovedal na otázku pakistanského novinára Ahmeda Rašída, prečo vymenovali na čelo hnutia práve Umara, takto:

„Mullu Umara sme vybrali preto, lebo bol medzi povolanými jediný vyvolený. Mal silu, ktorá na nás pôsobila fascinujúco. Mal autoritu, vďaka ktorej dokázal pomáhať ľuďom.“

Ale aj sám Umar odpovedal výnimočne na otázky iného pakistanského novinára. Hovoril o tom, čo je to vlastne Taliban a načo také hnutie existuje.

„Pozdvihli sme zbrane, aby sme dosiahli ciele afganského džihádu, aby sme oslobodili našich ľudí z rúk mudžahedínov. Absolútne veríme vo všemocného Alaha, jediného Boha. Na to nesmieme nikdy zabudnúť. Iba on nás môže požehnať víťazstvom, alebo nás uvrhnúť do prehry. Ak prehráme, tak sme niečo nedokázali vykonať tak, ako nám to Alah určil!“

* * *

Ak sa dnes hľadajú príčiny prehry Talibanu i osobnej prehry mullu Umara, náznaky konca možno nájsť v poslednej časti jeho vety, ktorú vyslovil pred vyše piatimi rokmi.

„Ak prehráme, tak sme niečo nedokázali vykonať tak, ako nám to Alah určil.“

Umar sa v histórii fanatických vyznavačov islamu a proroka Mohameda zaradí medzi tých mužov, ktorí sa dopustili rovnakej chyby. Išlo o pokus „vylepšiť“ islam, prispôsobiť ho ani nie tak na afganské podmienky, ale postaviť sa nad jediného proroka. To, samozrejme, mulla Umar asi nikdy nepripustí, pretože niečo ako sebakritika u ľudí jeho typu neexistuje.

Umarove oči, ústa, uši

Šiesteho novembra vyslal mulla Umar za Hamídom Karzajom, ktorý sa stal po bonnskej konferencii hlavných afganských opozičných strán šéfom novej dočasnej vlády, svojich spoločníkov. Medzi nimi bol aj Umarov verný Wakil Ahmad – jeho oči, uši i ústa. Cez neho vydával Umar pokyny na vládnutie. A nielen to. Ahmad bol pre Umara všetkým, čo ho spájalo s bežným pozemským životom. Ahmad pripravoval stretnutia s kmeňovými náčelníkmi, ale aj jedinú schôdzku so zástupcom OSN. Ahmad varil Umarovi čaj, podával mu jedlo, robil mu šoféra. Ahmad všetko zapisoval. Spočiatku aj na zápalkové škatuľky či tabakové papieriky, lebo spôsob, akým Umar viedol vládu, bol iba veľkou improvizáciou.

Keď sa Umar rozhovoril, všetci stíchli. Nikdy však nebolo jasné, čo je časťou modlitby a čo časťou vládneho výkonu. Umar často len čosi utrúsil, na prvý pohľad nepodstatné, ale Wakil Ahmad už vedel, že to slovo, a najmä spôsob jeho vyslovenia, môže mať pre hnutie veľký význam.

Umar spočiatku sedával na perzskom koberci spolu s ostatnými. Ako rovný s rovnými. Až neskôr mu do rozhľahlej haly priviezli karatanovú posteľ, na ktorú položili koberec a vankúše a po dlhých prosbách dosiahli, aby sedával tam.

„Preto, aby bol nad nami aj fyzicky,“ vysvetľuje mulla Hassan.

Slúžiť Umarovi bolo pre všetkých najvyššou cťou.

Jedného dňa priniesol Wakil Ahmad do „vládnej haly“ dve truhlice. Do jednej ukladal cenné papieriky s Umarovými slovami a výrokmi, či už svätými alebo „štátnickými“, do druhej doláre. „Bolo tam možno stotisíc dolárov v hotovosti,“ tvrdí mulla Hassan.

Keď k Umarovi doviedli nejakého ubiedeného starca, ktorý sa chcel na niekoho posťažovať, alebo požiadať o pomoc, no najčastejšie, aby aspoň na zlomok sekundy uzrel tvár svätého muža, Umar ho obyčajne pohladil a vzápätí tou istou rukou vydal pokyn. Wakil Ahmad už vedel, čo to znamená: otvoril truhlicu s dolármi a úbožiakovi podal zväzok dvadsaťdolárových bankoviek.

Kapitulácia

Šéf novej vlády Hamíd Karzaj, ktorý je tiež Paštún, rovnako ako mulla Umar, mulla Hassan či Wakil Ahmad, sa na stretnutie s Umarovými zástupcami nemusel výnimočne pripravovať. Tridsaťčlenná vláda, ktorá vznikla síce v Bonne, ale so súhlasom väčšiny rozhodujúcich kmeňových náčelníkov, má od prvých chvíľ svojho ustanovenia autoritu.

