Keď sme ho požiadali o rozhovor, súhlasil, ale s tým, že na naše otázky odpovie písomne, že zverejníme iba jeho iniciály a že jeho odpovede nezmeníme. "Mal som snahu odpovedať pravdivo, objektívne a vecne, aj keď som si vedomý, že nie všetci, ktorí budú tieto riadky čítať, budú súhlasiť s mojimi názormi," napísal. E. K. nie je v žiadnych verejných funkciách, dnes už je na dôchodku. Jeho odpovede bližšie opisujú, ako ŠtB fungovala.

Čo mal odbor, ktorému ste velili, na starosti a aké hlavné úlohy plnil?

Od nástupu do ŠtB v roku 1976 som pracoval na 3. odbore. Náplňou jeho činnosti bola kontrarozviedna ochrana socialistickej ekonomiky v bývalom Stredoslovenskom kraji. Odbor plnil hlavne úlohy vo vybraných ekonomických objektoch, ktoré boli pre obranu štátu a ekonomiky významné, a preto aj spravodajsky zaujímavé pre cudzie spravodajské služby. V rámci Stredoslovenského kraja to boli hlavne objekty špeciálnej výroby, zbrojné programy, kde sme vykonávali kompletnú kontrarozviednu ochranu, hlavne ochranu štátneho tajomstva. Existovala aj líniová kontrarozviedna ochrana po problematikách napríklad železničnej dopravy, kde sme chránili prepravu rádioaktívneho materiálu pre jadrové elektrárne, zahraničný obchod, produktovody, palivoenergetickú základňu, chémiu, ale aj poľnohospodárstvo. Do kompetencie odboru patrilo aj vyhľadávanie a dokumentovanie úplatkárstva pri nákupoch zariadení, technológií či rôznych produktov zo západných štátov, kde sme zisťovali korupciu u našich zástupcov. Pri objektovom spôsobe ochrany boli kontrolované aj takzvané NO (nepriateľské osoby), ktoré v objekte pracovali. Táto kategória osôb robila pracovníkom odboru najväčšiu traumu, lebo vo väčšine prípadov nebolo čo kontrolovať, a kontrolovať sa muselo. Boli to osoby, ktoré boli postihované za svoje názory za obdobie rokov 1968 - 69 a k ich činnosti dlhodobo nebolo zisťované nič negatívne. Preto aj niekedy v roku 1986 prešla kontrola časti týchto osôb do kompetencie bývalej zložky VB. Za obdobie môjho pôsobenia na tomto odbore sme trestnoprávne neriešili ani jednu takúto osobu.

Mnohí spolupracovníci ŠtB na úrovni agentov dnes často tvrdia, že ich podpis v zväzku je falošný alebo že finančné odmeny, ktoré im boli vyplatené, sú fiktívne a v skutočnosti si ich nechávali eštebáci. Bolo to možné? Pamätáte si na prípad, keď by príslušník ŠtB takto podvádzal?

Každá spravodajská služba sa vo svojej činnosti striktne riadi rozkazmi či smernicami na prácu s agentúrnymi prostriedkami. V zmysle smerníc platilo, že aktívna spolupráca bola začatá iba v prípadoch súhlasu osoby. Ak nesúhlasila, spis KTS (kandidáta tajnej spolupráce) bol uložený do archívu, a nič sa nedialo, lebo žiadna spravodajská služba nepotrebuje takého agenta, ktorý nechce spolupracovať. Podpísanie záväzku k spolupráci sa vyžadovalo, ak s tým získavaný agent súhlasil, čo bolo vo väčšine prípadov. Viazacieho aktu sa obyčajne zúčastňoval aj nadriadený príslušného spravodajského dôstojníka, ktorý získavanie agenta vykonával. Smernice pripúšťali aj situáciu, že sa písomný záväzok nevyžadoval. Toto boli ojedinelé prípady a robilo sa to vtedy, keď hrozilo, že trvanie na písomnom záväzku by mohlo ohroziť dobrý vzťah získavaného agenta k spolupráci s kontrarozviedkou. Vtedy stačil ústny súhlas. Pokiaľ si pamätám, náš odbor takúto agentúru nemal. Čo sa týka finančných odmien pre agentov, bol utvorený dosť efektívny kontrolný systém voči kádrovým pracovníkom, nakoľko všetci sme len ľudia. Nadriadený si vždy mohol skontrolovať potvrdenie o prevzatí alebo osobnou účasťou na schôdzke, či príslušná finančná suma bola agentovi odovzdaná. Zodpovedne vyhlasujem, že mi nie je známy žiadny prípad, kde by si príslušný riadiaci pracovník kontrarozviedky nechal finančnú odmenu určenú agentovi. Nemôžem však vylúčiť, že niekde inde, a aj to len vo výnimočných prípadoch, k tomu došlo.

