Egon Gál je dosť zvláštny človek. Navrhuje, aby sme čítali Hobbesa, Locka, Foucaulta alebo Dennetta vo svete, kde nás láka toľko iných zaujímavých vecí: internet, mobily, supermarkety, bankové karty, hracie automaty, gauče, čipsy. Egon Gál je však veľmi tolerantný človek. Preto nás do čítania nijako nenúti, len naznačuje, že ak chceme - máme takú možnosť (vďaka edícii Osobnosti filozofie Vydavateľstva PT - Albert Marenčin).
Keď niečo naznačuje Egon Gál, treba sa nad tým aspoň zamyslieť. Koniec koncov edícia vyzerá príťažlivo. Nejde o klasické tučné a nezrozumiteľné filozofické traktáty, ktoré obsahujú jediné správne vysvetlenie všetkých vecí. Edícia ponúka tenké knižky o filozofoch vo vreckovom formáte. Také tenučké, že si poviete - to musím zvládnuť za jeden večer, asi ako koncert vážnej hudby 20. storočia. Zdanie však klame, čítaním na jeden večer bol (aspoň pre mňa) zatiaľ iba Hobbes.
Knižka Johna Symonsa Dennett (preklad Juraj Hvorecký) má byť "samostatným, všeobecným a nenáročným úvodom do diela amerického filozofa Daniela Dennetta", jednej z popredných postáv súčasnej filozofie a kognitívnej vedy. Nie je však ani všeobecná, a už vôbec nie nenáročná. Zdá sa byť dokonca ešte ťažším kalibrom ako samotný Dennett.
Symonsovi nie je čo závidieť. Mal pred sebou problém. Musel sa široko rozkročiť nad celým Dennettovým dielom, ktoré sa vyvíja azda rýchlejšie ako nové generácie mobilov a superpočítačov. Občas musel použiť slová, ktoré nepatria do bežnej reči, alebo konštrukcie, strávenie ktorých si vyžaduje o niečo väčšie množstvo žalúdočných štiav ako vyprážaný rezeň (intencionálny postoj alebo heterofenomenologická stratégia, napríklad).
Autor musel tiež v skratke vysvetliť, čo že to tvrdili Descartes, Wittgenstein, Turing, Skinner, Fodor, Nozick, Ryle alebo Quine, aby mohol ukázať, čo nové priniesol Dennett, filozofia ktorého sa odohráva v príbehoch (sám Dennett ich označuje ako "pumpy intuície").
Príbeh o šachovom počítači je ilustráciou intencionálneho postoja. Keď budeme počítač považovať iba za neživú škatuľu plnú drôtov a ticha, nepochybne dostaneme mat. Keď však budeme ako správni ľudoví psychológovia predpokladať, že nám neživý počítač "chce dať mat", máme šancu neprehrať.
Podobne to platí aj v živote. Síce presne nevieme, čo sa deje v hlavách iných ľudí, vieme to však predpokladať. Výsledky našich intuitívnych predpovedí bývajú až neuveriteľne dobré. Dennett poctivo rozmýšľa, prečo a ako ľudová psychológia funguje v reálnom živote tak dobre, napriek skutočnosti, že o mysli nevieme takmer nič.
Možno Symons mohol oprieť aj svoju knihu viac o príbehy. Na rozdiel od Dennetta im však až tak neverí. Napísal, že hoci sú rétoricky nesmierne príťažlivé, Dennett riskuje, že nimi zamaskuje jednotu svojich myšlienok. Ak teda túžime po príbehoch, budeme musieť siahnuť po niečom inom.
Možno po Dennettovej provokujúcej knihe Druhy myslí z roku 1996 (existuje slovenský aj český preklad). Kniha sa začína sedemnástimi otázkami typu Pochopíme niekedy, prečo nie je supom zle z hnijúceho mäsa, ktoré žerú? Autor pátra po zmysle týchto otázok tak poctivo, že sa nekončia odpoveďami, ale iba lepšími verziami tých istých otázok.
