Marguerite Durasová je jedinou ženou spomedzi všetkých spisovateľov knižnej edície SME. Nie je to tým, že by svetová literatúra nemala dostatok skvelých autoriek. Za všetky stačí spomenúť Sylviu Plathovú, Iris Murdochovú, Carson McCullersovú, Flannery O'Connorovú, Joyce Carol Oatesovú, Virginiu Woolfovú, Olgu Tokarczukovú či Margaret Atwoodovú. Keby sme to vyjadrili obrazne, muži rozprávajú svoje príbehy preto, aby sa chvastali (Ílias a Odyssea), ženy však preto, aby si zachránili vlastný život (Šeherezáda v Tisíc a jednej noci).
Tieto myšlienky okolo rozprávania či písania príbehov sa nám pri Marguerite Durasovej vynárajú zákonite. Veď práve jej dielo je spôsobom, ako prežiť, aj keď nejde vždy o prežitie fyzické. Ale literatúra je pre túto autorku spôsobom, ako prežiť metafyzicky, ako si uchovať svoju integritu vo svete, ktorý kradne duše, ako si uchrániť pamäť a spomienky vo svete, ktorý nám vnucuje záplavu zbytočných informácií.
Hneď na začiatku útlej prózy Milenec hovorí autorka o svojej tvári ako o "zdevastovanej". Keď sa pozrieme na tvár pani Durasovej, ozdobenú vráskami a ohraničenú hrubými rámami okuliarov, aj cez zdanlivo mužskú hranatosť a tvrdosť presvitá dievčenská plachosť a bezbrannosť. Autorka po celý život hľadala vo svojich knižkách svoju vlastnú podobu.
Narodila sa roku 1914 vo vietnamskom meste Gia-Dinh, vtedy ešte súčasti Francúzskej Indočíny. Neskôr študovala v Paríži, pracovala na ministerstve kolónií, vo vydavateľstvách, zúčastnila sa francúzskeho odboja, ako všetci ľavicoví intelektuáli vstúpila do komunistickej strany a ako všetci praví intelektuáli z nej čoskoro vystúpila. Navonok ničím dramatický život. Tie drámy sa odohrávajú v hĺbkach jej textov, aj keď to nie sú nijaké srdce trhajúce dojáky.
Prvé prózy boli ešte ako-tak tradičné (Hrádze proti Pacifiku), neskôr sa ich rozsah stenčuje a ich vnútorná intenzita stúpa až k horúčke. Akoby si uložila trest rozprávať iba mlčaním. Jedna veta v Milencovi znie: "Len čo do toho príbehu vojdete, rozhostí sa ticho." Durasová chce nástojčivo vedieť, čo sa skrýva za (alebo pred?) všetkými tichami, ktoré nás obklopujú.
Milenec nie je iba próza o prvej erotickej skúsenosti mladučkej dievčiny, ktorá je rovnako skazená ako nevinná, rovnako vypočítavá ako nezištná. Od života chce všetko a zároveň veľmi málo. Keď povie ani nie šestnásťročné dievča vetu "Chcem písať", je v tom nielen veľká odvaha, ale aj pýcha. Próza Milenec je rezervoár udalostí, ktoré naplavil čas. Autorka sa pozerá na ne z odstupu rokov, a preto môže zdanlivo cynicky rozprávať o tých najintímnejších udalostiach, o najbližších ľuďoch, o matke, o bratoch, o milencovi.
Vie, že v živote nie je skutočné to, čo sa naozaj odohralo a vykonalo, ale to, čo sa nám usadilo v spomienkach. Durasová však nepíše nijaké memoáre. Spomínanie je pre ňu bolestnou terapiou, je to spôsob, ako poraziť smrť. A sme znova pri Šeherezáde, patrónke všetkých žien-spisovateliek. Muži si vymýšľajú príbehy z rozmaru, ale ženy si nimi musia zachraňovať životy.