Ak ŠtB prejavila záujem o osobu a chcela ho využiť ako spolupracovníka, robila to vždy v rámci konkrétneho prípadu alebo si budovala agentúrnu sieť len preto, "aby ju mala"?

Všetky spravodajské služby vo svojej činnosti vychádzajú zo základných strategických cieľov, ktoré sú určujúce. To znamená, že určujúci je vytýčený spravodajský cieľ alebo objekt, potom je to okruh potenciálnych osôb, previerky, vyhodnotenie, analyzovanie KTS a výber konkrétnej osoby. Toto je všeobecne platná spravodajská metodika pre všetky služby vo svete. Odlišné medzi týmito službami sú len ich ciele. Ani jedna spravodajská služba si nebuduje agentúru len preto, aby jej ležala v archíve ladom. V minulosti však bola kategória spiacich agentov, ktorí boli v prípade konkrétnej potreby aktivovaní. My sme s takouto agendou nepracovali.

Akú úlohu zohrávali v evidencii ľudia vedení v kategórii dôverník alebo kandidát tajnej spolupráce? Súhlasíte s tým, čo vyriekol Ústavný súd, že títo ľudia často o tom, že ich ŠtB eviduje, vôbec nemuseli vedieť?

Dôverník nič nepodpisoval, ani si nemusel byť vedomý spolupráce. Dôverník plnil len čiastočné, pomocné či iné orientačné úlohy, ktorých zmysel a význam vo viacerých prípadoch ani nepoznal. U KTS platí všeobecne to isté ako u dôverníkov, aj keď k ich zaevidovaniu dochádzalo z iných dôvodov. Cieľom u KTS bolo zistiť, či spĺňajú určité hľadiská na spravodajské využitie v konkrétnom cieli. Za tým účelom boli vykonávané styky s KTS. Ak KTS nespĺňal tieto hľadiská, nepokračovalo sa ďalej v previerke a spis bol uložený do archívu. To sa dialo aj v takom prípade, ak KTS síce požadované kritéria spĺňal, no spoluprácu odmietol. V týchto konkrétnych prípadoch sa stotožňujem s výrokom Ústavného súdu, že kategórie dôverník a KTS nemajú nič spoločné s vedomou spoluprácou.

Mohol o spolupráci s ŠtB nevedieť človek, ktorý bol 17 rokov evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce? Takto dlho bol evidovaný arcibiskup Sokol.

K tomu sa môžem vyjadriť len všeobecne, nakoľko som sa s takýmto prípadom vo svojej praxi nestretol. Je to výnimočne dlhý čas. Previerka KTS nebola časovo obmedzená, no platilo, že sa vykonávala len nevyhnutne potrebný čas na získanie objektívneho posúdenia výhodnosti KTS. V praxi to mohlo znamenať jeden mesiac, pripusťme tri roky. Tento konkrétny prípad môže svedčiť o tom, že dotyčná osoba mohla zastávať významnejší post, spoluprácu vytrvalo odmietala a návštevy pracovníka ŠtB brala ako súčasť vyplývajúcu z funkcie.

