"Vo vare novembra 1989 som na tribúne Námestia SNP povedal, že sme odkliati - mal som na mysli ľudí, čo tu žili a boli zakliati v neslobode. Po pätnástich rokoch sa mi zdá byť primeranejšie hovoriť o odklínaní, o uvoľňovaní bariér na ceste k väčšej slobode, otvorenosti, a súčasne i k väčšej spoluzodpovednosti za svoj osud, k pochopeniu svojich možností. To sa týka národa, krajiny, ale aj, a možno ešte viac, jednotlivca, rodiny. To je proces, nie jednorazový zázrak," vysvetľuje MARTIN BÚTORA hru slov na obálke knihy jeho textov z rokov 1967 až 2004 nazvaných Odklínanie, kde v pozadí vidno aj "pôvodné" odkliatie.

Aký to bol pocit vrátiť sa k dávnejším textom, čo vás pri tom prekvapilo?

Dodatočne ma zarazilo, aká opatrná bola domáca publicistika ešte v polovici šesťdesiatych rokov. Literatúra, film, výtvarné umenie či divadlo boli schopné nájsť slobodnejšie výrazové prostriedky než žurnalizmus. To sa čiastočne opakovalo aj po okupácii v roku 1968, v publicistike to prelomili dakedy v roku 1987 až Slovenské pohľady.

Pamätáte si na svoj prvý vážnejší uverejnený alebo prednesený text?

Asi reportáž o návšteve Allena Ginsberga v Bratislave - vyšla v časopise Naša univerzita na jar 1965. Okrem básnikov zo skupiny Osamelých bežcov sme s ním jednu noc predebatovali spolu s Andrejom Mrázom.

Ako si na Ginsberga spomínate?

Autor Kvílenia chodil s dlhočizným kockovaným šálom a v bielych teniskách, nosil malé činely, nôtil budhistickú mantru Hari Krišna, recitoval básne a komentoval svet. Bol to príval inej poetiky, planetárnej citlivosti, krajne neformálneho správania.

Udialo sa vtedy aj niečo, čo sa do reportáže "nevošlo"?

Áno, na druhý deň sa v kaviarni hotela Devín stretol s Lacom Novomeským, a bolo to nielen stretnutie dvoch jedinečných básnikov, ale aj dvoch svetov: legendárneho zarasteného bradatého charizmatického predrogovaného beatnika, oproti ktorému sedel rovnako mýtický hrdina, čerstvo rehabilitovaný predstaviteľ socialistického humanizmu, v solídnom obleku a oholený, svojím zjavom i osudom stelesňujúci kantovský imperatív.

Ako to na vás pôsobilo?

Ako stretnutie veľkého amerického otáznika a veľkého slovenského výkričníka.

Prečo vznikla knižka práve teraz?

Od novembra 1989 som bol stále na pochode, robil som na rozličných projektoch, nemal som kedy dať niečo dokopy. Okrem toho sa priblížila moja šesťdesiatka, bola to príležitosť dať jubileu trochu inú podobu.

Chystáte sa vydať aj ďalšie texty?

Možno trochu oneskorene, ale predsa, skúsim niečo napísať o pobyte v Amerike v rokoch 1999 - 2003.

Hovorí sa o vás ako o človeku viacerých profesií. Aký je ich vzájomný vnútorný súvis? A v ktorej z nich ste sa cítili najviac doma?

Mne to tak vychádzalo, že v každej z nich bola dôležitá téma ľudskej dôstojnosti, slobody, charakteru. A usiloval som sa cítiť doma v tej, ktorú som práve vykonával, či už dobrovoľne, alebo z povinnosti.

Keďže ste kandidovali na prezidenta ako občiansky kandidát, nepriradili vás formálne k jednému názorovému prúdu. Ste liberál?

Som za otvorenú spoločnosť a hodnoty liberálneho konštitucionalizmu považujem za kľúčové, v civilizačných debatách sú mi blízke liberálne pohľady. Na niektoré otázky sa pozerám konzervatívnejšie, napríklad na ekonomiku či na osobnú zodpovednosť jednotlivca.

V roku 1993 ste apelovali, aby sa intelektuáli správali tak, akoby žili v celkom slobodnej krajine. To je aká?

Celkom slobodná krajina je ideál, fikcia - no musíme sa vzťahovať k niečomu lepšiemu než to, čo tu práve máme, nie?

V programe Verejnosti proti násiliu Šanca pre Slovensko z jari 1990, ktorého ste boli redaktorom, sa hovorí o "zdržanlivom, ale pevnom optimizme". Ako ste na tom s optimizmom dnes?

Dnes je môj optimizmus v niečom ešte pevnejší - sme zakotvení na Západe, dorastajú mladí ľudia. Zdržanlivosť sa skôr týka vonkajšieho sveta, globálnych ohrození.