Po dlhých 53 rokoch čakania na jednu z najvýznamnejších kníh 20. storočia sa slovenský čitateľ konečne dočkal. Koncom minulého roka sa na knižných pultoch objavil slovenský preklad Vzbúreného človeka. Táto kniha je posledným odkazom a zavŕšením filozofického diela známeho francúzskeho filozofa a spisovateľa Alberta Camusa (1913 - 1960).
Filozofiou absurdity a existencializmom sa na Slovensku síce zaoberali mnohí, ale takmer nikto nezhodnotil najdôležitejšiu knihu týchto smerov Camusovho Vzbúreného človeka. Kriticky sa reflektovali filozofické diela Sartra a Jaspersa, ale takmer vôbec diela Gabriela Marcela či Alberta Camusa, ktorí boli slovenskou filozofiou ktovieprečo úplne prehliadaní.
Pokiaľ sa o Camusovi hovorilo a písalo, tak len ako o autorovi úspešných románov Mor a Cudzinec, prípadne ako o autorovi jedného filozofického diela - Mýtus o Sizyfovi. Paradoxné je, že Mýtus o Sizyfovi sa v žiadnom prípade nedá považovať za vrchol jeho filozofického uvažovania. Tým sa stala práve syntetická práca Vzbúrený človek, v ktorej Camus opätovne preveruje, prehodnocuje, analyzuje a formuluje svoju filozofiu absurdity. Táto "camusovská" medzera je v slovenskom filozofickom myslení dodnes citeľná, nedovoľuje slovenským autorom prekročiť tieň Sartra a napredovať ďalej inými smermi.
Kniha je obhajobou myslenia, ktoré je založené na princípe odmietania extrémov, jednostrannosti a nihilizmu, ktorý vedie k rezignácii či iracionalizmu. Môžeme s istotou tvrdiť, že Camus predbehol Bachtina i Lotmana v definovaní dialogickosti ako podstaty umenia a slobody. Práve jemu neodvolateľne patrí prvé miesto pri formulácii tohto problému v rámci súčasného filozofického diskurzu.
Podľa Camusa musí byť sloboda spravodlivá. Bez spravodlivosti niet slobody a naopak (v dnešnej situácii sa tieto myšlienky zdajú byť takmer anachronizmom). Preto musí existovať právo, hranica, miera. A práve revolta je obhajobou miery, hranice a práva. Autor odmieta snahy hľadačov absolútna, pretože v absolútne niet miesta pre slobodu, a teda ani pre revoltu. Tu sa ponúka analógia k dnešnému mysleniu napríklad Richarda Rortyho. A je jasné, že mnohé, vraj prvý raz formulované myšlienky, existovali už dávno pred vznikom filozofie postmodernizmu.
Podobne ako súčasní filozofi považuje Camus dialóg za dôležitejší ako monológ, i keď on do protikladu stavia dialóg Platóna s totalizujúcim iracionalizmom Nietzscheho - veľkého obľúbenca súčasných mysliteľov. Píše, že monológ je predzvesťou smrti, a to nielen v divadle, ale aj v živote. Zaujímavý je aj Camusov pohľad na korene násilia, ruský terorizmus z počiatku storočia, jeho podstatu a formy, najmä v súvislosti s dnes často diskutovanou témou islamského terorizmu, a to i napriek tomu, že ten vychádza z iného kontextu, podmienok a duchovnej tradície ako terorizmus európsky.
Čo sa týka prekladu, slovenská verzia z pera Ladislava Franeka je vecnejšia a strohejšia ako česká, ktorá často Camusa domýšľa a prepisuje. Je len škoda, že slovenský čitateľ musel na takúto vzácnu knihu čakať tak dlho. Ostáva nám len dúfať, že keď toto dielo nerozvíri, tak aspoň jemne sčerí pokojnú hladinu našej spoločenskej a politickej morálky.
Autor: PATRIK ORIEŠEK(Autor je doktorandom na Ústave svetovej literatúry SAV)