Bolo pre ŠtB samozrejmé používať vydieranie ako hlavný motív získavania spolupracovníkov? Myslíte si, že vydieranie je vhodná forma, akú majú spravodajské služby používať?

Spolupráca vznikajúca na základe vydierateľných skutočností nebola určujúcim motívom pri získavaní agentov. Vyšlo veľa publikácií, kde sa poprední spravodajskí experti zhodujú v názore, že najvhodnejším motívom na získanie agenta je motív na základe ideových pohnútok. Tento motív sa v ŠtB najviac využíval. Pri získavaní agentov boli využívané aj motívy na základe hmotných výhod, v menšej miere sa využíval aj motív na základe materiálov, ktoré dotyčnú osobu kompromitovali. Tento typ agentov však nedával záruku dlhodobejšej a 'efektívnej spolupráce', a preto bol podľa mojich informácií využívaný najmenej.

Ako to vyzeralo v bývalom Stredoslovenskom kraji? Pôsobili tam vtedy nejakí disidenti?

Po problematikách 3. odboru sme neviedli žiadnu významnejšiu osobu či disidentov, ktorí by predstavovali ako nepriatelia štátu bezpečnostné riziko. Pokiaľ mi je známe, v okolí Žiaru nad Hronom bol krátko zamestnaný ako pastier hovädzieho dobytka pán Ján Ruml a na bývalom JRD Slatinské Lazy externe pán Ján Čarnogurský. Toto však bola parketa odboru pracujúceho po vnútornom nepriateľovi.

Ako často ŠtB využívala odpočúvanie, či už telefónov, alebo priestorové odpočúvania? Boli to stovky, desiatky, desaťtisíce?

Ak porovnáme súčasný legislatívny proces schvaľovania ITP (informačno technických prostriedkov), kde je v každom prípade potrebný súhlas príslušného sudcu, tak v období pred novembrom 1989 tento súhlas sudcu nebol potrebný, to znamená, že využívanie ITP nemalo oporu v žiadnej zákonnej norme. V ŠtB využívanie ITP malo svoj schvaľovací proces, na čo slúžili interné smernice. Tieto ITP sa v ŠtB (ale aj v zložke Verejnej bezpečnosti) využívali, no ich približný počet sa uviesť nedá.

Aký bol vzťah medzi predstaviteľmi ŠtB a funkcionármi komunistickej strany? Bola ŠtB iba predĺžená ruka komunistickej strany?

Každá spravodajská služba plní úlohy vyplývajúce z programov jednotlivých vlád. Tak to bolo aj pred novembrom 1989, keď úlohy, ciele a obsah činnosti kontrarozviedky boli určované bezpečnostnou politikou KSČ. Aj ostatné štátne orgány či inštitúcie boli viazané riadiť sa na danú dobu platnou ústavou a zákonmi. Čo sa týka vzťahov alebo kontaktov predstaviteľov ŠtB a funkcionárov KSČ, tak za priamy kontakt na úrovni KS-ZNB zodpovedal jej náčelník a na úrovni okresov to bol okresný náčelník, ktorý ani nemusel byť pred uvedením do funkcie príslušníkom ŠtB. Ako náčelník odboru som sa do priamych kontaktov s fukcionármi KSČ nedostával. Je pochopiteľné, že funkcionári KSČ nemohli priamo zasahovať do konkrétnych akcií a nemali ani prístup do žiadnych spravodajských spisov. Pripúšťam, že na vyššej úrovni ÚV KSS, resp. ÚV KSČ mohli niektoré konkrétne spravodajské úlohy a akcie ovplyvňovať. Úlohy bezpečnostnej politiky KSČ, ktoré len rámcovo a všeobecne vytyčovali ciele, boli rozpracované do konkrétnych kontrarozviednych úloh. Tieto úlohy však obsahovali aj povinnosti vyplývajúce z platných zákonov.

Nebolo vám nepríjemné ako bezpečnostným odborníkom plniť iba príkazy jednej politickej strany?

