prispel k rozvoju satiricko-humoristickej prózy, ktorá nemala na ružiach ustlané ani v nedlhom liberálnejšom období minulého režimu.

Nezabudol naň však Peter Glocko ml., čo dokazuje monografia Ide dravec tvrdo na vec (Matica slovenská, Martin 2004). Literárny redaktor Slovenského rozhlasu interpretuje a hodnotí celé Bednárovo dielo a pridal aj dva rozhovory - o percepcii Bednárových kníh dnes (s Igorom Hochelom) a o Bednárovi-človeku (s Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim). V závere je deväť spomienok jeho priateľov, ktorých Glocko ponachádzal a prizval k spolupráci.

Monografiu dopĺňa krátka fotodokumentácia. Príslušník mladšej generácie, ktorý už Bednára osobne nepoznal, takto bezprostredne a z prvej ruky priblížil dnešným čitateľom "avanturistu s ahasverskou povahou".

Glocko si pri výklade nezvolil prísne chronologický postup, nerozoberá knihu po knihe v poradí, v akom vychádzali, no nedá sa povedať, že by zanedbal autorove vývinové fázy. Ide skôr po dominantách jeho diela a, samozrejme, i života. Bednár síce tvrdil, že všetko, čo napísal, je vymyslené, v mnohom sa odráža jeho životný pocit, zážitok, údel. Monografista viackrát (a celkom správne) poukázal na to, že postavy v Bednárových knihách často zodpovedajú nestálej, dobrodružnej povahe autora. Napríklad už v debute z roku 1964 Uhni z cesty (Glocko ju označil za "generačnú spoveď súčasníka") je hlavná postava, putujúca po Slovensku, silne autobiografická. Stelesňuje Bednárovo nutkanie byť stále v pohybe a popri tom sa dívať a kriticky komentovať okolie, spoločnosť, jednotlivca.

Ostrie satiry mieril Bednár najmä na prejavy malomeštiactva a konformizmu, využíval pritom generačné spory a rozpory. Hádam ako prvý z vtedajších mladých autorov siahol po mestskom slangu, ktorý ako rodený Bratislavčan dobre poznal. Bol to jeden z jeho humorotvorných prostriedkov, nevraviac už o vzácnej schopnosti vymýšľať smiešne príbehy, hraničiace s nonsensom. Tú zasa uplatnil v knihách pre deti.

Glocko ich analýze venoval osobitnú kapitolu. Snažil sa pritom v Bednárovej tvorbe rozlíšiť vrstvy humoristické od satirických. Bola to ťažká úloha, veď táto hranica často splýva: v humore nemusí byť vždy satira a v satire humor. Glocko sa pri rozbore Bednárových diel opiera aj o dobovú kritiku a často cituje jej výroky, ktoré korešpondujú s jeho názorom, no hlavne vytvárajú potrebný dobový kontext.

Spomienky priateľov (M. Vanek, V. Popovič, P. Ševčovič, E. Gindl a iní) približujú Vlada Bednára ako vášnivého hubára, ozajstného znalca mykológie, nemenej vášnivého turistu, horolezca, vtipkára, vynikajúceho spoločníka, bohéma, figliara, čo všetko našlo odraz v jeho tvorbe. Glockova monografia je aj dôstojným pripomenutím dvadsiateho výročia spisovateľovej tragickej smrti.