Podmienky kapitulácie Talibanu neboli nijako zložité. Karzaj ich oznámil Wakilovi Ahmadovi hneď po takmer bratskom uvítaní a vypití šálky čaju.

„Ak chce Taliban uchrániť životy ďalších bojovníkov, musí sa vzdať!“

V prvej fáze rokovania Karzaj dokonca ponúkol Umarovi amnestiu, ba aj právo na dôstojný život v ústraní s dvoma manželkami a piatimi deťmi.

V afganskej politike, ktorá sa považuje za najvyššiu formu obchodu, sa však nič nedeje jednostranne. Platí zásada: niečo za niečo!

Wakil Ahmad chcel teda vedieť, čo za to. A Karzaj vtedy povedal vetu, ktorú neskôr zopakoval aj spravodajcovi CNN Nickovi Roberstonovi.

„Mullovi Umarovi poskytneme ochranu, ak sľúbi, že sa zriekne terorizmu a zreteľne dá najavo, že terorizmus urobil afganskú spoločnosť brutálnou a zničil našu krajinu.“

Wakil Ahmad si všetko zapisoval a po pol hodine z Karzajovho stanu odišiel. Sadol do džípu značky Toyota a ponáhľal sa s obsahom rokovania oboznámiť mullu Umara.

O hodinu neskôr prestali klásť talibanské milície na kandahárskom letisku odpor. A hoci sa boje v meste ešte zintenzívnili, platil už Umarov príkaz, aby jeho ľudia odovzdávali zbrane kmeňovým náčelníkom, ktorým veria. Väčšina si vybrala paštúnskeho náčelníka Gulu Aghu, ktorý sa o pár dní neskôr stal novým guvernérom provincie Kandahár.

Na druhú časť ponúkanej dohody však mulla Umar nepristúpil. Bez jedinej stopy zmizol aj s rodinou a so svojím verným spoločníkom Wakilom Ahmadom.

Divoká karta Karzaj

„Viem, čo sme chceli dosiahnuť. Chceli sme obsadiť Kandahár. Cítil som, že ak sa Taliban vzdá práve tam, a my mesto získame, bude to znamenať koniec vojny.“

To sú slová Jasona Amerineho, kapitána americkej armády, ktorý sa zotavuje z ťažkého zranenia na americkej vojenskej základni v nemeckom Landstuhle. Kandahár padol aj jeho pričinením, ale práve on bol v záverečný deň mimo Afganistanu.

Jason Amerine mal totiž smolu. Našťastie, nie až takú ako jeho traja spolubojovníci, ktorých pri Kandaháre smrteľne zasiahli vlastné bomby. Kapitán vyviazol s ťažkým zranením.

„Bojovali sme s Karzajovými vojakmi. Bok po boku. Oni išli vždy dopredu, my sme im zabezpečovali tylo. Ocitli sme sa na otvorenom priestranstve a talibov bolo viac. Potrebovali sme preto urýchlene leteckú podporu. Neviem, možno išlo aj o moju chybu, možno moji ľudia zle určili pilotom súradnice. Ale stále mám pocit, že zásadná chyba bola, že sme sa od talibov málo vzdialili. Boli sme veľmi blízko a navyše, Karzajovi bojovníci sa oblečením neveľmi odlišovali od talibov. Keď prileteli bombardéry, cítil som, že bude zle. Ale v takej chvíli sa už nič nedá robiť. Bomby začali padať a keď prvá padla iba pár metrov od nás, vedel som, že sa to skončí tragicky.“

* * *

Jason Amerine absolvoval spolu so svojou špeciálnou skupinou tesne pred príletom do Uzbekistanu náročný výcvik v americkom štáte Kentucky.

„Môžete trénovať, čo vám sily stačia, ale neustále máte pred očami jednu vec. Tie videá, ktoré vám v kurze púšťajú. Vidíte tváre, ktoré sú odhodlané nielenže zabíjať, ale najmä pripravené umierať. Hocikedy, v hociktorú chvíľu. To sú bojovníci, pred ktorými treba mať rešpekt. Nevravím teraz o ich viere, viem, čo pre nich znamená. Na bojisku sa však s nepriateľom stretnete zoči-voči. Preto sme sa sústreďovali najmä na výber takých našich mužov, ktorí boli ochotní, naozaj ochotní zomierať za Ameriku. Na takých, ktorí plne pochopili, čo sa vlastne jedenásteho septembra v New Yorku a Washingtone stalo. Nešlo tam o žiadnu hru či náhodu, ale o ťažký útok na naše srdcia. A preto zdôrazňujem, že všetci moji muži vedeli, do čoho idú, vedeli, že tam môžu zomrieť. A nemali s tým žiadne problémy.“

* * *

Z výpovedí Jasona Amerineho sa možno dozvedieť aj niečo iné. To, čo verejnosť dlho nevedela. Kapitán hovorí, že od prvých chvíľ, ako pristál so svojím oddielom pri Kandaháre, začal spolupracovať s Hamídom Karzajom.