Každému spravodajskému dôstojníkovi, ktorý išiel do služby pracovať preto, že mal o túto službu záujem a chcel ju vykonávať v prospech štátu a na profesionálnej úrovni, akékoľvek politické zasahovanie prekáža. Keď pracujete v akejkoľvek bezpečnostnej zložke dlhší čas, tak sa u každého podvedome upevňuje právne vedomie, a ak zistíte takéto politické odporúčanie či 'jemné náznaky', čo by sa dalo v záujme veci urobiť, tak to takýmto ľuďom vo väčšine prípadov prekáža. Menšina, ktorej to neprekáža, sa to usiluje využiť vo svoj osobný prospech. Keď pozorne sledujete súčasné dianie, tak určité podozrenia by sa našli aj dnes.

Mohli byť funkcionári komunistickej strany spolupracovníkmi ŠtB, alebo sa to navzájom vylučovalo a platilo, že ak je niekto komunista, automaticky je aj spolupracovník ŠtB?

Čo sa týka radových členov KSČ, tak smernice pripúšťali ich získavanie na spoluprácu, ak to bolo z bezpečnostného hľadiska nevyhnutné. Získavanie funkcionárov KSČ sa však nevykonávalo. V žiadnom prípade však nemožno ani uvažovať o tom, že každý komunista bol automaticky aj spolupracovníkom ŠtB. Chcem len podotknúť, že ak bol niekto v KSČ, tak mu to nezaručovalo beztrestnosť. Práve na 3. odbore boli riešené prípady, kde sa mimo iných prerokúvali prípady aj členov KSČ, hospodárskych funkcionárov, ktorí boli v nomenklatúre aj ÚV KSS.

Mohli byť sudcovia a prokurátori spolupracovníkmi ŠtB, alebo sa to navzájom vylučovalo a platilo to, čo v prípade komunistov, že ak bol niekto sudcom a prokurátorom, automaticky súhlasil s režimom aj s tajnou službou a nebolo treba ho evidovať ako agenta? Boli prípady sudcov ako nepriateľských osôb?

Sudcovia a prokurátori nemohli byť spolupracovníkmi ŠtB a ani neboli ŠtB využívaní. Či boli prípady sudcov, ktorí boli nepriateľskými osobami, odpovedať neviem, no skôr predpokladám, že nie.

Aký máte názor na zverejňovanie zväzkov ŠtB? Myslíte si, že zamestnanci ŠtB a jej spolupracovníci by dnes mali byť vo verejných funkciách?

Ako bývalý spravodajský dôstojník s tým nesúhlasím v takej podobe, ako je to realizované dnes. Ak nám ide len o morálnu očistu spoločnosti a o to, aby bývalí pracovníci ŠtB či bývalí agenti nezastávali verejné funkcie, tak boli aj iné možnosti, ako by sa dala táto spoločenská trauma riešiť. Stačilo prijať alebo len novelizovať zákon, ktorý by stanovil zodpovedný štátny orgán za vedenie evidencie bývalej ŠtB, kde by sa dal lustrovať každý občan, ktorý o lustráciu požiada. Zároveň by sa boli stanovili podmienky, za ktorých je takáto lustrácia či bádanie v evidenciách bývalej ŠtB možné. O tom, či by mali byť príslušníci ŠtB a agenti vo verejných funkciách, si myslím, že je to osobná vec konkrétnej osoby. Čo sa mňa týka, osobne nepatrím k tým, ktorí majú radi medializáciu, takže nie.

Ako ste vnímali rok 1989? Potešila vás ako človeka?

Očakával som, že to bude konečne zlomové obdobie, ktoré už konečne dotlačí bývalé ÚV KSČ k riešeniu spoločensko-ekonomických problémov, ktoré sa nakopili a na ktoré sme upozorňovali niekoľko rokov našu centrálu v Prahe. Ako človek som tieto novembrové udalosti privítal.

