Najviac obyvateľov v zariadeniach sociálnych služieb je v nich umiestnených s diagnózou ťažká mentálna retardácia, mentálna retardácia v kombinácii s inými duševnými poruchami či s poruchami správania. Pred rokom 1989 existoval trend zbaviť spôsobilosti na právne úkony takmer každého obyvateľa domova sociálnych služieb s vyššie uvedenými diagnózami. „Neexistoval na to síce žiaden právny úkon, no dialo sa tak,“ hovorí Ing. Viera Tomanová, riaditeľka odboru sociálnych vecí ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. „Často boli za tým najbližší príbuzní, ktorí sa nedokázali vyrovnať s postihom člena rodiny, neraz svoje zohrali majetkové pomery. Ale aj hanba, veď ešte pred dvanástimi rokmi sa postihnutí ľudia pred verejnosťou schovávali. Nepohodlní a nežiaduci boli nielen pre rodinu, ale aj pre celú spoločnosť,“ vysvetľuje riaditeľka.
Pritom mnohým z nich by domáce prostredie len a len pomohlo. Mnohé z domovov sociálnych služieb sú v takom nevyhovujúcom stave, že by ich bolo treba zatvoriť. Tých skutočne účelových je veľmi málo, za posledných desať rokov sme nič nové nezačali budovať, horko-ťažko sa dokončilo to, čo bolo rozostavané. V Čechách na rozdiel od nás dal štát takmer šesť miliárd korún na vybudovanie nových zariadení. O mnohé totiž prišiel v rámci reštitučných nárokov. Ďalších šesť miliárd venovali susedia na vybudovanie účelových zariadení, v ktorých zdravotne postihnuté deti či dospelí musia stráviť väčšinu svojho života. Na zlepšenie materiálovotechnickej úrovne domovov sociálnych služieb by ihneď bolo treba u nás vyčleniť zo štátneho rozpočtu vyše miliardy korún.
„Slovensko pre obyvateľov domovov sociálnych služieb veľa nerobí. Štát na nich zabúda. Naďalej prežívajú svoje smutné dni na periférii obcí, mimo civilizácie. V zariadeniach chýbajú psychiatri, personál dosahuje takmer najnižšie mzdy v národnom hospodárstve,“ konštatuje Ing. Tomanová.
V týchto ústavoch je veľa ľudí omylom. Prinavrátiť im spôsobilosť na právne úkony je proces nesmierne zdĺhavý a náročný. Za posledných päť rokov sa to podarilo asi v štyroch prípadoch.
Občan bez spôsobilosti na právne úkony
O nie je schopný komunikovať
O nedokáže chrániť svoje práva
O nevie sa postarať sám o seba a svoju domácnosť
O nevie si sprostredkovať kontakty so spoločenským prostredím
O súd mu určí zákonného opatrovníka, ktorý sa oňho stará
O v domoch sociálnej starostlivosti sa opatrovníkom automaticky stával riaditeľ ústavu
