Chynorany 19. februára (TASR) Finálovou súťažnou prehliadkou sa dnes v rodisku básnika Valentína Beniaka (1994-1973) v Chynoranoch začal XII. Slovenský festival poézie Beniakove Chynorany. Do finále, ktorému predchádzali okresné a krajské výberové kolá s asi 200 súťažiacimi, sa prebojovalo 29 recitátorov.
Tohoročnou novinkou je jednokolová finálová súťaž, povedal predseda poroty Marcel Šustek, čo by malo festival zatraktívniť a otvoriť poetickej tvorbe európskych básnikov. Súťažiaci tentoraz nemali povinnosť vybrať jednu z recitovaných básní z Beniakovej tvorby, mohli sa prezentovať jedinou básňou podľa svojho výberu. Festival však v minulosti úspešne splnil svoje poslanie - popularizovať slovenskej verejnosti takmer zabudnutého a minulým režimom zaznávaného básnika, pretože viac než tretina, najmä starších a skúsenejších recitátorov, si vybrala práve Beniakove básne.
Festival Beniakove Chynorany začal písať svoju históriu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pri organizovaní regionálnych spomienkových recitačných pásiem k básnikovmu jubileu. V roku 1994, pri príležitosti stého výročia jeho narodenia, sa po prvý raz uskutočnila celoslovenská prehliadka v prednese slovenskej poézie. Vznikla tak popri recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín ďalšia celoslovenská platforma, na ktorej mladí ľudia, recitujúci poéziu, si môžu zmerať svoje sily.
Valentín Beniak (1894-1973) pôsobil ako notár a štátny úradník a popri svojej práci sa venoval poézii. Považujú ho za modernistu, oscilujúceho medzi symbolizmom a avantgardou. Debutoval zbierkou Tiahnime oblaky (1928), o tri roky mu vyšla druhá zbierka Ozveny krokov a znamenala prechod k subjektívnej sfére s prvkami antiky a poetizmu. Za prelomovú je považovaná kniha Poštový holub (1936). V zbierkach Bukvica, Vigília a Druhá Vigília glosoval dobu, v ktorej žil. Triptychom Žofia, Popolec a Igric, v ktorom vyjadril lásku k prírode, zemi, rodu a žene sa definitívne zaradil medzi vrcholných predstaviteľov slovenskej poézie. Všetky vyšli počas druhej svetovej vojny. Od roku 1948 bol Beniak režimom perzekvovaný a nemohol publikovať. Utiahol sa do ústrania, venoval sa iba prekladateľskej činnosti z nemeckej, francúzskej, anglickej a maďarskej poézie. Až v rokoch 1967 až 1971 mohol opäť vydať svoju novú poéziu. Vyšli mu zbierky Hrachor, Plačúci amor, Sonety podvečerné, Medailóny a medailónky.