Aká bola atmosféra počas revolúcie na ŠtB? Boli si príslušníci ŠtB vedomí toho, že už končia, alebo skôr rátali s plynulým prechodom do ďalšieho režimu?

Atmosféra bola napätá. A to z toho dôvodu, že v tom období, a je to aj v súčasnosti, 'za všetko mohla a môže len ŠtB'. Zo strany vedenia S-ŠtB však neboli prijímané žiadne opatrenia, ktoré by boli zamerané proti prebiehajúcim udalostiam. Pochopiteľne, táto doba vyvolávala u pracovníkov ŠtB do budúcnosti existenčné problémy, s ktorými sa musel každý jednotlivec vyrovnávať sám. Prevládal názor, že zložka ŠtB bude rozpustená, čo sa nakoniec aj potvrdilo. Všetci príslušníci ŠtB museli prejsť previerkami pred osobitnými komisiami, ktoré okrem iného vyzvali, aby príslušníci ŠtB informovali komisie o porušovaní zákonov a rozkazov bývalých príslušníkov a funkcionárov ŠtB. Na základe výsledku týchto previerok odišla časť príslušníkov ŠtB do civilnej sféry, Verejnej bezpečnosti a časť ostala v novovytvorenom Úrade na ochranu ústavy a demokracie, ktorý bol následne tiež rozpustený.

Prečo ste išli pracovať do ŠtB? Ste dnes spätne na svoju prácu hrdý alebo to skôr ľutujete?

Do ŠtB som nastúpil ako bývalý učiteľ. Dlho som sa pohrával s myšlienkou pracovať v spravodajskej službe, čo sa mi aj podarilo. A tak ako dnes aj vtedy bolo učiteľské povolanie vo finančnom ohodnocovaní na chvoste. Keď spätne hodnotím svoju spravodajskú činnosť, tak to určite mohlo byť aj lepšie. No pracoval som a žil v danom čase. Podotýkam, že nielen ŠtB bola v tom období. Boli tu médiá, kde pracovali novinári. Boli tu herci, ktorí natáčali rôzne filmy s výchovnou socialistickou tematikou, či spisovatelia. Boli tu učitelia na všetkých stupňoch škôl, ktorí tiež formovali vedomie mládeže. Ak chceme nastavovať zrkadlo morálky, tak morálnu očistu so svojím svedomím si musí, či chceme, alebo nie, vykonať každý sám so sebou. Svoj podiel viny zo súčasného pohľadu ŠtB má. Má ho v tom, že sa zaujímala o osoby, ktoré mali iné politické názory, ako bola oficiálna línia ÚV KSČ, a že sa zaujímala o cirkev a náboženské organizácie, čo je v rozpore s demokraciou a so základnými ľudskými právami.

Boli ste sympatizantom socializmu a komunizmu? Koho voličom ste dnes?

Áno, bol som sympatizantom socializmu s demokratickými prvkami a hlbokým sociálnym cítením. Extrémne prejavy, či už ľavé, alebo pravé, sú mi cudzie a nikdy ma nevedeli nadchnúť. Ak by som sa chcel zaradiť do súčasného politického spektra Slovenska, tak sa zaraďujem od stredu doľava. Koho budem voliť v nasledujúcich voľbách, ešte neviem.

Nechceli ste sa niekedy ospravedlniť ľuďom, ktorých ste prenasledovali, za to, čo ste robili?

Určite áno, ak niekto z tých, s ktorými som prišiel do styku, taký pocit má. No nestaval by som to do kategórie 'prenasledovania'. Boli to ľudia, ktorí na dané obdobie a čas porušili platné zákonné normy. Takéto prípady následne riešil vyšetrovateľ za dozorovania príslušného prokurátora. Ak sa ukázalo, že bol trestný čin spáchaný, tak bola vznesená obžaloba a konal sa príslušný súd. Určite sa však treba ospravedlniť tým, ktorí boli stíhaní neprávom a porušovali sa ich základné občianske a ľudské práva.