„Hamíd bol pre nás divokou kartou. Neuveriteľný muž. Hovorí plynne po anglicky, ale keď sme s ním diskutovali, niektoré výrazy podával v inom balení. Zvláštna angličtina, akoby chcel do jej prízvuku pridať aj niečo z bojovného prízvuku jeho rodného jazyka, paštúnčiny. Od Karzaja sme sa veľmi veľa naučili. Jedna vec je trénovať v Kentucky a vyvolávať si možnosť vzniku nejakej situácie. Celkom iné je však byť na mieste činu, v krajine, o ktorej síce dosť viete, ale kým nestretnete skutočného človeka, nechápate nič z ich spôsobov, zvykov, nerozumiete diskusiám, a najmä metódam boja. Spolupracoval som s Karzajom od chvíle, ako nás vysadili na juhu Kandaháru, a hneď som pochopil, že to je tvrďas, akého možno už nikdy nestretnem. Nie je to bežný človek, ani bežný politik. Hamíd Karzaj je v prvom rade udatný bojovník. Pred akciou sme vždy počúvali jeho rady. Väčšinu toho, čo nám vravel, som si dôkladne zapisoval a potom som celé hodiny nad jeho pokynmi premýšľal. My sme chceli ísť rovno na Kandahár, ale keď to Karzaj počul, priam mu horeli oči. Zohol sa nad mapu, prešiel si rukou po holom temene, poškriabal krátku bradu a povedal: „Nie, najskôr sa musíme zmocniť Tarin Kotu, hlavného mesta provincie Uruzgan. Tarin Kot je vojenské srdce Talibanu.“ Ukázalo sa, že Karzaj mal opäť pravdu.

Prišiel som o veľa mužov

V Kandaháre bojovali v jednotkách Talibanu aj džihádisti, bojovníci pakistanskej bojovej skupiny vodcu Sufu Muhammada. Sufa, ktorý tiež patril k obľúbencom mullu Umara, prešiel s troma tisíckami bojovníkov cez hranicu pred vyše dvoma mesiacmi, len pár dní po tom, ako sa začali v Afganistane americké nálety.

„Prišiel som o veľa mužov, mladých chlapcov. Mali od trinásť do dvadsať rokov. Boli to dobrí mladí muži, veľkí bojovníci, ale pri Kandaháre sme zažili peklo. Myslím na nich, na Esanaha, Dara, Salima, na všetkých, ktorí už odišli k Alahovi. Možno som ich nemal volať, neviem, či by som to teraz znovu urobil, ale vtedy, keď sa to začalo, sme sa tak rozhodli a išli sme na pomoc našim bratom talibom. Aj my sme talibovia. Ale oni boli lepší.“

Tak sa teraz Sufa Muhammad vyjadruje v Pešaváre. V pakistanskom meste, kde pred rokmi založil svoj oddiel – harkat a kde pomáhal mužom zapojiť sa do svätej vojny.

„Nechápal som, prečo sa do nás Američania pustili. Neveril som ničomu, ani ich slovám o bin Ládinovi. Umar a bin Ládin, to boli pre mňa i pre mojich ľudí vždy posvätné mená. Ale to, čo som zažil v Afganistane, to, čo som videl na vlastné oči a čo som počul od ľudí, mi našepkalo, že som asi urobil veľkú chybu. Nevravím, že som nemal ísť bojovať, ale hanbím sa za seba, že som mohol uveriť niečomu, čo nebola pravda. Viem, že moji chlapci, ktorí padli v boji, sa majú teraz v nebi dobre. Niektorí boli veľmi mladí. Ale teraz majú všetko to, čo tu mať nemohli a nestihli. Víno, dievčatá, hudbu. Teraz sú šťastní oveľa viac ako my, čo sme zostali na zemi.“

Bakht Vali, bojovník z tej istej bojovej skupiny hovorí, že proti americkým lietadlám sa bojovať nedalo. Nič však neľutuje.

„Do boja idú vždy tí, ktorí si želajú padnúť a zomrieť. Spoznal som mladých mužov, ktorí po páde amerických bômb a rakiet umierali s úsmevom na tvári. Boli to skutoční šahídovia – martýri, oddaní moslimovia, ktorí zomreli za vieru.“

MICHAL HAVRAN